Medzinárodný systém strachu Johna Mearsheimera, predstaviteľa ofenzívneho realizmu

 19. říjen 2006  Mgr. Alexandra Lašandová   komentáře

Anarchický medzinárodný systém bez účasti autority vzbudzuje v každom štáte strach o vlastné prežitie. Jediné východisko vidí vo vlastnom zbrojení, až kým sa z neho nestane najsilnejší aktér v systéme. Nespolieha sa na spojencov, pretože medzi štátmi panuje hlboká nedôvera. Strach sa stáva motívom správania štátov. Bezpečnostná dilema medzi štátmi sa stáva základnou črtou medzinárodného systému. Štáty sa snažia maximalizovaním vlastnej moci prežiť v anarchickom medzinárodnom prostredí.

Anarchický medzinárodný systém bez účasti autority vzbudzuje v každom štáte strach o vlastné prežitie. Jediné východisko vidí vo vlastnom zbrojení, až kým sa z neho nestane najsilnejší aktér v systéme. Nespolieha sa na spojencov, pretože medzi štátmi panuje hlboká nedôvera. Strach sa stáva motívom správania štátov. Bezpečnostná dilema medzi štátmi sa stáva základnou črtou medzinárodného systému. Štáty sa snažia maximalizovaním vlastnej moci prežiť v anarchickom medzinárodnom prostredí.

John J. Mearsheimer, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov skupiny ofenzívnych realistov, vysvetľuje príčinu neustáleho konfliktu medzi štátmi o moc a postavenie hegemóna v systéme na základe piatich premís zakódovaných v medzinárodnom systéme.

Práve medzinárodný systém umožňuje štátu, aby sa správal agresívne či využíval všetky príležitosti na maximalizáciu svojej moci voči ostatným štátom. [1] Hegemón je veľmoc, ktorá je tak silná, že dominuje všetkým ostatným štátom systému. Žiadny iný štát nemá také vojenské kapacity, aby mohol konkurovať hegemónovi v otvorenom strete. Potenciálny hegemón je nielen najsilnejším štátom v celom systéme, ale jeho vojenské schopnosti a potenciálna sila sú u neho rozvinuté do takej miery, že si môže dovoliť napadnúť a kontrolovať ktorúkoľvek z ostatných svetových mocností. Potenciálny hegemón musí celkovou silou dokonale prevyšovať najsilnejšieho aktéra systému.2

Prvú premisu teórie predstavuje anarchický medzinárodný systém. Tento systém nie je chaotický ani rozpoltený. Pre tento systém sú typické vojny a vzájomná súťaživosť o dosiahnutie vlastnej bezpečnosti. Štáty sú suverénnymi aktérmi na medzinárodnej scéne a nemajú nad sebou žiadnu autoritu.

Druhá premisa predpokladá, že každý štát je do istej miery vojensky spôsobilý, čo mu dáva možnosť napadnúť, alebo celkom zničiť druhý štát. Čím je štát viac vojensky vyzbrojený, tým väčšie riziko znamená pre ostatných.

Ďalší predpoklad Johna Mearsheimera sa opiera o neistotu štátu, prameniacu z jeho nevedomosti o úmysloch druhého štátu. Žiadny aktér si nemôže byť istý, že ho druhý aktér nebude ohrozovať vojenskými prostriedkami. Toto tvrdenie však neznamená, že štáty zakaždým zmýšľajú nepriateľsky. [3] Existuje však veľa príčin, ktoré môžu viesť k agresii a žiadny štát nemôže vedieť, či jeho partner nie je motivovaný jednou z nich. Okrem toho zámery štátu majú tendenciu rýchlej zmeny, takže kým v jednom okamihu sa zdajú byť priaznivé, v druhom už môže byť všetko inak. Neistote vyplývajúcej z nevedomosti o úmysle cudzieho štátu sa nedá vyhnúť.

Prežitie, ako základný cieľ politiky veľmocí, je štvrtou premisou teórie. Štáty sa neustále usilujú o zachovanie vlastnej územnej integrity a nezávislosti vlastnej domácej politiky. Prežitie je najzákladnejším motívom správania štátu.

Piaty a posledný predpoklad počíta s tým, že štáty sú racionálnymi aktérmi. Štáty si preto veľmi pozorne všímajú vonkajšie prostredie a strategicky zmýšľajú o možnosti prežitia v ňom. Obzvlášť sa štát interesuje o záujmy cudzích štátov, starostlivo uvažuje ako asi zareagujú ostatné štáty na jeho správanie a do akej miery môže ohroziť správanie cudzích štátov jeho vlastnú stratégiu prežitia.

