Náboženský problém Ferganskej Doliny

11. listopad 2007 Jana Krajčíková komentáře

Ferganská dolina sa kvôli úrodnej pôde, vysokej hustote obyvateľstva a historickému významu nazýva i „srdcom“ či „perlou“ Strednej Ázie. Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa tento región rozdelil medzi tri štáty – Uzbekistan, Kirgizsko a Tadžikistan, pričom jeho najväčšia a najvýznamnejšia časť sa stala súčasťou územia Uzbekistanu. V kirgizskej časti doliny žije viac ako polovica obyvateľov republiky.

Náboženský problém Ferganskej Doliny

Veľká časť súčasných problémov je dôsledkom centrálneho sovietskeho riadenia a následného nesprávneho určenia administratívnych hraníc jednotlivých republík. Prakticky od vyhlásenia samostatnosti sa periodicky objavuje problém závislosti Kirgizska od dodávok zemného plynu z Uzbekistanu, ktoré sú v prípade platobnej neschopnosti v zimnom období prerušované. Naopak, zásobovanie uzbeckého poľnohospodárstva vodou vyžaduje znižovanie výkonu kirgizských vodných elektrární. K tomu sa pridáva pestré etnické zloženie oblasti s množstvom diskriminovaných národnostných menšín, zlá sociálna situácia obyvateľstva a množstvo iných dimenzií pretrvávajúceho konfliktu.

Predmetom tejto seminárnej práce je analýza fenoménu islamu a radikálneho islamu v tejto oblasti. Pokúsim sa v nej charakterizovať jednotlivé náboženské hnutia a ich činnosť a identifikovať hlavné príčiny ich zvýšenej podpory zo strany verejnosti. Keďže k tejto téme existuje mimoriadne málo dostupnej literatúry, vychádzať budem predovšetkým z internetových zdrojov.

Religiozita obyvatelstva

Medzi obyvateľstvom Strednej Ázie prevláda už od 9. storočia sunnitský islam. V oblasti Ferganskej doliny pretrvávali tradície, silná religiozita a moc náboženských vodcov i počas socializmu. Oficiálna politika ateistického svetonázoru prispela podľa mnohých odborníkov k čiastočnej sekularizácii kultúry. Reforma písma z pôvodného arabského na latinku a neskôr azbuku pretrhla síce kontinuitu moslimskej kultúry, prispela však k rozšíreniu vzdelanosti medzi široké vrstvy obyvateľstva. Táto viac ako pol storočia trvajúca izolácia od diania v najdôležitejších centrách moslimského náboženstva bola hlavnou príčinou tradicionalizmu islamských politických strán, ktoré sa objavujú po tom, čo Michail Gorbačov začal uplatňovať čiastočnú liberalizáciu a politiku glasnosti. Neboli len reakciou na predchádzajúce potláčanie náboženstva, ale i odmietnutím prvkov modernizácie, ktoré prichádzali z Moskvy.

Po rozpade ZSSR a vyhlásení samostatnosti jednotlivých republík sa tieto strany prejavili ako základný faktor politickej socializácie a národnej sebaidentifikácie obyvateľov Strednej Ázie a rýchlo zaplnili vzniknuté ideologické vákuum. V 90. rokoch dochádza k tvrdým zákrokom uzbeckej vlády proti náboženským hnutiam, ktoré spolu s občianskou vojnou v Tadžikistane ich pozíciu ešte posilnili a politiku zradikalizovali. Najväčšiu podporu získavajú pritom práve vo Ferganskej doline, kde sú často vnímané ako jediné potenciálne východisko zo zlej sociálnej situácie, neustáleho poklesu životného štandardu, rastúcej korupcie, masovej nezamestnanosti a limitovanej schopnosti čoraz autoritatívnejších vlád efektívne sa s týmito problémami vysporiadať. Dezilúzia zo zmeny režimu, strach z dekadentnej kultúry Západu a prehlbujúca sa frustrácia verejnosti spôsobili nárast podpory politizovanému islamu, a to najmä v generácii mladšej ako 25 rokov.

