Klasifikácia straníckych systémov v teórii Duvergera a Blondela

22. říjen 2012 Simona Kováčová komentáře

Stranícke systémy, ako subsystémy politického systému, predstavujú širokú a pomerne zložitú dimenziu politickej vedy. Stali sa predmetom záujmu mnohých teoretikov a odborníkov, ktorí nám ponúkajú spektrum vplyvných teórií, slúžiacich ako pomocník, pri odhaľovaní vlastností vplývajúcich na podobu daného systému. Preto je v súčasnej dobe nepostačujúce limitovať chápanie straníckeho systému na „sumu politických strán existujúcich v rámci politického systému\".

Klasifikácia straníckych systémov v teórii Duvergera a Blondela

Ideálnym typom interakcií je čistá kooperácia, ktorá vylučuje záujmový konflikt a výskyt možného problému sa limituje na technickú spoluprácu a koordináciu pri využívaní spoločných zdrojov, nakoľko sledovanie vlastných záujmov posilňuje uspokojenie záujmu inej politickej strany. Realizácia a plnenie zámerov daného politického subjektu za podmienky odopretia uspokojenia záujmov druhej strany, anticipuje prítomnosť konfliktu. Takýto typ vzťahov, v ktorých absentuje normatívny rámec a rešpektovanie pravidiel hry, rezultuje do snáh o likvidáciu súpera. Tretím primárnym typom vzájomných väzieb sú zmiešané interakcie kombinujúce kooperačnú a konfliktnú zložku. Nevylučuje možnosť konfliktu, ktorý je chápaný ako prirodzený jav a predpokladá prijímanie opatrení na jeho efektívne riešenie bez diskvalifikácie ostatných konkurenčných subjektov (Kunc, 2000). Zmiešané vzťahy sú oficiálnou bázou výstavby demokratických politických systémov zdôrazňujúcich demokratický rámec riešenia problémových situácií, na rozdiel od vzťahov založených na čistej kooperácií, ktoré sú citeľné v stranách s vysoko ideologizovaným charakterom, napr. totalitárne strany. Predstavenú schému interakcií možno aplikovať tak na komplexnú analýzu väzieb straníckych systémov ako aj na endogénny aspekt zameraný na štúdium vzťahov prebiehajúcich vo vnútri konkrétnej strany.

Sumarizáciou predošlých úvah prichádzame k vyvodeniu všeobecnej definícií straníckeho systému, ktorý „na jednej strane predstavuje konfiguráciu politických strán v rámci politického systému, na strane druhej je súborom vzájomných vzťahov medzi politickými stranami a schémou ich správania sa, ktoré je dôsledkom medzistraníckej rivality determinovanej predovšetkým bojom o hlasy voličov” (Kubát, 2004, s. 244).

Duvergerov prístup ku klasifikácii straníckych systémov

Politológovia reflektujú na rôzne kritéria straníckych systémov, z ktorých pri ich klasifikácií vychádzajú. Mechanizmus stanovenia kritérií nie je daný absolútne, a preto je individuálne, či politológ uprednostní len jedno, alebo zvolí kombináciu viacerých kritérií. K popredným predstaviteľom, ktorí sa zaslúžili o sformovanie teórií vzťahujúcich na problematiku klasifikácie straníckych systémov patrí jednoznačne M. Duverger a J. Blondel. M. Duverger, už v 50-tych rokoch 20. storočia predstavil svoju klasifikáciu založenú na početnom kritériu. S akcentom na počet strán dospel ku klasickému rozdeleniu straníckych systémov na:

systém jednej strany tzv. monopartizmus:

