Kórejský jadrový program

16. leden 2008 Bc. Marianna Kyselová komentáře

Predovšetkým, čokoľvek sa povie o jadrovom programe KĽDR, môže byť do značnej miery zavádzajúce. Presné informácie sa z tejto krajiny získavajú len veľmi ťažko. V roku 2002 sa odhadovalo, že do roku 2005 bude Kórejská ľudovo-demokratická republika schopná vyrábať 1 až 2 hlavice za rok. Správy zo súčasnosti a vyhlásenia KĽDR (ktoré môžu byť do značnej miery skreslené) to v princípe potvrdzujú. Avšak nakoľko nie je možný dôkladný prieskum zariadení IAEA (International Atomic Energy Agency – Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu), s istotou nemôžeme nič potvrdiť, ani vyvrátiť. Odhady Spojených štátov amerických hovoria o tom, že KĽDR vlastní jednu až dve jadrové bomby, pričom maximálny odhad je osem. Po teste výbuchu jadrovej bomby v minulom roku, je však takmer isté, že minimálne jednu už má. Problémy však vytvára závislosť Severnej Kórey na dodávkach zahraničnej pomoci – a to pre štát samotný, a tiež paradoxne aj pre dodávateľov. Zahraničná pomoc okrem toho kórejskú krízu len predlžuje.

Kórejský jadrový program

Ekonomika KĽDR je takmer úplne izolovaná od sveta a silne centrálne plánovaná. Priemyselná výroba sotva existuje, výroba elektrickej energie je na minime. O súkromnom kapitále a zahraničných investíciách sa nedá hovoriť. Väčšina obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve, ktoré však funguje podľa stalinistického vzoru a je teda neefektívne. Hlavne kvôli vysokým výdajom smerujúcich do armády (až 20% HDP), krajina stále ekonomicky upadá a mnohí analytici veria, že režim je v poslednom štádiu rozkladu.

Výdavky na miliónovú armádu (z 22 miliónov obyvateľov) sú také obrovské, že sa objavila hypotéza, že KĽDR vyvíja jadrové zbrane, aby mohla konvenčnú armádu z väčšej časti rozpustiť a ušetriť tak veľké množstvo peňazí. To by indikovalo, že Severná Kórea sa vzdala snahy o zjednotenie polostrova pod komunistickou nadvládou - aspoň pomocou prostriedkov zahŕňajúcich konvenčnú vojnu.

Predovšetkým, čokoľvek sa povie o jadrovom programe KĽDR, môže byť do značnej miery zavádzajúce. Presné informácie sa z tejto krajiny získavajú len veľmi ťažko.

V roku 2002 sa odhadovalo, že do roku 2005 bude Kórejská ľudovo-demokratická republika schopná vyrábať 1 až 2 hlavice za rok. Správy zo súčasnosti a vyhlásenia KĽDR (ktoré môžu byť do značnej miery skreslené) to v princípe potvrdzujú. Avšak nakoľko nie je možný dôkladný prieskum zariadení IAEA (International Atomic Energy Agency – Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu), s istotou nemôžeme nič potvrdiť, ani vyvrátiť. Odhady Spojených štátov amerických hovoria o tom, že KĽDR vlastní jednu až dve jadrové bomby, pričom maximálny odhad je osem. Po teste výbuchu jadrovej bomby v minulom roku, je však takmer isté, že minimálne jednu už má.

Problémy však vytvára závislosť Severnej Kórey na dodávkach zahraničnej pomoci – a to pre štát samotný, a tiež paradoxne aj pre dodávateľov. Zahraničná pomoc okrem toho kórejskú krízu len predlžuje.

Počiatky krízy

Po rokoch stalinistickej diktatúry Kim Ir-Sena, ktorý vládol od roku 1948 až do roku 1994 (otca súčasného vládcu Kim Čong-Ila), bola ekonomika krajiny koncom Studenej vojny, a teda na začiatku 90. rokov v dezolátnom stave. Na druhej strane o to početnejšia bola armáda a odhodlanie (zvlášť po páde Sovietskeho zväzu) vybudovať účinný obranný mechanizmus. Tento mechanizmus mal garantovať prežitie režimu za každých okolností. Myslím, že nikomu nebudeme protirečiť, ak povieme, že takým mechanizmom sa stala výroba jadrovej bomby.