Bývalý veľvyslanec Uzbekistanu v Iráne a Afganistane Abdusamat A. Khaydarov upozorňuje vo svojich prejavoch i na externé faktory politizácie náboženstva, ktorými je najmä dlhodobá snaha iránskej a saudskoarabskej vlády podporovať vo svete svoju verziu islamu, napríklad stavbou mešít, šírením náboženskej literatúry či financovaním škôl. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Stredná Ázia zapojila do procesu globalizácie, čo okrem iného znamená i zvýšené kontakty a otvorenosť vplyvom z iných moslimských krajín. [1]

Hoci obyvateľstvo je takmer bez výnimky moslimské, náboženský extrémizmus nie je rozšírený do takej miery, ako o tom informuje uzbecká vláda. Podľa prieskumov by ani oficiálne povolenie islamskej politickej strany nezaručilo jej prítomnosť v parlamente, pre vstup do ktorého je potrebné prekonať 5 % volebnú klauzulu. I medzi priaznivcami nastolenia islamského kalifátu v Strednej Ázii prevládajú umiernené sily s preferenciou mierových prostriedkov. Prevažne sociálne motivované politické aktivity v oblasti Ferganskej doliny však predstavujú prakticky jedinú opozíciu voči prezidentovi Karimovi, ktorý takéto hnutia označuje v snahe ospravedlniť represívne opatrenia a posilňovanie autoritatívneho režimu za teroristické. Po udalostiach v Andijane v máji 2005 a následnom nátlaku medzinárodného spoločenstva, najmä Európskej únie a Spojených štátov amerických, prezident po prvýkrát priznal možnú existenciu i iných ako náboženských motívov radikalizácie opozície. Naďalej však argumentuje pôvodom či prepojením mnohých významných náboženských hnutí s Al Káidou a zdôrazňuje, že snaha o zvrhnutie aktuálnej vlády je len prostriedkom k nastoleniu islamského kalifátu. Preto štátne orgány prísne kontrolujú dodržiavanie náboženských pravidiel a iný ako oficiálny výklad prísne trestajú (napr. zadržiavanie žien za nosenie šatky). Zákaz náboženských organizácií vláda spojila s tvrdými zásahmi voči každému, kto je podozrivý zo spolupráce s nimi.

Kirgizská časť Ferganskej doliny je sekulárnejšia, obyvatelia majú k náboženstvu vlažnejší vzťah. Krajina, nazývaná i „ostrovom demokracie“ umožňuje parlamentnú opozíciu, čím uvoľňuje možnosti politického vyjadrenia nespokojnosti so zlými sociálnymi podmienkami. V preambule ústavy je síce odkaz na moslimské tradície, náboženské hnutia sú však zakázané a práva ruskej ortodoxnej menšiny rešpektované. Uzbecká menšina je však i tu silne tradicionalistická a nábožensky založená. Tento fenomén ešte umocňuje množstvo politických utečencov z Uzbekistanu, ktorí sa usadzujú najmä vo Ferganskej doline v meste Karasu, kde sa nachádza neoficiálne hlavné mesto organizácie Hizb ut-Tahrir. Príliš zmierlivý postoj vlády k problému je často terčom kritiky Uzbekistanu, ktorý sa obáva možných útokov teroristických organizácií z územia Kirgizska.

Najsilnějšia náboženské hnutia

Keďže náboženské hnutia existujú v ilegalite (vo všetkých krajinách regiónu s výnimkou Tadžikistanu, kde je Strana islamskej obrody od skončenia občianskej vojny i v parlamente) a rôzne skupiny majú záujem na šírení dezinformácií o ich činnosti, je veľmi ťažké zistiť nielen ich podporu v širokej verejnosti, ale najmä reálny potenciál destabilizovať situáciu v oblasti.

Hizb ut-Tahrir (Strana oslobodenia)