Monopartizmus zviazaný s totalitnými, resp. autoritárskymi režimami vylučuje existenciu politických subjektov, s výnimkou jednej vládnucej politickej strany. Z načrtnutej myšlienky môžu rezultovať pochybnosti v zmysle korektného resp. nekorektného spájania jednej strany s termínom systém. Ako už bolo zmienené, systém predstavuje komplex prvkov, ktoré sa prostredníctvom formovania interakčných väzieb recipročne ovplyvňujú a tým predpokladá pluralitu. Je teda zrejmé, že jedna strana nemôže vytvoriť systém strán, a preto vhodnejší termín aplikovateľný na existujúcu situáciu môže byť „ režim“ jednej strany, na ktorý v práci Systémy politických strán upozornil M. Novák. Rovnako tak, je možné vyvarovať sa nekorektnému označeniu prostredníctvom odvolávania sa na V. Fialu, ktorý operoval s pojmom „režim jednej vládnucej strany“, čím sa nekonfrontoval s problémovou otázkou začlenenia monopartizmu pod stranícky systémy a to z dôvodu vyzdvihnutia relevancie politického subjektu, ktorú symbolizoval pojmom „vládnuca“. G. Sartori sa v tejto súvislosti zmieňuje o systéme štátostrany, ktorý možno aplikovať na komunistické štáty ale aj taliansky fašizmus, alebo nacizmus (Sartori, 2005). V takomto systéme je rola verejných úradov odsunutá do pozície sekundárneho produktu straníckych úradov, ale umožňuje symbiotické pôsobenie úradného a straníckeho kariérneho rastu v závislosti od zásluh. Na rozdiel od interakčných väzieb prítomných medzi politickými stranami, smerujúcim k subsystémovej autonómií ako rezultátu medzistraníckych vzťahov, systém štátostrany neimplikuje nezávislý subsystém. Ďalšou disparitou je fungovanie štátostraníckeho systému ako tzv. zatvoreného systému v porovnaní so straníckym pluralizmom povoľujúcim formovanie strán ako organizácií, fungujúcich na báze dobrovoľnosti združovania. Systém štátostrany neguje otvorenosť straníckeho systému z dôvodu deficitu subsystémovej autonómie a popiera pristupovanie k stranám ako dobrovoľným organizáciám. Stranícky systém akceptuje pluralitu a diferenciáciu postojov čo nemožno tvrdiť v prípade systému štátostrany, ktorý je prekážkou pre inštitucionalizáciu opozície. Zaujímavé sú aj odlišné pohľady na vnímanie konkurencie medzi jednotlivými systémami. Konkurencia medzi aktérmi participujúcimi v jednej strane je zápasom medzi vodcami, ktorí navzájom súperia a čelia priamemu boju. Slovami Sartoriho ide o vzťah „vodcu k vodcovi, boj tvári v tvár, ktorého výsledok nemusí úspešné prejsť testom volebnej súťaže“ (Sartori, 2005, s. 61). Naopak v straníckom systéme zohráva dominantnejšiu úlohu medzistranícka súťaž, z čoho vyplýva, že lídri politických strán navzájom rivalizujú nepriamo, pretože „majú jedno oko stále upriamené na voliča“ (Sartori, 2005, s. 61).

systém dvoch strán tzv. bipartizmus:

Systém nevylučuje existenciu ostatných politických strán, ale skutočnosť, že jedna z dvoch relevantných strán sa stane reálnym víťazom a obsadením väčšiny poslaneckých kresiel je spôsobilá zostaviť jednofarebnú vládu, eliminuje ich rolu a činní z nich irelevantné formácie pre vládnutie. Napriek tomu, že špecifickou vlastnosťou bipartizmu je samostatné vládnutie víťaznej strany, je nutné doplniť, že mocenské postavenie jej prináleží len isté časové obdobie, tzn. do vtedy, kým má väčšinovú voličskú podporu, pretože stabilné víťazné postavenie jednej a tej istej strany, ktorá dlhodobo získava absolútnu väčšinu poslaneckých kresiel, je hlavnou črtou systému s predominantnou stranou v ponímaní G. Sartoriho. Je teda korektné tvrdiť, že rotácia alebo perspektíva alternácie je neodmysliteľnou charakteristikou logiky fungovania bipartizmu ako typu systému, tzn. mechanizmom súťaže je alternácia vlády, resp. jej očakávanie (Fiala, Strmiska, 1998). Práve Sartori vysvetľoval termín alternácia ako predpoklad očakávania, ktorý vypovedá o indiferentných disparitách medzi relevantnými stranami, alebo o možnosti opozičnej strany nahradiť stranu, ktorá je pri moci (Sartori, 2005).