Spojené štáty a ďalšie krajiny si tohto zbrojného programu všimli a roku 1992 bola za medzinárodnej asistencie uzavretá Dohoda o kórejskom polostrove bez jadrových zbraní (nuclear-free Korean peninsula). V roku 1994 kvôli medzinárodnému tlaku KĽDR pristúpila k Zmluve o nešírení jadrových zbraní (Nuclear Weapons Non-Proliferation Treaty ).

Akousi náhradou za zmrazenie zbrojného programu a otvorenú inšpekciu všetkých zariadení malo byť postavenie dvoch bezpečných reaktorov na ľahkú vodu medzinárodným konzorciom Kedo v meste Kumho a dodávky ťažkého vykurovacieho oleja zo Spojených štátov. Dodávky plynuli podľa plánu, avšak výstavba reaktorov stále nie je ukončená.

Súčasná kríza sa začala v roku 2002. V januári toho roku americký prezident George W. Bush začlenil KĽDR do známej „osi zla“ a vzťahy medzi obidvomi štátmi sa zhoršili. 16. októbra Spojené štáty oznámili, že Severná Kórea v rozhovoroch pripustila existenciu tajného programu na výrobu bomby. Znamenalo by to, že v prípade preukázania pravdivosti tvrdenia, by porušila Zmluvu o nešírení jadrových zbraní...

Prvé komplikácie

V prvých dňoch sa KĽDR správala pomerne ústretovo. Oznámila že umožní IAEA inšpekciu zbrojných zariadení. No potom náhle zaujala dvojaké stanovisko. Odvolávajúc sa na prejav dobrej vôle, predstavitelia štátu vyhlásili, že KĽDR je ochotná od programu odstúpiť, ak USA nezastavia humanitárnu pomoc a podpíšu s KĽDR Pakt o neútočení (non-aggression pact). Zároveň tvrdošijne bránili právo každej krajiny vyvíjať jadrové zbrane.

Následne Kórea vyhlásila, že USA nedodržali svoju časť dohody z roku 1994, pretože výstavba jadrových reaktorov na ľahkú vodu konzorciom Kedo mešká niekoľko rokov za plánom. Stavba mala byť dokončená už v roku 2003 a stav prác tomu nezodpovedal. Z toho dôvodu KĽDR necítila povinnosť držať sa svojej časti dohody.

USA prešli do protiútoku a vyhlásili, že v decembri nedodajú už žiadny vykurovací olej, ak Kórea neodstúpi od jadrového programu. Začiatkom decembra KĽDR odmietla povoliť inšpektorom z IAEA prístup do zbrojných zariadení a oznámila, že znovu spustí jadrové reaktory v meste Yongbyon, z dôvodu zastavenia dodávok vykurovacieho oleja z USA. Odstránili z komplexu Yongbyon monitorovacie zariadenia, čím otvorene porušili dohodu z roku 1994.

Koncom roku 2002 sa začal prevoz 1000 použitých palivových tyčí do reaktorov Yongbyon, zrejme na opätovné použitie a získavanie plutónia. Dvaja inšpektori IAEA, ktorí beztak nemohli pracovať, boli vyhodení z krajiny. Koncom januára 2003 bolo oznámené, že KĽDR odstupuje od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní.

Situáciu komplikovala neschopnosť dohodnúť sa aj na forme rozhovorov. Severná Kórea stále žiadala dvojstranné rozhovory so Spojenými štátmi, ale tie trvali na šesťstranných rozhovoroch (Rusko, Čína, Južná Kórea, Severná Kórea, Japonsko, USA).

V polovici apríla došlo k prekvapivému oznámeniu, že KĽDR už na dvojstranných rozhovoroch netrvá. K stretnutiu delegátov všetkých zmienených štátov došlo v čínskom Beijingu koncom augusta 2003. Rokovania sa samozrejme skončili neúspechom. V novembri 2003 konzorcium Kedo, vo svetle pokračujúcej krízy rozhodlo o pozastavení výstavby reaktorov na ľahkú vodu a doteraz ju neobnovilo.

Test

Začiatkom januára 2004 neoficiálny americký tím zložený z popredných vedcov navštívil komplex Yongbyon. Podľa vlastných slov expertov sa neobjavili žiadne známky o výrobe jadrových zbraní. 25. februára sa konalo ďalšie kolo šesťstranných rokovaní v Beijingu, opäť bez úspechu.

Po správach o tom, že DPRK v tichosti dodáva materiál na výrobu bomby Líbyi, sa v júni konalo tretie kolo šesťstranných rokovaní, avšak ani to neprinieslo žiadny úspech.

