Korene islamu vo vybraných krajinách Európy

9. duben 2012 Martina Eliášová komentáře

Prítomnosť islamu v politických dejinách Európy je dôležitou súčasťou zložitého a mnohotvárneho civilizačného procesu. Dnešný stav moslimov v Európe je podľa Ľuboša Kropáčka produktom dvoch rozdielnych procesov. Prvý nadväzuje na expanziu Osmanskej ríše a na historické tlaky od východu a juhovýchodu, výsledkom ktorého sú dnešné moslimské komunity na Balkáne a v postsovietskych republikách.

Korene islamu vo vybraných krajinách Európy

Historická prítomnosť islamu v Európe

Prítomnosť islamu v politických dejinách Európy je dôležitou súčasťou zložitého a mnohotvárneho civilizačného procesu. Dnešný stav moslimov v Európe je podľa Ľuboša Kropáčka produktom dvoch rozdielnych procesov. Prvý nadväzuje na expanziu Osmanskej ríše a na historické tlaky od východu a juhovýchodu, výsledkom ktorého sú dnešné moslimské komunity na Balkáne a v postsovietskych republikách. Druhý proces migračného typu vznikal v minulých desaťročiach v západnej a severnej Európe rozsiahlym prisťahovalectvom (Kropáček, 1999). Orientalista Miloš Mendel v porovnaní s Kropáčkom podáva detailnejšie historické hľadisko vnímania islamu v Európe. Súčasnú prítomnosť islamu v Európe chápe z historického hľadiska ako výsledok štyroch základných vývojových typov (Mendel, Ostřanský, Rataj, 2007) :

Prvý typ - sa vzťahuje k storočnej prítomnosti moslimov v Španielsku (711-1492) a moslimskej vláde nad Sicíliou, Maltou a južným Talianskom (asi 690-1090). Moslimská prítomnosť na spomínaných územiach tvorí významnú súčasť kultúrnych dejín Európy. Islam je hlboko spätý hlavne so španielskou históriou. Aj napriek dlhodobému procesu kresťanskej reconquisty, časť pôvodnej maurskej komunity, ktorá tu zostala, zanechala pečať v španielskej kultúre. Vplyv arabsko-islamskej civilizácie je dodnes prítomný hlavne v oblasti južnej Andalúzie. Prejavuje sa v antropologických rysoch, mentalite, ľudovej kultúre, v niektorých zvykoch. Stopy arabského jazyka nájdeme v španielčine, katalánčine či v dialekte južnej taliančiny

Druhý typ – je dôsledkom vpádu Mongolov v priebehu 13.storočia do strednej a východnej Európy. Ich neskorší islamský vplyv zanechal vo Východnej Európe stabilné enklávy moslimského, prevažne tatárskeho obyvateľstva. Moslimské menšiny sa udržali v strednom Povolži,( dnešný Tatarstan), na Kryme či v južnom Urale (v Baškorstane). Neveľké enklávy dnes pôsobia aj vo Fínsku, Bielorusku, na západnej Ukrajine a vo východnom Poľsku.

Tretí typ – je pozostatkom tureckej prítomnosti na Balkáne a v Strednej Európe, trvajúcej asi päťdesiat rokov.

Štvrtý typ – sa teritoriálne viaže k moslimskej prítomnosti v strednej a západnej Európe, okrem Španielska, pretože tu patria tie časti kontinentu, ktoré nikdy neboli historicky dlhší časový úsek pod moslimskou nadvládou. Jeden prúd priniesla dekolonizácia napr. Alžírska a druhý migrácia za prácou.

Islamské menšiny v Európe

V Európe v súčasnosti žijú početné moslimské menšiny a preto je potrebné zaoberať sa otázkou ich vplyvu na európsku spoločnosť. Vzťah medzi domácim obyvateľstvom a moslimskými prisťahovalcami je odlišný v jednotlivých krajinách. Mieru vzájomného vzťahu medzi domácim obyvateľstvom a minoritami určujú viaceré faktory ako je napríklad ochota štátnych úradov udeľovať prisťahovalcom občianske práva, obraz moslimov vo verejnej mienke tej ktorej krajiny, zahraničná politika štátu voči islamským krajinám, či etnický a sociálny pôvodu prisťahovalcov. Následne uvádzam niektoré krajiny Európy, v ktorých sú zastúpené moslimské menšiny v súvislosti s ich historickým kontextom.

