Národ a jeho vymezení

17. srpen 2016 Veronika Voroňáková komentáře

Problematika konceptu národa sa odvíja od samotnej definície pojmu národ. Cieľom tohto článku je priblížiť čitateľovi pojem národ, jeho etymológiu a definíciu pojmu národ v ponímaní viacerých autorov.

Zdroj: pixabay.com

„Moderné národy vznikali inak, ako to opisujú vo svojich oficiálnych dejinách. Ich počiatky sa nerysujú niekde v šírom dávnoveku, v tajomných hrdinských časoch, ktoré uvádzajú prvé kapitoly národných dejín. Vznik národov sa neprekrýva ani s postupným vytyčovaním územia, vydaných napospas dobyvačným výbojom a pričleňovaniu; tam šlo iba o vývoj dejín jednotlivých kniežatstiev alebo kráľovstiev. Za skutočný zrod národa môžeme považovať okamžik, kedy hŕstka ľudí vyhlási jeho existenciu a začne ju dokazovať. Prvé príklady sa objavujú až v 18. storočí – do tej doby tu nebol žiaden národ v modernom slova zmysle. Národná myšlienka súvisí s ideologickou revolúciou. Národ bol definovaný ako veľké spoločenstvo, spojené vzájomnými vzťahmi, do ktorých nepatria podrobenosť inému panovníkovi, príslušnosť k inému náboženstvu, ani k inému spoločenskému stavu. Nie je daný postavou panovníka a jeho existencia je nezávislá na zvratoch dynastických alebo vojenských dejín. Národ sa silne podobá ľudstvu v chápaní politickej filozofie, tomu ľudu, ktorý podľa teoretikov spoločenskej zmluvy ako jediný môže udeľovať legitimitu moci. Ale je viac než to – ľud je abstrakcia, národ je živý“ (Thiesse 2007, s. 9).

Etymológia pojmu

Samotný termín národ pochádza z latinského slova „natio“, ktorý pôvodne neoznačoval príslušnosť k národu či etnickej skupine ako to chápeme dnes. Etnicita bola vyjadrovaná termínom lingua (jazyk) a termín gens (pôvodne kmeň) sa uplatňoval ako synonymum pojmu natio (Hroch 2003).

Natio je starý a tradičný pojem, ktorý bol prevzatý z rímskej antiky a pôvodne slúžil ako označenie k rozlíšeniu rodov alebo pôvodu najrozličnejších skupín. Tento termín sa používal ako opak k pojmu civitas, teda pre označenie necivilizovaného etnika, ktoré nepozná žiadne spoločenské inštitúcie. Upevnilo sa však používanie tohto pojmu v pôvodnom latinskom zmysle ako označenie právneho spoločenstva (pospolitosti), ku ktorému jedinec prináleží svojím pôvodom (Schulze 2003). Hroch (2003) podáva výklad termínu národ a jeho ekvivalentov v jednotlivých európskych jazykoch:

V angličtine prevažoval od 18. storočia termín nation nad synonymom, termínom people. Nation sa definoval ako súbor obyvateľov žijúcich na zreteľne vymedzenom území pod vládou jediného panovníka. Teda termín nation sa dostal do tesnej blízkosti termínu state.

Pre latinský termín gens sa v angličtine ustálil pojem nation. Postupom času stratil termín people svoju väzbu k štátnosti a označoval vágnejšie pospolitosti etnických skupín alebo ľudu. Tesná väzba medzi nation a state sa udržala v angličtine až do súčasnosti.

Vo francúzštine bolo pôvodné chápanie la nation veľmi podobné ako v angličtine. Národ bol definovaný ako veľký počet ľudí žijúcich na území vymedzenom zreteľnými hranicami a ktorí boli podriadení tej istej vláde. Od konca 18. storočia sa charakteristika národa pozmenila. Namiesto pospolitosti poddaných sa národ predstavoval ako súbor občanov; a k charakteristikám národa pribudol spoločný jazyk, takže príslušníkmi národa boli všetci obyvatelia štátu alebo krajiny, ktorí žijú podľa tých istých zákonov a hovoria tým istým jazykom.