Ďalšou podstatnou vlastnosťou je ideologická vzdialenosť medzi dvoma relevantnými stranami, ktorá je v tomto prípade malá, z čoho rezultuje slabá polarizácia bipartizmu. Strany, s cieľom dosiahnuť víťazstvo sa snažia presvedčiť čo najväčší okruh voličov a zabezpečiť si tak vládnuce postavenie na úkor prehry druhej strany. Jedna strana je obvykle orientovaná smerom k pravému stredu a druhá naopak vykazuje charakter stredovej ľavice, čo implikuje bipolárne usporiadanie, keďže súťaž je koncentrovaná okolo dvoch pólov. V modeli sa realizuje dostredivá súťaž dvoch strán, tzn., že bipolárny systém má tendenčné sklony stredového smerovania. Zároveň sa predpokladá, že strany budú „tlmiť štiepenie a hrať politickú hru so zodpovednou umiernenosťou“ (Sartori, 2005, s. 206).

Duverger, ako zástanca bipartizmu, zdôrazňoval vitálnosť a efektivitu fungovania za podmienky, že protiklad dvoch hlavných konkurentov sa dotýka vyslovene prostriedkov a sekundárnych cieľov, ale nie primárnych rysov politického režimu, ktoré sú akceptovateľné oboma rivalmi. Práve v tomto prípade hovoril tzv. technickom bipartizme, ktorý je v ambivalentnom vzťahu k metafyzickému bipartizmu, akcentujúcemu na rivalitu, dotýkajúcu sa podstaty politického režimu (Novák, 1997). Podľa Duvergera nemôže dvojstranícky systém existovať, resp. fungovať ak jedna zo strán vykazuje totalitnú štruktúru, naopak efektivita fungovania je v súlade so Sartoriho predpokladmi, tzn. pokiaľ je spektrum názorov obmedzené, pričom jeho distribúciu vysvetľoval vo forme zvonu [i] (Novák, 1997). Duverger rozlišoval medzi reálnym tzv. skutočným bipartizmom, pod ktorým mal na mysli britský typ s disciplinovanými stranami vykazujúci vlastnosti bipartizmu, od pseudobipartizmu amerického typu s pružnými politickými stranami. Americký bipartizmus nie je dokonalým príkladom čistého bipartizmu, nakoľko v ňom absentuje periodická alternácia. Duverger zdôvodňoval, že rotačný aspekt je prítomný obvykle len v súperení o post prezidenta, ktorým je buď demokrat alebo republikán.[ii] Ak tvrdenie aplikujeme na americkú politickú scénu, tak existenciu prezidentskej alternácie je možné demonštrovať nasledovnými príkladmi: koniec 80- tych r. – r. 1988 sa niesol v republikánskom úrade, vystriedanom v roku 1992, 1996 demokratickým prezidentom Clintonom, následne v roku 2000, 2004 zastával prezidentský post republikánsky Bush a v súčasnosti od roku 2008 je v pozícií hlavy USA opäť demokrat – B. Obama. Kongresová situácia v roku 2010 taktiež nastolila zmenu mocenských pomerov, kedy po úplnej kontrole demokratov nad Kongresom, opoziční republikáni ovládli Snemovňu reprezentantov, čím postavenie demokratov limitovali na kontrolu nad Senátom. Víťazný triumf republikánov v dolnej komore Kongresu bol do veľkej miery zapríčinený frustráciou z ekonomickej situácie krajiny, z ktorej mnoho Američanov obviňuje Obamov spôsob výkonu úradu. Obama sa tak ocitol v neľahkej situácií, v ktorej sa očakáva blokovanie jeho podnetov zo strany republikánskej Snemovne a ich snahy zdiskreditovať Obamove ašpirácie na opätovné dosadenie do prezidentského úradu v roku 2012. Za ďalší problém stavajúci americký bipartizmus do pozície menej dokonalého, považoval absolútnu slobodu hlasovania. Stabilita bipartizmu nespočíva len na väčšine patriacej jednej strane ale aj internej disciplíne väčšinovej politickej strany. Britskí poslanci jednej strany sú schopní dospieť v dôležitých hlasovaniach ku konsenzu a zahlasovať rovnako, čo prospieva vládnemu kabinetu, ktorý sa tak môže spoliehať a opierať o súdržnú väčšinu. Naopak, americký model odzrkadľuje voľnosť a úplnú slobodu hlasovania, ktorá determinuje exekutívne problémy podobné ako v multipartizme. Prezident sa v snahe, aby legislatívny orgán odhlasoval konkrétny zákon, ocitá v neistej situácií a nad každým problémom je nútený si trpezlivo kreovať väčšinu. Ani prípad, kedy je lídrom strany, disponujúcej väčšinou v Kongrese výrazne nemení dianie, pretože strana predstavuje len rámec, v ktorej má každý člen právo autonómneho slobodného rozhodovania. Z nasledovného tvrdenia zároveň rezultuje zanedbateľná disparita medzi situáciou, kedy väčšinu v Kongrese predstavujú demokrati a naopak prezident je republikán, a prípadom, kedy prezident a parlamentná väčšina patria jednej strane. Americký politický režim balansuje medzi koncentráciou moci, ku ktorej sa približuje v prípade, že prezident a parlamentná väčšina sú súčasťou jednej strany, a rozdelením moci, ktorá je posilňovaná v prípade, že patria k dvom odlišným stranám. Práve načrtnutá druhá alternatíva zintenzívňuje limitovanie prezidentskej moci zo strany väčšinovej formácie. Rozdelenie moci vyúsťuje k značnému zoslabeniu vládnych výsad, ktorého stupeň je stimulovaný disciplinovanosťou a súdržnosťou strany, pretože čím bude strana viac disciplinovanejšia, tým viac bude ochromená vládna moc a zároveň sa strana prejaví v silnejšej akcieschopnosti a vzdorovitosti voči prezidentovi. Inak povedané, predstavený americký príklad demonštruje situáciu, v ktorej pružnosť strany – t. j. malá miera disciplinovanosti a stúpajúca miera nesúrodosti, vyzdvihuje rolu prezidenta patriaceho k druhej strane, preto na rozdiel od amerického, považoval britský dvojstranícky systém za skutočný bipartizmus „kde každá strana ukladá svojim poslancom hlasovaciu kázeň“ (Novák, 1998, s. 85).