Bulharsko

Najväčšia etnická a jazyková turecká menšina na Balkáne sa aj napriek niekoľkým etnickým čistkám udržala v Bulharsku , kde tvorí asi 10% obyvateľov štátu (najmä v pohorí Rodopi, okolie Šumenu a Varny). Okrem Turkov tu nachádzame aj tzv. Pomakov – (slovanských, bulharských moslimov), ktorí sú jazykovo a etnicky Bulharmi, ale v kultúrno-islamskom výraze majú bližšie k Turkom. Tvrdé Osmanské upevňovanie moci v 14.-15.storočí sa premietlo u bulharských nacionalistov a neskôr komunistov v 19.-20.storočí. V 50-tych a 60-tych rokoch sa na základe vládnych dohôd medzi Bulharskom a Tureckom muselo z Bulharska vysťahovať asi štvrť milióna Turkov. Dokonca ešte aj v druhej polovici osemdesiatych rokov, t.j. nie tak dávno, režim Todora Živkova tvrdo porušoval práva moslimskej menšiny, dochádzalo k nútenému premenovávaniu mien na slovanské, ničeniu moslimských cintorínov a mešít, platil zákaz používania tureckého jazyka na verejnosti, boli zrušené turecké školy a pod. Snaha o nútenú asimiláciu vyvolala v roku 1989 vlnu protestov a demonštrácii . V dôsledku nátlaku vlády opustilo krajinu asi 300 000 Turkov, menšia časť sa po páde komunistického režimu vrátila. Nový parlament v roku 1989 prijal zákony na obnovu národnostných práv tureckej menšiny. Taktiež mohli byť opäť otvorené mešity a povolené náboženské obrady (Mendel, Ostřanský, Rataj, 2007). Ich hlavná politická strana - Hnutie za práva a slobody má zastúpenie aj v súčasnom parlamente.

Rumunsko

Rumunsko sa radí medzi etnicky heterogénne krajiny. Rumunská politika reflektuje prítomnosť viacerých etnických menšín aj vytvorením adekvátneho politického prostredia, čoho dôkazom je aj existencia vyhradených mandátov pre etnické menšiny v Poslaneckej snemovni. Medzi dvadsiatimi národnostnými menšinami v Rumunsku, ktoré majú právo mandátu je zarátaná aj etnická menšina Tureckých moslimov. Ide o najviac rozptýlené etnikum na území Rumunska. Ich nadpriemerný výskyt je evidovaný vo východnom Rumunsku v Dobrogeji (Bršťáková, Eibl, 2010). Rumunskú moslimskú enklávu dnes teda tvorí len asi päťdesiattisíc etnických Turkov, ktorí žijú v Dobrudži. Na území historickej Besarábie dnes žije asi pol milióna etnických Turkov a Tatárov, z ktorých sa väčšina hlási k islamu, len malá časť z nich vyznáva pravoslávie - tzv. Gagauzovia (Mendel, Ostřanský, Rataj, 2007).

Grécko

Islam má v Grécku status tradičného náboženstva, čím je v porovnaní s katolíckou cirkvou vo výhode, ktorá tento status nemá. V Grécku dnes žijú len malé enklávy etnických Turkov, v dedinkách, medzi Kavalou a tureckou hranicou. V roku 1922 bol totiž v súvislosti so zmenami grécko-tureckej hranice prijatý program výmeny obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom. Moslimské menšiny, hlavne v západnej Thrákii sa tu zachovali vďaka repatriáciám v roku 1923. Na základe zmluvy z Lausanny v roku 1923 boli tieto moslimské menšiny právne rekonštituované a priznaná zvláštna legislatívna úprava v otázkach osobného štatútu, čo je v Európskej únii ojedinelý prípad. V Thrákii sa nachádza dnes veľká mešita a dve medresy. Moslimovia v Thrákii sa pridržiavajú konvenčných islamských kultúrnych vzorov a riadia sa šáríou. Malé zastúpenie majú napríklad aj v parlamente. Od roku 1989 sú islamská duchovní financovaní zo štátneho rozpočtu rovnako ako pravoslávna cirkev (Kropáček, 1999). V Grécku napríklad pracuje 500 tisíc cudzincov a z nich je väčšina albánskych moslimov. Niektorí sa však hlásia k pravoslávnej cirkvi, aby mohli v Grécku ľahšie získať pracovné povolenie[1] ).