Faktom však ostáva, že diplomatické rokovania sa ťahajú už dva roky a nebol dosiahnutý žiadny reálny pokrok a ani nevznikla nová situácia, ktorá by ho predpokladala.

Avšak 14. októbra 2006 KĽDR ignorovala varovania Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a Západu, uskutočnila jadrový test. O teste informovala severokórejská tlačová agentúra KCNA (Korean Central News Agency). Správu, že došlo k podzemnému výbuchu o sile niekoľkých kiloton, vydala aj juhokórejská tajná služba a Americký úrad pre geologický výskum (USGS). Úrad zaznamenal v Severnej Kórey seizmické aktivity, ktoré mohli byť spôsobené výbuchom atómovej bomby. Napriek poplašným správam, jadrový test patril bezpochyby k neúspešným. Testy vzduchu získaného lietadlami v blízkosti KĽDR prítomnosť radiácie nepotvrdili. Zároveň juhokórejská vláda oznámila, že ani testy dažďovej vody neukázali nezvyčajnú rádioaktivitu.

Faktom taktiež zostáva, že Severná Kórea nemá k dispozícii nosný systém, ktorý by bol schopný efektívne niesť takýto typ bomby. Posledný test rakety s dlhou dráhou letu, ktorý bol vykonaný v priebehu leta 2006, skončil neúspechom. Tak isto predchádzajúce testy severokórejských rakiet vhodných pre transport jadrových zbraní skončili rozpadom rakiet počas letu.

Jadrový program KĽDR a minuloročný test odhalili slabosť medzinárodných zmlúv o nešírení jadrových zbraní. Pchjongjang svojím postupom odhalil tzv. „spojenie mierového a vojenského využitia jadrovej energie. Tento postup odsúdil celý svet na čele so Spojenými štátmi. OSN program považuje za jasné ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Američania preto vydali návrh, ktorý sa opiera o článok 7 Charty umožňujúceho použitie sily, počíta však len s neozbrojenými krokmi, ako sú ekonomické sankcie a prerušenie diplomatických stykov. Dokument požaduje, aby všetky štáty zastavili obchod so zbraňami s KĽDR a ich dovoz, rovnako ako luxusný tovar a technológie potrebné na vývoj jadrových zbraní. Zároveň Severnú Kóreu vyzýva, aby upustila od ďalších testov jadrových zbraní či balistických rakiet a neodkladne splnila záväzky vyplývajúce z dohody z roku 2005. V tej je nastolený prísľub vzdania sa jadrového programu výmenou za dodávky ropy a elektriny a bezpečnostné garancie. Návrh tejto rezolúcie obsahuje i možnosť kontroly všetkého nákladu smerujúceho do a zo Severnej Kórey, zmrazenie účtov Pchjongjangu, (z ktorých múže byť financovaný jadrový program), alebo zákaz cestovania pre osoby, ktoré jadrový program podporujú.

Po jadrovom teste ostali vzťahy medzi Severnou Kóreou a ostatným svetom na bode mrazu. Až 21. júna 2007 odcestoval hlavný americký „jadrový vyjednávač“ Christopher Hill do Severnej Kórey. K obnoveniu šesťstranných rokovaní (Severná a Južná Kórea, USA, Čína, Rusko a Japonsko) Hill dodal, že inšpektori OSN sú pripravení vrátiť sa do Severnej Kórey, aby monitorovali uzavretie jej jadrového reaktoru. KĽDR vo februári súhlasila s tým, že zatvorí svoj reaktor v Jongbone, ak dostane 20 miliónov dolárov, ktoré mala zmrazené v banke v Macau. Christopher Hill však verejnosti povedal, že tieto peniaze už boli prevedené na severokórejský účet.

Napriek neúspechu jadrového testu, Južná Kórea je presvedčená, že KĽDR je schopná vyvinúť jadrovú zbraň, ktorú by mohla umiestniť na raketový nosič. Potrebné technológie však, aspoň podľa juhokórejského ministra obrany Juna Kwang-unga, zatiaľ nemajú k dispozícii.

Reakcia sveta

Rusko a Čína síce často Kóreu upozorňujú, aby svoj jadrový program zastavila, ale prevláda názor, že v prípade otvoreného konfliktu s USA by KĽDR podporili.