Hizb ut-Tahrir je nadnárodná organizácia sunnitských moslimov, ktorej cieľom je odstránenie neokolonialistickej kontroly islamského sveta Západom, znovuvytvorenie jednotného moslimského kalifátu a konečné nastolenie pokoja v regióne. Napriek tomu, že jej metódy sú nenásilné (najmä propagácia ideológie, ktorá má vyústiť v dobrovoľný návrat jednotlivých štátov k šaríji a následné odbúranie národných hraníc), je v mnohých štátoch zakázaná. Podľa niektorých zdrojov sídlia jej riadiace štruktúry v Londýne. Vo Ferganskej doline má organizácia napriek utopickému cieľu a uzavretému charakteru množstvo prívržencov, ktorých priťahuje najmä odmietavý postoj k „nelegálnym“ existujúcim neislamským vládam. Atraktívny je i navrhovaný hospodársky systém vytvoreného kalifátu, ktorý sa má napriek povolenému súkromnému vlastníctvu vyznačovať výrazne socialistickými črtami. Hoci formálne odmietajú násilie a dištancujú sa od teroristických činov IMU, ktoré považujú za príliš jednoduchú cestu k moci, International Crisis Group vyjadrila obavy z nevypočítateľnosti reakcie organizácie na prípadné ozbrojené konflikty v oblasti. Z toho pramení i tvrdý postoj štátnych orgánov, ktoré aktívnych podporovateľov organizácie odsudzujú na dlhé roky väzenia a konfiškujú im majetky. Faktom však zostáva, že zatiaľ sa nepodarilo nájsť dôkazy svedčiace o militantnom charaktere organizácie. Mnohí odborníci vidia jej nebezpečenstvo skôr v tom, že plní rolu „politického inkubátora extrémistov pre iné islamské organizácie, keďže prispieva k formulácii ich radikálnych názorov“ [2] .

IMU (Islamic Movement of Uzbekistan, Islamské hnutie Uzbekistanu)

Aktivity Islamského hnutia Uzbekistanu sa začínajú výraznejšie prejavovať od roku 1998. Korene hnutia však siahajú do začiatku 90. rokov, kedy jeho budúci členovia pôsobili pod hlavičkou uzbeckej vetvy Strany islamskej obrody (IRP, Islamic Renaissance Party). Keďže však IRP odmietla vzniesť požiadavku na založenie moslimského štátu v Strednej Ázii, uzbecká vetva sa odštiepila a jej lídri Yuldeshev a Khojaev založili hnutie Adolat (Spravodlivosť), ktoré za svoj konečný cieľ deklarovalo vytvorenie jednotného moslimského kalifátu, čomu mala predchádzať islamská revolúcia v Uzbekistane spojená so zvrhnutím režimu Islama Karimova. Ten organizáciu v roku 1992 zakázal. Podarilo sa mu niekoľko členov uväzniť, vedenie však ušlo do Tadžikistanu, kde sa zúčastnilo na občianskej vojne a úspešne rozbehlo obchod s heroínom.

V roku 1998 už skupina kontrolovala viac ako 70 % obchodu s heroínom a ópiom v Strednej Ázii. [3] Skupina úzko spolupracovala s Al Kádiou a afgánskym Talibanom, čo dokumentuje aj skutočnosť, že vytvorenie hnutia IMU bolo oficiálne vyhlásené z Kábulu. Väčšinu aktivít organizovali práve vo Ferganskej doline, pričom sa orientovali predovšetkým na únosy a bombové atentáty s cieľom zhoršiť vzájomné vzťahy susediacich krajín. Vo februári 1999 sa jeho ultraradikálna odnož Únia islamského džihádu pokúsila uskutočniť atentát na Karimova, čo okrem ďalších represálií viedlo k uzavretiu hraníc zo strany Uzbekistanu, vytvoreniu niekoľkých neoznačených mínových polí a celkovému zhoršeniu susedských vzťahov v oblasti. Okrem toho sú spájaní i s konfliktom v kirgizskom regióne Batken, kde mali vykonať ozbrojenú agresiu s cieľom preniknúť do Fergany a následne uskutočniť v Uzbekistane islamskú revolúciu. Je však možné, že proklamovaný prienik do Uzbekistanu bol iba zastieracím manévrom pre zabezpečenie trasy narkotík, ktorých sa údajne v tomto roku urodilo v Afganistane rekordné množstvo. [4]