V nemčine sa udržal až do súčasnosti termín Volk, ktorý bol prekladom latinského natio, ale neskôr sa uvádzal ako Nation. V oboch prípadoch sa týmto termínom označovala pospolitosť ľudí, ktorí mali spoločné zvyky, zákony a jazyk. K tomu sa neskôr pridružil dôraz na spoločný pôvod. V 19. Storočí nastáva istý rozpor medzi týmito termínmi: niektorí autori ich užívali synonymne, iní chápali pod pojmom Nation národ spojený s etnicitou a pôvodom, zatiaľ čo Volk mohol zahŕňať príslušníkov rôznych etník na území štátu alebo iba obyvateľov štátu. V období vypätého nacionalizmu 2. Ríše sa termínom Volk označovala akási pospolitosť krvi všetkých, ktorí hovorili tým istým jazykom, nech už žili na území ktoréhokoľvek štátu. Touto zásluhou dostal tento termín silné emocionálne zafarbenie. Aj keď tento extrém bol zavrhnutý a prekonaný, nemecký termín Nation si zachoval silné prepojenie s predstavou o pospolitosti jazyka, kultúry a pôvodu.

Koncept národa

„Stotožnenie sa obyvateľstva s národom je svojím spôsobom tak prirodzené, základné a trvalé, až je staršie ako samotné dejiny. Ešte pred rokom 1884 termín nación znamenal „súhrn obyvateľov provincie, krajiny či kráľovstva“. Po Veľkej francúzskej revolúcii sa definícia národa ako „jedného a nedeliteľného súboru občanov, ktorých kolektívna suverenita z nich tvorí štát, ktorý je ich politickým výrazom“ nestačila. V roku 1925 národ znamenal celok osôb, ktoré majú rovnaký etnický pôvod, všeobecne hovoria rovnakým jazykoma disponujú spoločnou tradíciou“ (Hobsbawm 2000, s. 19).

Vedecký diskurz o samotnom termíne národ bol poznamenaný špecifickými podmienkami národa, ku ktorému jednotliví bádatelia patrili. Niektorí sa zaoberali problematikou národa v podmienkach kontinuitne existujúceho národného štátu, ako bolo Anglicko alebo Francúzsko, takže pre nich bola existencia pospolitosti označovanej ako nation samozrejmosťou. Iní študovali túto problematiku v podmienkach národného hnutia, kedy sa ešte len hľadalo určenie ich národnej pospolitosti a ich vymedzeniu k pospolitostiam iným. Spoločným rysom väčšiny týchto prác, ktoré vznikali od polovice 19. storočia až takmer do polovice 20. storočia bolo primordialistické chápanie národa: národ bol odvekou kategóriou, ktorého objektívnu existenciu je možné a nutné oživovať, je špecifickou hodnotou ľudského rodu (Hroch 2003).

V podstate sú národy kultúrnymi entitami, súbormi ľudí spojených spoločnými hodnotami a tradíciami, najmä spoločným jazykom, náboženstvom a dejinami a ktorí obývajú ten istý zemepisný priestor. Skrz tento pohľad Heywood definoval národ objektívnymi faktormi: ľudia, ktorí spĺňajú určitý požadovaný súbor kritérií, k národu patria; zatiaľ čo tí, ktorí tento súbor kritérií nespĺňajú, k národu nepatria, respektíve patria k iným národom. Za subjektívny faktor považuje puto, ktoré spája ľud so svojím národom. Členovia určitého národa sú si vedomí svojej príslušnosti a prajú si ho na základe vlastného presvedčenia, bez prihliadnutia na objektívne faktory. Skutočnosť, že národy sú utvárané kombináciou objektívnych a subjektívnych faktorov, viedla k vzniku rôznych koncepcií národa (Heywood,2008).

Zatiaľ čo všetci nacionalisti súhlasia s tvrdením, že národy sú zmesou psychopolitických a kultúrnych faktorov, značne sa rozchádzajú v odpovedi na otázku, v akom pomere by mali byť tieto faktory zastúpené. Exkluzívne (vylučujúce) chápanie národa spočíva vo viere, že národ predstavuje organickú jednotku, ktorej členovia sa vyznačujú spoločnou identitou založenou najmä na spoločných predkoch. Takýto názor neumožňuje zahŕňať do národa imigrantov a vylučuje z neho všetkých, ktorí sa od tejto majority etnicky líšia. Národy drží po hromade akési elementárne puto, pevná a najskôr vrodená citová väzba k jazyku, viere, tradičnému spôsobu života alebo k domovine. Takýto prístup k národu je vlastný konzervatívcom a fašistom. Na druhej strane inkluzívne (otvorené) chápanie národa zdôrazňuje význam občianstva, ktoré nie je viazané na biologické determinanty a umožňuje tak vznik multietnických národov. Takéto chápanie národa je vlastné liberálom a socialistom (Charvát 2007).