Bosna a Hercegovina

Na území Bosny a Hercegoviny žije asi jeden a pol milióna moslimov, ktorí majú srbské korene a v skutočnosti sa hlásia ku slovanskej identite. Od roku 1974 mali títo moslimovia v Juhoslávii štatút národnosti. Za Titovho režimu mali bosniansky moslimovia (okrem výnimiek vyplývajúcich z totalitnej podstaty SFRJ) náboženskú slobodu, v 60. a 70.tych rokoch možnosť cestovať, vykonávať púť do Mekky, v Sarajeve vychádzalo množstvo náboženských periodík, mali umožnené študovať na islamských vysokých školách v Turecku, Egypte a inde. Tu treba podotknúť, že bosniansky moslimovia boli v minulosti konfrontovaný voči srbsko-chorvátskemu krídlu. V rokoch 1992-1995 došlo ku genocíde moslimského obyvateľstva - neslávne známy masaker v Srebrenici, v Žepe (Mendel, Ostřanský, Rataj, 2007). Po Albánsku má Bosna najväčší podiel moslimského obyvateľstva zo všetkých balkánskych krajín. Moslimovia tvoria asi 44% zo značne zredukovanej povojnovej populácie Bosny, ktorá je 3,7 miliónov. Na kým Albánci svoju identitu definujú najmä cez národnosť, v Bosne sa náboženstvo a kultúrna tradícia v spoločnosti - do značnej miery sekulárnej - považujú za základ identity. Od vojny v rokoch 1992-95 sa moslimovia nazývajú Bosniakmi. Aj mnohí neveriaci Bosniaci pociťujú moslimskú identitu, ktorú vnímajú skôr ako kultúrne dedičstvo než ako náboženské presvedčenie. Zaujímavosťou aj je, že bosnianska moslimská populácia so silne zakorenenými európskymi tradíciami sa považuje za jednoznačne pro-západnú. Masová migrácia utečencov po vojne zmenila niektoré mestá na takmer výlučne moslimské komunity. Prevažujú však naďalej západné hodnoty - tak v spoločenskom živote ako aj politike.[2]

Španielsko

Do roku 1967 bolo jediným oficiálnym náboženstvom v krajine katolicizmus. V júli 1967 bol prijatý zákon o náboženskej slobode. Dnes je Španielsko náboženský slobodná a rovnoprávna krajina. Štátom je uznané reprezentatívne zastúpenie Federácie islamských náboženských spoločností FESRI. V roku 1989 vznikla Únia islamských združení, pod záštitou Španielskej islamskej komisie, s ktorou španielska vláda spolupracuje. V roku 1992 sa spoločne podieľali na projekte integrácie druhej generácie moslimských imigrantov do spoločnosti podpísaním zmluvy o výučbe arabčiny a náboženstva.[3] V hlavnom meste v Madride sa nachádza významné Islamské kultúrne centrum a od roku 1992 veľká mešita Abú Bakra. Islamská komunita vydáva napríklad vlastnú odbornú revue Verde Islam.Ani Španielsko sa nevyhlo modernému emigračnému trendu koncom 40.tych rokov. Dnes ale čelí veľkému problému nelegálnych migrantov. Dnešnú situáciu v Španielsku určuje aj geografická poloha blízkeho Maroka, nakoľko do jeho územia zasahujú španielske enklávy Ceuta a Melilla s vysokým počtom marockého obyvateľstva (Kropáček, 1999).