V septembri 2002 označili Spojené štáty organizáciu za teroristickú. Práve boj proti IMU prinútil Uzbekistan pridať sa k tzv. protiteroristickej koalícii a ako prvá postsovietska krajina povoliť vojenskú prítomnosť Spojených štátov na svojom území. Členovia IMU bojovali proti spojeneckým vojskám na strane Afganistanu. Khojaev, ktorý prijal meno Namangani, vo vojne zahynul. Novým vodcom sa stal Tohir Yo´ldosh, ktorý sa v súčasnosti skrýva v Pakistane. Od roku 2001 pôsobí oslabené IMU, odstavené od hlavného zdroja príjmov z narkotík, pod názvom Islamská strana Turkmenistanu. Podľa vyjadrení tadžického ministerstva vnútra však pre okolité štáty nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu, keďže jeho cieľom naďalej zostáva zmena režimu v Uzbekistane. V roku 2004 sa hnutie prihlásilo k bombovým atentátom pred budovami veľvyslanectiev Izraela a Spojených štátov amerických v Taškente. Po udalostiach v Andijane vláda obvinila z organizácie revolty práve IMU a jej násilné potlačenie definovala ako boj proti terorizmu. Po následnej vlne kritiky porušovania ľudských práv vláda ukončila strategické spojenectvo s USA a krajina sa začala orientovať viac na Rusko a Čínu, ktoré proti jej postupu nenamietajú.

Akromiya

Uzbecká vláda tvrdí, že Akromiya vznikla vo Ferganskej nížine v roku 1996 odtrhnutím od hnutia Hizb ut-Tahrir. Zároveň ju označuje za teroristickú organizáciu, z príslušnosti v ktorej obviňuje nielen zatknutých podnikateľov z Andijanu, ale i niektorých organizátorov nepokojov. Organizácia kritizuje utopickosť a praktickú nedosiahnuteľnosť hlavného cieľa Hizb ut-Tahrir, ktorým je vytvorenie jednotného moslimského kalifátu a navrhujú jeho výmenu za realistickejší, a to nastolenie islamského práva na lokálnej úrovni. Keďže sa jedná o regionálnu organizáciu, usiluje sa predovšetkým o zvrhnutie režimu Islama Karimova. Zo strany moslimských autorít sú odsudzovaní najmä pre niektoré vlastné interpretácie islamu, ktoré zakladateľ Akram Yuldashev zhrnul vo svojom pamflete Cesta správnej viery. Tieto reformy, napríklad zníženie počtu modlitieb alebo odmietanie návštevy mešít, majú prispieť k prekonaniu rozporov medzi jednotlivými formami islamu a napomôcť budúcemu zjednoteniu. Popularitu organizácie zvyšuje i jej úspešná ekonomická politika s podporou podnikania a sociálnych programov. Yuldashev bol v roku 1998 zatknutý, čo spôsobilo radikalizáciu a nárast militarizmu hnutia, ktoré v súčasnosti predstavuje pre región neporovnateľne väčšiu hrozbu, ako samotné Hizb ut-Tahrir.

Okrem menovaných náboženských organizácií existuje v oblasti množstvo menej známych, ako napr. Hizb an-Nusra či Jamaad Mojahedin (ktorý zo základne v Kirgizsku plánoval útoky v susedných krajinách vrátane Ruska).

Možnosti riešenia

Saltanat Berdikeeva z Center for Strategic and International Studies za najväčšiu chybu v politike vládnucich režimov označil tvrdú reakciu, ktorá namiesto skutočných extrémistov postihla i množstvo vzdelaných umiernených moslimov. Za teroristov sú bežne označovaní i opoziční novinári. Režim tak nielen umlčal osobnosti, ktoré mohli silou svojej regionálnej autority pôsobiť zmierlivo, ale vyvolali i ďalší nárast nespokojnosti a extrémizmu. Islam má pritom vďaka svojmu sociálnemu učeniu potenciál byť jedným z najstabilizujúcejších faktorov oblasti. Hoci ako najrepresívnejší z tohto pohľadu vyznieva Uzbekistan, ostatné krajiny využívajú podobné metódy, hoci v menšom meradle. Ako východisko z polarizácie a destabilizácie spoločnosti navrhuje čo najskôr povoliť umierneným moslimom vyučovať náboženstvo, a tak zlepšiť povedomie obyvateľstva o odkaze tolerancie a vzájomnej úcty. [5] Štáty by si tiež mali uvedomiť kontraproduktívnosť nálepkovania rôznych skupín obyvateľstva ako teroristov. Západ namiesto podpory vyjadruje kritiku porušovania ľudských práv a v štáte rastie nespokojnosť s režimom, ktorú budú v konečnom dôsledku musieť riešiť jednotlivé vlády.