Ak sa snúbi spoločne všetkých päť faktorov, môže to viesť medzi veľmocami k vzájomnému agresívnemu mysleniu či konaniu. Obzvlášť to platí pre faktory ako strach, spoľahnutie na seba samého a maximalizácia moci.

Veľmoci sa navzájom rešpektujú a zároveň obávajú. Hľadia na seba s nedôverou a žijú v neustálom strachu z vypuknutia možného konfliktu. Z pohľadu každej veľmoci, každá iná veľmoc predstavuje potenciálne nebezpečenstvo.

Pôvod strachu každého štátu pramení zo samotnej štruktúry systému. Štát uvedomujúc si absenciu centrálnej autority na ktorú by sa v prípade núdze mohol obrátiť, je stále v strehu pred ostatnými veľmocami, ktoré majú dostatočné kapacity a možno aj motív na jeho zničenie. Neexistuje žiadny mechanizmus, ktorý by mohol potrestať agresora, jedine iba ak by sa na tom dohodli tretie štáty vo vlastnom záujme. Keďže je pre ne ťažké účinne zastrašiť iné štáty, musia byť pripravené s nimi bojovať. Strach je skutočnou motivačnou silou v svetovej politike. Mocnosti medzi sebou hrajú nebezpečnú hru, ktorej výsledkom môže byť vojna a tá so sebou takmer vždy prináša aj masové zabíjanie a hromadné úmrtie civilistov. V extrémnych prípadoch môže vojna viesť až k deštrukcii štátu.

Štáty sa snažia byť sebestačné v oblasti zabezpečenia vlastného prežitia. Keďže si uvedomujú, že v prípade núdze ostanú osamotené a nik im nepríde na pomoc, musia sa o vlastnú bezpečnosť a prežitie postarať sami. V medzinárodných vzťahoch Boh pomáha tomu, kto si pomôže sám. [4] Hoci predošlé konštatovanie tomu nasvedčuje, formovanie aliancií medzi štátmi nie je vylúčené. Sú to však len dočasné spojenectvá, keďže platí, že dnešný priateľ môže byť zajtra nepriateľom.

Keďže štáty žijú vo svete v ktorom sú odkázané predovšetkým samé na seba, nepociťujú žiadnu potrebu podriaďovať svoje vlastné záujmy záujmom iných štátov či takzvanej medzinárodnej komunite. V prostredí, kde platia takéto pravidlá si štát veľmi rýchlo uvedomí, že vlastné prežitie si môže zabezpečiť len vtedy, keď v ňom stane najsilnejším hráčom. Čím je štát silnejší, tým je menšia pravdepodobnosť útoku či ohrozenia jeho existencie iným štátom. Slabšie štáty nebudú ochotné riskovať zrážku so silnejším štátom pretože možnosť porážky je v ich prípade veľká.

Štáty veľmi citlivo vnímajú rozloženie moci v systéme a snažia si z nej uchmatnúť čo najväčšiu časť. Vyčkávajú na vhodnú príležitosť, ktorá misky váh nachýli na ich stranu, na úkor ostatných rivalov. Štáty majú v sebe zakódované myslenie tzv. nulového súčtu čo znamená, že zisk jedného štátu sa rovná strate druhého. Štát sa teda snaží nadobudnúť dominantné postavenie v systéme a za tým účelom využíva množstvo vlastných ekonomických, diplomatických a vojenských prostriedkov. Preto sa ambícia štátu maximalizovať vlastnú relatívnu moc snúbi s jeho ofenzívnym myslením voči ostatným štátom, a to aj vtedy ak tomuto štátu nejde o nič iné ako vlastné prežitie. Veľmoci zmýšľajú agresívne. [5] Ak aj veľmoc získala vojenskú prevahu nad ostatnými, nevzdá sa dovtedy, kým sa nestane hegemónom na medzinárodnej scéne. Niektoré štáty sa môžu mylne domnievať, že ich sila je postačujúca na vlastné prežitie. Je nemožné, aby sa štáty stali mocnosťami natrvalo, pokiaľ nebudú dominovať celému systému.6