Vzťah k Japonsku je komplikovaný. Táto krajina v poslednom roku vyslala svojich vojakov do Iraku a pripravuje revíziu pacifistickej ústavy, nakoľko chce získať permanentné kreslo v BR OSN (to nejde bez možnosti vyslať vojakov do akejkoľvek krízovej oblasti) a spolupracovať s USA na vývoji obranných protiraketových technológií. Japonsko chce tiež reformovať armádu, aby bola dynamická a prispôsobená podmienkam boja v moderných konfliktoch. Zmeny v Japonskej armáde zrejme KĽDR znervózňujú aj preto, že v prípade konfliktu budú Japonci lepšie pripravení a v prípade posilnenej spolupráce s USA budú mať k dispozícii aj pokrokovejšie technológie. O reforme severokórejskej armády sa v súčasných podmienkach nedá ani teoretizovať.

Naviac v poslednom čase sa opäť otvorila pomerne citlivá téma osudu Japoncov unesených v 70.-tych až 80.-tych rokoch Severnou Kóreou, ktorí slúžili ako nedobrovoľní „cultural trainers“(kultúrni inštruktori) kórejských agentov v priebehu studenej vojny.

Boli to ľudia rôzneho veku, od 13 do 49 rokov, unesení vždy v blízkosti pobrežia kórejským námorným komandom. Piati z nich boli v októbri 2002, krátko po začiatku súčasnej krízy pustení na návštevu Japonska, ale už sa nikdy nevrátili späť (a zrejme nie je nutné vysvetľovať, že to k zníženiu napätia v regióne vôbec neprispelo). Severná Kórea odmietla dovoliť ich deťom, aby odcestovali za nimi, neskôr rozhodnutie zmenila a päť zo siedmych detí už je v Japonsku. O zvyšných ôsmich Sverná Kórea tvrdí, že sú mŕtvi (čo samozrejme nemusí byť pravda, japonská vláda preto žiada dôkazy). V jednom prípade sa to pokúsila dokázať začiatkom decembra 2004, keď japonskej delegácii odovzdala kosti, údajne patriace Megumi Yokoto, ktorá sa stratila ako trinásťročná. Testy DNA ukázali, že patria nie jej, ale niekoľkým (!) úplne cudzím ľuďom.

Japonsko preto zastavilo KĽDR potravinovú pomoc, vydalo zákaz dovozu severokórejského tovaru a prísny zákaz vstupu do japonských prístavov pre severokórejské lode.

KCNA vydala vyhlásenie, v ktorom sa hovorí, že uvalenie ďalších sankcií by vláda Severnej Kórey považovala za vyhlásenie vojny (čo je v podstate bežná rétorika).

Kým sa však bude rokovať, tak ako pri každom nestabilnom režime existuje možnosť, že predá svoje jadrové zbrane, prípadne technológiu tretej strane (11. decembra 2002 boli na kórejskej lodi smerujúcej do Jemenu objavené rakety Scud). Treťou stranou môže byť iná diktatúra (napríklad Líbya), ale aj akákoľvek teroristická organizácia, ktorá dobre zaplatí.

A čo sa s tým dá robiť? Nie veľa. Politikou Georgea Busha je odstrániť diktatúru, kým nemá atómovú bombu, ale v prípade Kórei je jednoducho príliš neskoro. Americký prezident a s ním celý svet teraz musí znášať dôsledky a dúfať, že v prípade pádu diktatúry sa bomby, ktoré Kórea vlastní nedostanú do nesprávnych rúk, prípadne nebudú zneužité v panike jednajúcimi predstaviteľmi paranoidného stalinistického režimu.

Na záver je treba dodať, že je nanajvýš nepravdepodobné, že KĽDR sa svojho jadrového programu vzdá. Predstavuje jedinú poistku proti Spojeným štátom. Diplomatické rokovania nikam nevedú. Režim svojimi úskokmi a protichodnými vyhláseniami mätie celú medzinárodnú komunitu a účinne tak maskuje svoj cieľ, totiž získať čas. Aj keď Kórea ponúkala podpísanie paktu o neútočení, zrejme to nemyslela vážne. Komunistická vláda je paranoidná a pravdepodobne tu chýba dôvera v ostatné strany, že takúto zmluvu dodržia.

Použité zdroje

O autorce

Bc. Marianna Kyselová - Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB - Banská Bystrica

Jak citovat tento text?

Kyselová, Marianna. Kórejský jadrový program [online]. E-polis.cz, 16. leden 2008. [cit. 2024-09-09]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/korejsky-jadrovy-program.html>. ISSN 1801-1438.