Tieto čiastkové opatrenia však nemôžu nahradiť komplexné riešenie najmä ekonomickej situácie v oblasti. Okrem riešenia nezamestnanosti je potrebné i zvýšenie platov v určitých profesiách. Ak totiž vzdelaných ľudí nezaplatí štát, urobí to niektorá z militantných organizácií financovaná zo Saudskej Arábie. Najväčším problémom je nedostatok slobody a doterajšia neschopnosť komplexnej transformácie ekonomiky po páde ZSSR. Pre zavedenie potrebných reforiem môže byť nápomocná pokračujúca integrácia, ktorá sa začína stále viac upriamovať i na bezpečnostnú oblasť. Ako najvýznamnejšia sa z tohto pohľadu javí Organizácia pre spoluprácu v Strednej Ázii (Central Asian Cooperation Organization, CACO), ktorú Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan a Kazachstan založili v roku 1996. V roku 2004 vstúpila do organizácie Ruská federácia. V budúcnosti môže zohrať kľúčovú úlohu najmä pri prekonávaní vzájomnej nedôvery vo vzťahoch Uzbekistanu a Kirgizska, ktorá ešte vzrástla po udalostiach v Andijane.

Titulní obrázek převzat z: http://www.sxc.hu/browse.phtml?f=download&id=1197448

Literatura

Ahmedova, F.: „The Ferghana Valley and the Phenomenon of Islam: A Brief Historical Survey“, GSC Quarterly 10, 2003. Dostupné na: www.ssrc.org/programs/gsc/publications/quarterly10/ferganaislam.pdf.
Berdikeeva, S.: „Myth and Reality of Islamist Extremism in Central Asia“. Dostupné na: http://www.eurasia21.com/cgi-data/document/files/Islamist_extremism_1.pdf
Eddings, R.: „ Coping with Independence: Expanding Factors of Conflict in the Ferghana Valley“, Indiana University, 2003. Dostupné na: http://iwpr.net/?p=rca&s=f&o=325860&apc_state=henh
Evans, L.: „The Rise of Islamic Extremism in Central Asia“, 28. 4. 2005. Dostupné na: http://www.isop.ucla.edu/article.asp?parentid=23631
Masníková, H.: „Ferganské údolí a konfliktní hranice mezi Uzbekistánem a Kyrgyzstánem“, Svet človeka, 2006.
„Religious Discontent Evident in the Fergana Valley“ , 2007. www.reliefweb.int
Tabyshalieva, A.: „The Challenge of Regional Cooperation in Central Asia. Preventing Ethnic Conflict in the Ferghana Valley.“, United States Institute of Peace, 1999. Dostupné na: www.usip.org/pubs/peaceworks/pwks28.html.

[10] http://www.indiana.edu/~workshop/seminars/papers/y673_spring_2003_eddings.pdf

[11] Azimov, D.: „Are Islamic Militants Regrouping in the Fergana Valley?“, Institute for War and Peace Reporting, 2006. Dostupné na: http://iwpr.net/?p=rca&s=f&o=325860&apc_state=henh

[1] Evans, L.: „The Rise of Islamic Extremism in Central Asia“, dostupné na: http://www.isop.ucla.edu/article.asp?parentid=23631, 28.4.2007.

[2] Sandee, R.: „The role of the Akramiya in the May 13, 2005 Unrest in Andijan“, Hudson Institute, Washington DC, 4. decembra 2006. Dostupné na: http://www.isn.ethz.ch/pubs/ph/details.cfm?lng=en&id=28793.

[3] Burgess, M.: „IN THE SPOTLIGHT: Islam Movement of Uzbekistan (IMU)“, Center for Defense Information, 25. marca 2002. Dostupné na: www.cdi.org/terrorism/imu.cfm.

[4] Masníková, H.: „Ferganské údolí a konfliktní hranice mezi Uzbekistánem a Kyrgyzstánem“. Svet človeka, 2006.

[5] Berdikeeva, S.: „Myth and Reality of Islamist Extremism in Central Asia“. Dostupné na: http://www.eurasia21.com/cgi-data/document/files/Islamist_extremism_1.pdf

Jak citovat tento text?

Krajčíková, Jana. Náboženský problém Ferganskej Doliny [online]. E-polis.cz, 11. listopad 2007. [cit. 2024-10-03]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/nabozensky-problem-ferganskej-doliny.html>. ISSN 1801-1438.