Definovať a pojmovo vymedziť národ je obtiažne, pretože „podstata národa je nehmatateľná. Touto podstatou je psychologická väzba, ktorá spája určitých ľudí a v ich podvedomom presvedčení ich celkom zásadne oddeľuje od všetkých ostatných“ (Connor, 1978, in Hroch 2003, s. 156).

Niektoré definície pojmu národ

Benedict Anderson definuje národ ako politické spoločenstvo vytvorené v predstavách – ako spoločenstvo zo svojej podstaty ohraničené a zároveň suverénne. O predstavu ide preto, pretože príslušníci ani toho najmenšieho národa nikdy nepoznajú väčšinu ostatných jeho príslušníkov, nikdy sa s nimi nestretnú a ani o nich nebudú počuť. Napriek tomu v predstavách všetkých prežíva obraz ich spolunáležitosti. Predstavivosť vytvára národ ako ohraničené spoločenstvo, pretože i ten najväčší z národov, ktorý môže zahŕňať miliardu ľudí, má konečné hranice, za ktorými sa nachádzajú iné národy. Žiadny národ si nepredstavuje sám seba ako spoločenstvo, ktorého hranice budú hranicami ľudstva. Ide o predstavu suverénneho spoločenstva (Anderson, 2008).

Podľa Ernesta Renana je „národ duša, duchovný princíp. Túto dušu utvárajú dve veci, ktoré v skutočnosti tvoria jedinú. Jedna je v minulosti a tá druhá v prítomnosti. Jednou je spoločné vlastníctvo bohatých spomienok, druhou je terajší súhlas, túžba žiť spolu, vôľa naviazať na spoločné prijaté dedičstvo. Národ, rovnako ako jedinec, je výsledkom dlhodobého úsilia, odriekania a oddanosti v minulosti. Zo všetkých kultov je kult predkov najlegitímnejší, naši predkovia nás urobili tým, čím sme. Hrdinská minulosť, veľké osobnosti, sláva, to všetko tvorí kapitál, z ktorého postavíme ideu národa. Zdieľať slávu minulosti, spoločnú vôľu v prítomnosť, mať za sebou veľké veci a vôľu dosiahnuť ďalšie, to sú základné podmienky existencie národa. Národ je teda veľká pevná pospolitosť, podložená zdieľaním obetí, ktoré sme podstúpili a ktoré sme ešte schopní podstúpiť. Predpokladá minulosť a ústí v prítomnosť: súhlasom jasne vyjadreným prianím pokračovať v spoločnom živote“ (Renan, 1882, in Hroch, 2003, 33-34).

Friedrich Meinecke tvrdí, že národy sú veľké a silné pospolitosti života, ktoré vznikli v priebehu dlhého dejinného vývoja a prechádzali neustálym vývojom a zmenou, čím je premenlivá i podstata národa. Za dôležité a podstatné znaky uvádza spoločné sídlo, spoločný pôvod, spoločné či podobné pokrvné puto, spoločný jazyk, spoločný duchovný život, spoločný štátny útvar alebo federáciu viacerých rovnocenných štátov. Každý národ, aby mohol byť národom, nemusí obsahovať všetky tieto znaky, no musí obsahovať určité prirodzené jadro, ktoré vzniklo na základe pokrvnej príbuznosti (Meinecke, 1962, in Hroch, 2003).

Anthony D. Smith determinuje národ ako pomenovanú ľudskú populáciu zdieľajúcu historické územie, spoločné mýty a historickú pamäť, masovú a verejnú kultúru, spoločnú ekonomiku a pre všetkých členov spoločné zákonné práva a povinnosti. Podľa tejto definície je národ spoločenstvom spoločných mýtov a spomienok. Taktiež je teritoriálnym spoločenstvom, každý národ má svoje územie. (Smith, 1991, in Hroch, 2003).

Podľa Ernesta Gellnera (1993, s.17 – 18) národy nie sú všeobecnou nutnosťou, ale sú náhodné, neexistujú vo všetkých dobách a za každých okolností. Termín národ spája s kultúrou. Podľa neho dvaja ľudia patria do toho istého národa vtedy a len vtedy, ak zdieľajú tú istú kultúru, pričom kultúra znamená súbor myšlienok, znakov, predstáv a spôsobu správania a dorozumievania. Ďalej to dopĺňa tým, že „dvaja ľudia patria do toho istého národa vtedy a len vtedy, ak sa vzájomne uznajú ako patriaci do toho istého národa. Podľa neho človek stvoril národy, národy sú plodmi ľudských presvedčení, lojality a solidarity. Kategória osôb sa stáva národom až vtedy, keď členovia tejto kategórie záväzne uznajú určité vzájomné práva a povinnosti voči sebe na základe svojho spoločného členstva. Je to ich vzájomné uznanie ako spoločníkov tohto druhu, ktoré ich mení na národ, a nie ostatné zdieľané vlastnosti, nech už sú akékoľvek, ktoré oddeľujú túto kategóriu od nečlenov“.