systém s viac ako dvoma stranami tzv. multipartizmus:

Tento systém možno aplikovať na podmienky Slovenskej republiky, v ktorej je príznačný štandardný model konfigurácie politických strán typický pre demokratické spoločnosti. Z teoretického vymedzenia ho možno označiť ako pluralitný multipartizmus, tzn., že pre stranícky systém je charakteristická existencia viacerých politických strán, ktoré medzi sebou kontinuálne súperia o podiel na moci. Ak by sa východiskom pre posúdenie straníckeho prostredia na Slovensku stala Sartoriho teória, potom môžeme hovoriť o konkurenčnom straníckom systéme, ktorý korešponduje s vlastnosťami umierneného pluralizmu. Logika fungovania umierneného pluralizmu, ktorý zahŕňa 3-5 relevantných politických strán do výraznej miery kopíruje podobu fungovania bipartizmu z aspektu ideologickej vzdialenosti medzi politickými stranami ako aj z hľadiska dostredivých tendencií straníckej súťaže. Substanciálnou odchýlkou vzhľadom k vlastnostiam bipartizmu je existencia koaličnej vlády. Túto skutočnosť je možné demonštrovať na obsiahlejšom formáte minimálne troch relevantných strán, z ktorých žiadna nezíska absolútnu väčšinu. Alternatívna vláda je suplovaná bipolárnou konfiguráciou alternatívnych koalícií, tzn., že vzorcom je „vládnutie v koalícií, a to s perspektívou alternatívnych koalícií“ (Sartori, 2005, s. 191).