Štáty majú defenzívne aj ofenzívne ambície. Keďže sa neustále cítia byť ohrozené ostatnými je len samozrejmé, že sa snažia zo všetkých síl brániť proti agresorom v získavaní stále väčšej sily na úkor ostatných. Tento stav permanentnej obavy o vlastnú bezpečnosť vedie k súťaživosti medzi štátmi pri ktorej sa neštítia klamať, navzájom sa podvádzať a uplatňovať brutálne praktiky a to všetko s jediným cieľom- mať náskok vo vlastnej bezpečnosti pred ostatnými. Pojem „bezpečnostná dilema“ štátu reflektuje základný princíp ofenzívneho realizmu. Podstata dilemy spočíva v tom, že opatrenia, ktoré štát uplatňuje v prospech svojej bezpečnosti zvyčajne znižujú bezpečnosť ostatných štátov. [7] Je ťažké zabezpečiť si šance na prežitie bez toho, že by to znamenalo hrozbu pre ostatné štáty. Najlepšou obranou štátu je dobrá ofenzíva. Kým budú štáty žiť v systéme anarchie, dovtedy bude existovať bezpečnostná dilema.

Štáty pri svojom rozhodovaní často kalkulujú. Pozorne analyzujú rovnováhu moci v systéme a starostlivo zvažujú každú ofenzívnu akciu, ktorú chcú rozbehnúť a snažia sa predvídať reakcie ostatných štátov. Najdôležitejšie pri plánovaní agresívnej akcie je, aby zisk jednoznačne prevážil výdavky a riziká. Ak tomu tak nie je, veľmoci počkajú na vhodnejší moment. Je jasné, že na to aby sa ich akcie neminuli účinku, musia mať k dispozícií dostatočné kapacity. V tejto súvislosti je rozhodujúce rozloženie vojenskej sily medzi veľmocami. Tie, ktoré majú značnú mocenskú prevahu nad ostatnými sa budú správať agresívne, pretože majú k dispozícií dostatok prostriedkov a odhodlania. Ak by však museli čeliť silným oponentom, ich rétorika by sa vyznačovala značne defenzívnym charakterom a zo všetkých síl by sa snažili udržať už existujúcu rovnováhu moci v systéme.

Dezinformácie často bývajú príčinou chybných rozhodnutí štátu. Problém je, že potenciálni nepriatelia šíria okolo seba zavádzajúce informácie o vlastnej sile, či slabosti a vytrvalo utajujú svoj skutočný zámer. Napríklad, ak chce slabý štát zastrašiť silnejšieho agresora a vyhnúť sa tak útoku, zvolí stratégiu šírenia zveličených informácií o vlastnej sile. Na druhej strane, potenciálny agresor svojimi vyhláseniami o mierovom úsilí a vlastnej vojenskej slabosti natoľko zmätie svoju potenciálnu obeť, že tá mu uverí a nebude zbrojiť a nakoniec sa stane ľahkou korisťou. Na príklade Adolfa Hitlera najlepšie vidieť ako veľmi sa táto zahraničnopolitická taktika vypláca.

Okrem dezinformácií sa veľmoci obávajú účinkov zatiaľ nevyskúšaných zbraní, ktoré majú byť prvýkrát nasadené až pri ich vzájomnom strete. Vojna je komplikovaný biznis, pri ktorom je ťažké odhadnúť jeho dôsledky.8

Strach v medzinárodných vzťahoch priamo súvisí aj s mocenským potenciálom štátu. Sila štátu je v skutočnosti dvojaká: potenciálna sila, označujúca jeho vojenskú silu determinovanú veľkosťou populácie a mierou bohatstva a skutočná sila, priamo súvisiaca s vybavenosťou armády štátu a to v rámci pozemných, vzdušných a námorných síl. Len prostredníctvom nich môže štát naplniť svoje teritoriálne ambície. Najdôležitejším predpokladom vojenskej sily teda naďalej ostáva územie štátu.

Všeobecne platí, že štáty ktoré sú vlastníkmi nukleárnych zbraní sa cítia na medzinárodnej scéne istejšie ako tie, ktoré zbrane hromadného ničenia nemajú. Väčší pocit istoty je tiež typický pre štáty, ktoré sú od ostatných oddelené masívnou vodnou plochou. Väčšia pravdepodobnosť vzájomného napadnutia hrozí štátom okupujúcim spoločný zemský masív a dvojnásobne to platí pre štáty zdieľajúce spoločné hranice. Strach u štátov vzbudzujú aj vážne mocenské asymetrie, čiže nerovnomerné rozdelenie moci v medzinárodnom systéme.

Mocenský potenciál nepriateľa je na rozdiel od jeho neurčitých zámerov ľahko merateľný a preto je aj spoľahlivým zdrojom informácií o skutočnej hrozbe, ktorú predstavuje pre štát. Veľmoci sa zvyknú obávať štátov s veľkou populáciou a rapídne rastúcou ekonomikou a to dokonca aj vtedy, ak tieto štáty nepreinvestovali svoje ekonomické úspechy do vojenskej výroby.