Taliansko

Islam je v Taliansku vnímaný ako „prípustný kult“ skôr na regionálnej úrovni ako na celoštátnej. Islam sa vyučuje výhradne mimo verejných škôl. V roku 1984 –1995 bol realizovaný projekt veľkého islamského centra v Ríme, ktorý financovala Saudská Arábia. Dnes sú v Taliansku mešity v Ríme a v Miláne. Islamské centrum má sídlo aj v Miláne. Aj napriek tomu, že Taliansko je metropolou katolicizmu snaží sa rozvíjať rôzne formy kresťansko-islamského dialógu (Kropáček, 1999). Opozitom je politika talianskej ultrapravičiarskej strany Liga Severu. Zbúranie mešity vo Verone v roku 2008 pripisujú moslimovania práve ako zásluhu tejto strany a varujú pred jej „protiislamskou“ politikou.[4] Taliansko dnes čelí vážnemu problému s nelegálnym prisťahovalectvom, ktoré začalo rásť asi od 70. rokov 20.storočia. Pred nedávnom vyhlásilo Taliansko v súvislosti s nelegálnou migráciou humanitárnu krízu, nakoľko politické nepokoje v Severnej Afrike enormne zvýšili tlak nelegálnych migrantov na hranicu.

Francúzsko

Francúzsko je domovom najpočetnejšej moslimskej komunity v Európe, vzhľadom na svoju koloniálnu minulosť, počas ktorej sa vytvorili kultúrne, jazykové a politické väzby medzi Francúzskom a krajinami, ktoré boli súčasťou koloniálnej ríše. Dnes túto komunitu tvorí približne päť miliónov ľudí. Preto môžeme právom povedať, že je nielen klasickým národným štátom, ale aj je jedným z popredných svetových prisťahovaleckých spoločenstiev (Walzer, 2002). Najbolestnejšou stránkou francúzskeho islamu ale je nízke sociálne postavenie väčšiny jeho vyznávačov (Kropáček, 1996). Nezamestnanosť medzi príslušníkmi etnických menšín je vo Francúzsku štyri až päť krát väčšia než priemerná, zatiaľ čo v Británii len dva krát.[5]

Nemecko

V Nemecku dnes žije početná komunita moslimov. Jej súčasná prítomnosť v tejto krajine má však aj svoje historické príčiny. V dobe druhého tureckého ohrozenia Viedne v roku 1683 mala nemecká časť Európy za sebou 150 –ročnú skúsenosť s osmanským susedom. V priebehu 17.storočia sa v Nemecku usadzovali obchodní agenti moslimského vierovyznania a moslimskí cestovatelia, ktorí sa tam oženili, zajatci, ktorí sa kresťanskej pôde „prispôsobili“ ba dokonca konvertovali ku katolíckej cirkvi. V polovici 18.storočia nastala nová fáza vzťahov medzi nemeckými štátmi a moslimmi v súvislosti s mocenskými ambíciami Pruska. V druhej polovici 18.storočia slúžilo v pruskej armáde približne tisíc moslimov. Zo strany pruských kráľov, stúpencov osvietenstva, bol moslimským vojakom venovaný dostatočný záujem o ich duchovné a osobné potreby. Svojim kultovým činnostiam sa mohli venovať v čase svojho osobného voľna. Už prvá skupina tureckých ochrancov dostala k dispozícii miestnosť na účely modlitebne (Mendel, Ostřanský, Rataj, 2007). Prvú mešitu dal v Prusku postaviť Friedrich II. (Kropáček, 1999). V priebehu 18.storočia mal Berlín rozsiahle diplomatické styky s Istanbulom, ktoré bolo založené hlavne na vzájomnej hospodárskej a najmä vojenskej spolupráci. V roku 1863 podpísala Osmanská ríša sériu obchodných dohôd s nemeckými mestami a o rok neskôr bola dohodnutá už medzi Prusmi a Osmanmi colná únia. V nemeckých mestách sa už začínali nachádzať síce skromné, ale funkčné mešity. Prvá fáza stykov vyvrcholila v šesťdesiatich a sedemdesiatich rokoch 19.storočia za vlády kancelára Bismarcka. Tieto vzťahy potvrdzuje aj fakt, že v roku 1866 bol v Berlíne zriadený moslimský cintorín a vedľa neho výstavná mešita. Do začiatku prvej svetovej vojny sa moslimská komunita v Nemecku výrazne rozrástla, najmä v Berlíne a to v súvislosti so zahraničnou politikou Nemecka. Po prvých úspechoch centrálnych mocností v prvej svetovej vojne ich počet len stúpal. Najväčšia a najucelenejšia moslimská komunita sídlila v Berlíne. Práve táto komunita začiatkom 20-tych rokov vybudovala mešitu v štvrti Wilmersdorf, fungujúcej dodnes. Novú vlnu moslimov do Nemecka priniesla druhá svetová vojna. Tú tvorili hlavne tzv. “prebehlíci“ zo sovietskej armády, ktorí sa rozhodli po zajatí spolupracovať s Treťou ríšou. Na uspokojovanie ich duchovných potrieb slúžili jednotky moslimských imámov, ktorí pochádzali z Blízkeho východu, iní prechádzali školením na Fakulte islamských štúdií pri univerzite v Gottingene. Po skončení vojny časť moslimov zo ZSSR a Balkánu spolu s „nemeckými“ moslimmi vytvorila akúsi základňu pre nasledujúcu moslimskú komunitu v SRN. Táto komunita v roku 1951 založila Duchovnú správu pre moslimských utečencov v Spolkovej republike Nemecko, fungujúcu dodnes (Mendel, Ostřanský, Rataj, 2007).