V súvislosti s veľkosťou strán, akceptoval ich kategorizovanie do troch hlavných skupín: na strany s väčšinovým poslaním, veľké strany a malé strany (Novák, 1997). Strana je oprávnená nadobudnúť status väčšinového poslania v prípade, že má „absolútnu väčšinu v parlamente, alebo je reálne schopná ju dosiahnuť bez porušenia pravidiel hry“ (Novák, 1997, s. 141). V multistraníckych režimoch je existencia typu tejto strany veľmi zriedkavá, naopak je možné o jej prítomnosti hovoriť v súvislosti s režimom predominantnej strany, alebo dominantnej strany. Podmienkou dominantnej strany v Duvergerovom ponímaní, nie je nutnosť samostatného zisku absolútnej väčšiny poslaneckých kresiel, ale je to strana, ktorá je v určitom časovom období, t.j. viac ako v troch po sebe nasledujúcich voľbách, silnejšia ako všetky ostatné politické strany (Novák, 1997). Nemusí sa vyslovene jednať o predominantnú stranu, ktorej podmienkou je podľa Sartoriho zisk absolútnej väčšiny kresiel vo viac ako 3 po sebe nasledujúcich voľbách (Novák, 1997). S predominantným typom sa môžeme stretnúť jednak v multipartizme ako aj v bipartizme, ktorý je špecifický tým, že miera rozdielnosti medzi predominantnou stranou a druhou najsilnejšou stranou je zanedbateľná. V tomto prípade predominantná strana nie je značne silnejšia ako druhá strana, z čoho vyplýva že nerezonuje s kritériom dominancie (Novák, 1997). Príklad zodpovedajúci teoretickej línií väčšinového poslania, ilustroval na sociálnych demokratov vo Švédsku, v období 30 - tych a 40 - tych rokoch 20. Storočia. V roku 1936 sa priblížili k absolútnej väčšine, ktorá predstavovala 117 kresiel, pričom zisk 112 kresiel im zabezpečil väčšinové poslanie. O štyri roky neskôr, v roku 1940 sa stali najsilnejším politickým subjektom, obsadením 134 kresiel z možných 230, čím dosiahla absolútnu väčšinu (Novák, 1997).

Na rozdiel od strany s väčšinovým poslaním, ktorá má možnosť sama zostaviť vládu, je potrebné odlíšiť veľkú stranu. Pre tento typ strany je v mnohých prípadoch typické nedosiahnutie absolútnej väčšiny a zároveň uvedomovanie si potreby kooperácie pri výkone moci s ostatnými politickými subjektmi. Aj z toho dôvodu do politického programu častokrát zakomponuje nesplniteľné sľuby s cieľom čo najvyššej voličskej podpory, ktorých prípadnú neefektívnosť alebo nenaplnenosť ospravedlňuje nutnosťou úpravy programu voči koaličným partnerom. Ďalšou dištinkciou je realistickejšie poslanie strany s väčšinovým poslaním, ktorá pri stanovení svojho programu uprednostňuje vymedzenie konkrétnych problémov pred teoretickými otázkami. Akceptujúc túto komparáciu, môžeme dospieť k poznaniu, že fundamentálny rozdiel je zakotvený v politickej psychológií, nakoľko „strana s väčšinovým poslaním vie že bude sama vykonávať moc, alebo ju už vykonáva, a veľká strana vie, že sa do takéhoto postavenia nedostane nikdy, alebo len výnimočne“ (Kubát, 2004, s. 250). Odrazovým mostíkom v skúmaní malých strán je tzv. numerical approach (numerický prístup), ktorý zlučuje tzv. silové kritériá, tzn., že dochádza ku kombinácií sily, určenej voličskou podporou a sily, podmienenej časovým faktorom (Kubát, 2004). Duverger jasne rozlišoval medzi stranami osobností a stranami permanentných menšín. Prvá skupina predstavuje fluidné, nestabilné združenie bez reálneho sociálneho zázemia. Participujú v nej poslanci, ktorí majú dojem, že veľké strany nemôžu naplniť ich ambície (Novák, 1997). Sú to kádrové strany (parlamentné), ktoré väčšinou nemajú taxatívne zadefinovanú doktrínu, nakoľko sa kreovali pod záštitou oportunizmu. Vo vzťahu k stranám osobností Duverger považoval strany stálych menšín za moderný a pomerne stabilný typ masových (mimoparlamentných) strán. Do tejto kategórie spadá varieta zoskupení, nakoľko popri najrozšírenejšej skupine národnostných menšín, nemožno ignorovať postavenia náboženských, politických, či zemepisných menšín. Zdôrazňoval tiež vplyv pomerného volebného systému, [iii] ktorý uľahčuje množenie strán uvedeného typu a naopak nefavorizuje strany osobností, z dôvodu kolektívneho rázu, pričom vyzdvihuje konkrétny program, čím sa osobnosť kandidáta dostáva do pozadia (Novák, 1997).