Národ podľa Otta Bauera je relatívna komunita zahrňujúca určité charakteristiky svojich členov. Tieto charakteristiky možno pozorovať u veľkej väčšiny svojich členov, ktoré sú späté s určitými telesnými a duševnými vlastnosťami typickými pre každý národ a ktoré ich odlišujú od ostatných národov. Národ nie je absolútna, ale len relatívna komunita, pretože jednotliví členovia národa aj napriek tomu, že zdieľajú vlastnosti spoločné pre celý národ, majú tiež individuálne charakteristiky, ktorými sa od seba odlišujú. Národ je spoločenstvom ľudí, ktorí zdieľajú rovnaký osud (Bauer 2000).

Budovanie národa je procesom, ktorý ma niekoľko fáz. Neprebieha rovnomerne a súčasne vo všetkých spoločenských vrstvách. Národné vedomie môže vzniknúť len u tých jedincov, ktorí sú k tomu disponovaní svojím vzdelaním a sociálnymi záujmami. V historickej perspektíve ich nachádzame najprv v politicky uvedomelých a vzdelaných vrstvách. Až spolu s rozšírením sociálneho vedomia, vzdelania a emancipácie sa šíri do širších vrstiev.

Bibliografické odkazy:

ANDERSON, B. 2008. Představy společenství : úvahy o původu a šíření nacionalismu. Praha: Karolinum. 274 s. ISBN 978-80-246-1490-8.

BAUER, O. 2000. The Question of Nationalities and Social Democracy. Minnesota: University of Minnesota Press. 494 s. ISBN 978-08-1663-265-7.

CONNOR, W. 1978. Národ je národ, národ je stát, národ je etnická skupina, národ je.. In: HROCH, M. 2003. Pohledy na národ a nacionalismus. Čítanka textů. Praha: Sociologické nakladatelství. 451 s. ISBN 80-86429-20-2.

GELLNER, E. 1993. Národy a nacionalismus. Praha: Josef Hříbal, 1993. 158 s. ISBN 80-900892-9-1.

HEYWOOD, A. 2008. Politické ideologie. 4. vydání. Plzeň: Aleš Čeněk, s.r.o. 362 s. ISBN 978-80-7380-137-3.

HOBSBAWM, E.J. 2000. Národy a nacionalismus od roku 1780 : : program, mýtus, realita. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury. 207 s. ISBN 80-85959-55-0.

HROCH, M. 2003. Pohledy na národ a nacionalismus. Čítanka textů. Praha: Sociologické nakladatelství. 451 s. ISBN 80-86429-20-2.

HROCH, M. 2009. Národy nejsou dílem náhody : příčiny a předpoklady utváření moderních evropských národů. Praha : Sociologické nakladatelství (Slon). 315 s. ISBN 978-80-7419-010-0.

CHARVÁT, J. 2007. Současný politický extremismus a radikalismus. Praha: Portál, s.r.o., 2007. 183 s. ISBN 978-80-7367-098-6.

MEINECKE, F. 1962. Obecně o národu, národním státu a světoobčanství. In: HROCH, M.

2003. Pohledy na národ a nacionalismus. Čítanka textů. Praha: Sociologické nakladatelství. 451 s. ISBN 80-86429-20-2.

RENNAN, E. Co je to národ? 1882. In: HROCH, M. 2003. Pohledy na národ a nacionalismus. Čítanka textů. Praha: Sociologické nakladatelství. 451 s. ISBN 80-86429-20-2.

SCHULZE, H. 2003. Stát a národ v evropských dejinách. Praha: LIdové nakladatelství. 2003. 366 s. ISBN 80-7106-393-2.

SMITH, A.D. 1991. Etnický základ národní identity. In: HROCH, M. 2003. Pohledy na národ a nacionalismus. Čítanka textů. Praha: Sociologické nakladatelství. 451 s. ISBN 80-86429-20-2.

THIESSE, A.M. 2007. Vytváření národních identit v Evropě 18. až 20. Století. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury. 263 s. ISBN 978-80-7325-118-5.

Jak citovat tento text?

Voroňáková, Veronika. Národ a jeho vymezení [online]. E-polis.cz, 17. srpen 2016. [cit. 2024-09-12]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/narod-a-jeho-vymezeni.html>. ISSN 1801-1438.