Dnešná početná komunita, ktorú na území SRN tvorí asi štyri milióny moslimov, vznikla príchodom tzv. gastarbeitrov, hlavne z Turecka za hospodárskej konjuktúry od 50.tych rokov (Kropáček, 1999). Pracovná sila prichádzala na základe série dohôd v povojnovom období, ktoré však pôvodne predpokladali pracovný pomer na dobu určitú ale vývoj sa otočil iným smerom, aký nemecká vláda určite nepredpokladala. Po roku 1973, kedy sa obdobie ekonomického rastu skončilo, Nemecko obmedzilo nábor zahraničných robotníkov, mimo krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva. V tom čase pracovalo v Nemecku viac ako 600 tisíc Turkov a Kurdov. Mnohí, ktorí prichádzali za prácou s pôvodným zámerom vrátiť sa po čase späť do Turecka, sa rozhodli usadiť natrvalo potom, čo zanikla v Nemecku možnosť opätovne sa zamestnať. Z tohto dôvodu sa v 70.tych rokoch sťahoval do Nemecka veľký počet rodinných príslušníkov. Nemecko, okrem ekonomického prisťahovalectva v 60-tych a 70.tych rokoch, sa v neskoršom období stalo cieľovou krajinou množstva utečencov.

Komunity moslimov sa sústreďujú hlavne vo veľkých priemyselných centrách (Kolín nad Rýnom, Frankfurkt nad Mohanom, Stuttgart, Mníchov a hlavne Mníchov). Berlínska časť Kreuzberg, kde cudzinci tvoria tretinu obyvateľov, sa právom prezýva „Malý Istanbul“ (Kropáček, 1999). Rozsiahlu komunitu v mestách tvoria Turci, Kurdi ale aj Pakistanci, Iránci a iní. V Nemecku je vybudovaná celá sieť mešít, charitatívnych a misijných organizácií. Mešity prijímajú imámov a učiteľov, ktoré vysiela z Turecka vládna organizácia Diyanet Isleri Baskanligi. Najvýraznejšiu alternatívu predstavuje nevládne zoskupenie Milli Gorus ( Národný postoj) s centrálou v Kolíne. V SRN vychádzajú miestne islamské noviny aj v jazyku moslimských komunít či veľké turecké denníky (Hurriyet), rozhlas a televízia (Dusseldorf) vysielajú celodenné turecké programy (Kropáček, 1996). Moslimské obce v Nemecku nie sú ale jednotné. Ich vnútorná diferenciácia súvisí jednak s rozdielnou intenzitou ich religiozity ako aj z hľadiska sympatií k tomu ktorému prúdu súčasného islamského myslenia (Mendel, Ostřanský, Rataj, 2007).