Kategorizovanie strán na malé a veľké má zásadný zmysel v teórií straníckych systémov, pretože približuje problematiku relevantnosti politických strán, čím smeruje k diferencovaniu medzi podstatným a nepodstatným a k poznaniu úlohy politickej strany v rámci systému, ak sa vôbec o určitej roli strany dá hovoriť.

Blondelova klasifikácia straníckych systémov Kritérium počtu strán v kombinácií s ich pomernou silou preslávilo empirickú klasifikáciu konkurenčných systémov vypracovanú J. Blondelom (1968), ktorý rozlišoval 4 elementárne systémy:

bipartizmus - existencia dvoch strán súperiacich o absolútnu väčšinu
systém dva a pol strany - tzv. nedokonalý bipartizmus
multipartizmus s dominujúcou stranou - tzv. nedokonalý multipartizmus
multipartizmus bez dominujúcej strany - tzv. čistý multipartizmus

Z hľadiska pomernej sily politických strán, do bipartizmu patria politické strany, ktoré „dosiahnu najmenej 89%, v druhej skupine najväčšie strany dosahujú 75 %-80 %, tretia skupina dosahuje 62 –75 % a štvrtá 49 –50 % hlasov“ (Kulašik, 2005, s. 142). Systém dva a pol strany je postavený na jednoduchom princípe dvoch veľkých strán a jednej malej strany. Blondel vychádzal z poznania systémov, v ktorých existuje okrem ľavostredovej strany a druhej pravostredovej, aj malá strana, ktorej sila spočíva v stredovej pozícií na osi ľavica - pravica, pretože je akceptovaná veľkými stranami (Kubát, 2004). Napriek tomu, že tretia strana je volebne pomerne slabá, má neodmysliteľný vplyv na mechanizmus straníckeho systému, pretože je v pozícií pantovej strany.[iv] Nepostrádateľnou sa stáva v neprekvapujúcej situácií, kedy sa ani jednej z dvoch veľkých strán nepodarí dosiahnuť výsledok, ktorým by bola schopná sama vytvoriť vládu. Blondel považoval za typické krajiny, v ktorých funguje systém dva a pol strany napr. Belgicko, Luxembursko, alebo Nemecko, kde malou stranou boli liberáli a dve prioritné strany boli reprezentované kresťanskými a sociálnymi demokratmi. Samozrejme o týchto príkladoch sa zmienil v dobe formovania svojej typológie, od kedy došlo k výraznému posunu v straníckych systémoch spomínaných krajín.