Bipolarita je takou konšteláciou rozloženia moci v systéme, ktorá u ostatných štátov evokuje najmenší pocit strachu. Ani „vyvážená multipolarita“ bez prítomnosti potenciálneho hegemóna nevyvoláva toľko neistoty medzi štátmi ako je tomu v prípade „nevyváženej multipolarity“, v ktorej už má svoje miesto aj čoraz ctižiadostivejší potenciálny hegemón.9

Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že teória Johna Mearsheimera odmieta akúkoľvek spoluprácu medzi štátmi, opak je pravdou. Faktom však je, že úspešnej spolupráci bránia tieto dva faktory: úmysel získať čo najviac na úkor svojho partnera a podvádzanie. Ak štáty rozmýšľajú o vzájomnej spolupráci, najprv zvážia výhody a zisk, ktorý by im mal tento biznis vyniesť. [10] Špeciálne ich zaujíma prerozdelenie absolútnych a relatívnych ziskov. V prvom prípade sa každý štát stará o maximalizáciu vlastného zisku a vôbec ho nezaujímajú zisky či straty druhej strany a to platí dovtedy, kým mu tá nezačne nejakým spôsobom prekážať pri maximalizovaní jeho ziskov. Pri relatívnych ziskoch je situácia odlišná, pretože jeden štát si okrem svojich dáva pozor aj na zisky obstaranými druhou stranou. Kooperácia je teda oveľa komplikovanejšia v prípade, že štáty ašpirujú na relatívne zisky. Ak sa jedná o absolútny zisk, štáty ktoré sa celého tohto biznisu zúčastnia veria, že sa im ujde aspoň časť celého balíka, kým u relatívnych ziskov štáty veľmi starostlivo strážia ich redistribúciu medzi sebou.

Veľmoci sa štítia uzatvárať dohody aj zo strachu pred partnerovým podvádzaním smerujúcim k získaniu výhodnejších podmienok. Najcitlivejšou oblasťou sú dohody týkajúce sa zbrojenia, pretože práve ony majú najväčší dopad na celkovú zmenu v rámci systému rovnováhy moci.

Napriek týmto prekážkam z času na čas veľmoci zvyknú uzatvárať dohody, pričom väčšinou ide o formalizáciu spoločného postupu proti aktuálnemu úhlavnému nepriateľovi. Zmluvnými stranami sú väčšinou hlavní aktéri medzinárodnej politiky a reflektujú realistickú distribúciu moci v systéme. Najväčším problémom je fakt, že spolupráca medzi štátmi má fungovať v systéme, kde prvoradým cieľom každého aktéra je snaha získať čo najviac na úkor tých druhých. Žiadna forma spolupráce nemôže fungovať, pretože logika súťaže v bezpečnosti je v systéme suverénne dominantná. Skutočný mier, alebo svet v ktorom štáty nebudú bojovať o moc bude možný až vtedy, ak štáty nebudú žiť v systéme a priori anarchickom.


[1] Mearsheimer, J.J.: The Tragedy of Great Power Politics. New York : W.W.Norton& Company, 2003. p. 29

[2] Tamtiež, s. 45

[3] Mearsheimer, J.J.: The Tragedy of Great Power Politics, p. 31.

[4] Mearsheimer, J.J.: The Tragedy of Great Power Politics, p. 33.

[5] Tamtiež, s. 34

[6] Tamtiež, s. 35

[7] Mearsheimer, J.J.: The Tragedy of Great Power Politics, p. 36

[8] Snyder, J.; Van Evera, S.: Myths Empire: Domestic Politics and International Ambition. Ithaca :Cornell University Press, 1991. p. 307-308

[9] Mearsheimer, J.J.: The Tragedy of Great Power Politics, p. 45.

[10] Donnelly, J.: Realism and International Realations. 2000. p. 132-136

Jak citovat tento text?

Lašandová, Alexandra. Medzinárodný systém strachu Johna Mearsheimera, predstaviteľa ofenzívneho realizmu [online]. E-polis.cz, 19. říjen 2006. [cit. 2025-02-18]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/medzinarodny-system-strachu-johna-mearsheimera-predstavitela-ofenzivneho-realizmu.html>. ISSN 1801-1438.

Autor Mgr. Alexandra Lašandová

Autor:

2004- 2006 absolvované magisterské štúdium v odbore Medzinárodné vzťahy a diplomacia na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Diplomová práca: Realistické teórie medzinár


[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.2 hvězdiček / Hodnoceno: 5x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!