Záver

Vo svete globalizačných tendencií dochádza ku kontaktu dvoch odlišných civilizácii Islamu a Západu. Najväčší kontakt medzi týmito civilizáciami môžeme vidieť práve na európskom kontinente. Nakoľko v súčasnosti žije v Európe podľa odhadov vyše 20 miliónová menšina moslimov, je potrebné nepodceňovať túto otázku. Moslimovia tvoria druhú najväčšiu náboženskú a kultúrnu komunitu v multikultúrnej a mnohonáboženskej Európe. Je ale potrebné podotknúť, že moslimská komunita v Európe je pestrou škálou rôznych etník, kultúrnych tradícií, náboženských smerovaní či politických presvedčení. Aj keď otázka prisťahovalectva moslimov je v Európe aktuálna predovšetkým od 70.tych rokov 20 storočia, v článku som sa snažila poukázať, že prítomnosť niektorých moslimov na európskom kontinente má v niektorých štátoch dlhú historickú tradíciu.

Použitá literatúra

KROPÁČEK, Ľ. Islamský fundamentalizmus. Praha: Vyšehrad, 1996. 263 s. ISBN 80-7021-168-7
KROPÁČEK, Ľ. Blízky východ na přelomu tisíciletí: dynamika preměn v muslimském sousedství Evropy. Praha: Vyšehrad, 1999. 284 s. ISBN 80-7021-298-5
MENDEL, M., OSTŘANSKÝ, B., RATAJ, T. Islám v srdci Evropy. Praha: Academia, 2007. 499 s. ISBN 8020015549
WALZER, M. Hrubý a tenký. O tolerancii. Bratislava: Kaligram, 2002. 240 s. ISBN 80-7149-440-2

elektronické zdroje

BRŠŤÁKOVÁ ,P. , EIBL, O.: Proměny volební podpory etnických strán v Rumunsku. In: European Electoral Studies, Vol. (2010), No.1, pp 87-110 Dostupné na: http://ispo.fss.muni.cz/uploads/EVS/010/EVS2_2010_1.pdf [12.12.2011]
Európa, menšiny a sociálne nepokoje. Zdroj: www.euractiv.sk, Dostupné na:
http://www.euractiv.sk/rovnost-sanci/clanok/europa-mensiny-a-socialne-nepokoje [12.12.2011]
Moslimovia na Balkáne. Zdroj: BBC, Dostupné na: http://www.bbc.co.uk/slovak/balkans_muslims_slovak/6.shtml [9.12.2011]
Muslimovia inaugurovali novú mešitu v Španielsku. Zdroj: www.muslimskelisty.cz, Dostupné na: http://muslimskelisty.cz/zp262.htm [1.3.2009]
Talianski pravičiari zrovnali vo Verone mešitu so zemou. Zdroj: www.islamweb.sk Dostupné na: http://www.islamweb.sk/stranky/spravodajstvo/svet/27.05.08%20b.htm [9.12.2011]

Martina Eliášová

Autorka pôsobí na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity v Prešove, je denná doktorandka, zaoberá sa problematikou multikulturalizmu, tolerancie a intolerancie v politike, otázkami vzťahu etiky, politiky a politickej kultúry.

Odpovědná redaktorka: Bc. Petra Slavíková

Text neprošel jazykovou korekturou

Obrázek převzat z: http://en.wikipedia.org/wiki/Islam

[1] http://www.bbc.co.uk/slovak/balkans_muslims_slovak/6.shtml

[2] http://www.bbc.co.uk/slovak/balkans_muslims_slovak/3.shtml )

[3] (http://muslimskelisty.cz/zp262.htm )

[4] (http://www.islamweb.sk/stranky/spravodajstvo/svet/27.05.08%20b.htm ).

[5] (http://www.euractiv.sk/rovnost-sanci/clanok/europa-mensiny-a-socialne-nepokoje )

Jak citovat tento text?

Eliášová, Martina. Korene islamu vo vybraných krajinách Európy [online]. E-polis.cz, 9. duben 2012. [cit. 2023-09-26]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/korene-islamu-vo-vybranych-krajinach-europy.html>. ISSN 1801-1438.

Autor: Martina Eliášová

Autorka je dennou doktorandkou Inštitútu politológie Prešovskej univerzity v Prešove. Zaoberá sa problematikou multikulturalizmu, tolerancie a intolerancie v politike, otázkami vzťahu etiky a politiky.

[Nahoru ↑]