Multipartizmus s dominujúcou stranou je systémom viac ako dvoch strán, kde jedna strana svojím volebným výsledkom výrazne prevyšuje ostatné, hoci obvykle nezíska absolútnu väčšinu, čo implikuje potrebu podpory zo strany ostatných formácií. Podmienkou dominujúcej strany je podľa Blondela získať minimálne 40% hlasov a jej existencia sa viaže na dokonalý ako aj nedokonalý bipartizmus. V týchto systémoch sa môžu vyskytovať aj dve dominujúce strany ale len jedna predominantná, pričom v prípade nedokonalého multipartizmu môže byť aj v pozícií predominantnej strany (Novák, 1997). Keďže nie je schopná samostatného vládnutia, je nútená sa uchádzať o podporu ostatných formácií. Blondel označil napr. Dánsko, Švédsko alebo Nórsko ako štáty kopírujúce tento systém, kde v 60 - tych rokoch 20. storočia boli sociálni demokrati v postavení dominujúcej strany. V dôsledku rekonfigurácie straníckych systémov, došlo k vyradeniu Dánska z tejto kategórie a v súčasnosti je možné začleniť ho pod viacstranícky systém bez dominantnej strany, v ktorom sú volebné zisky viacerých strán približne rovnaké, pričom ani jedna nedosahuje dominantné postavenie. V dobe Blondelovej aktivity však ešte nebolo možné zatriediť spomenuté Belgicko alebo Dánsko do čistého multipartizmu, a preto Blondel hovoril o Švajčiarsku, Francúzsku, alebo Holandsku, ako o krajinách, ktorých stranícky systém zodpovedá tejto kategórií (Strmiska a kol., 2005). Záver Systém predstavuje omnoho viac ako sumu jeho častí, nakoľko nemožno abstrahovať od interakcií. O existencii straníckeho systému môžeme hovoriť v prípade ak politické strany preukazujú aspoň minimálnu mieru stability a zároveň sú interakcie medzi nimi aspoň v minimálnej miere predpokladané. Situácia kedy sa po parlamentných voľbách dostanú do parlamentu nové politické subjekty a naopak vypadávajú ustálené politické strany z dôvodu straty voličskej priazne neodpovedá charakteristikám systému. Dôležité je poznamenať, že systémové črty medzi etablovanými politickými stranami anticipujú, že ich recipročné vzťahy sú predvídateľné, napr. – strany majú svojich koaličných partnerov ako aj názorových oponentov. Touto štruktúrou partnerstiev a opozičného spojenectva je stranícky systém definovaný, pričom automaticky neznamená rigídnosť a nemennosť straníckych vzťahov. Napriek historickej ukotvenosti skúmania jednotlivých parciálnych súčastí politického systému, oblasť straníckych systémov nestratila na dôležitosti a dodnes mnohí odborníci v snahe analyzovať stranícke prostredie opierajú svoje tvrdenia o teórie a klasifikáciu straníckych systémov Duvergera a Blondela.

Odpovědný redaktor: Jan Železný

Titulní foto staženo z: http://portalcienciaspoliticas.webnode.com/autores/m-anice-duberg/

Text neprošel jazykovou korekturou.

[i] Priestor v okolí stredu, zahrňujúci oscilujúcich jednotlivcov, ktorí sú nerozhodní je najsilnejší a postupne dochádza k eliminovaniu kvanta reprezentantov názorového spektra, smerom doľava a doprava. [ii] Sartori rovnako ako aj Duverger videl slabinu nestotožniteľnú s čistým bipartizmom v dlhodobých intervaloch nadvlády jednej strany. Situáciu ilustroval na období r. 1861- prezidentstvo Lincolna až po prezidentstvo F. D. Roosvelta, kde až 14 krát upevňovali svoje postavenie v úrade republikáni, zatiaľ čo demokratom získali úrad len 5 krát (Sartori, 2001). [iii] Vplyv systému pomerného zastúpenia môže mať aj v prípade niektorých strán permanentných menšín, oslabujúci efekt. Platí to hlavne pri stranách zemepisných menšín, ktoré sú v konkrétnych oblastiach, resp. regiónoch vyslovene väčšinové. Dôvodom je možnosť participovania rivalov v ich volebnej bašte, z čoho vyplýva, že prospešným by bol väčšinový systém, ktorý by mohol viesť až k monopolu (Novák, 1997). Inak povedané, väčšinový jednokolový systém, v rámci miestnej úrovni potláča vznik malých strán, ale na celoštátnej úrovni neprekáža multipartizmu, hlavne ak sú tam zastúpené silné strany regionálnych menšín, ktorým napomáha v monopolizovaní ich pozície (Novák, 1997). [iv] Pantová strana je typom malej strany, ktorej pôsobnosť je orientovaná v okolí stredu osi ľavica- pravica. Je lokalizované medzi dvoma alebo aj viacerými veľkými stranami, pričom veľkosť jej koaličného potenciálu je determinovaná mierou akceptácie zo strany oboch veľkých strán (Kubát, 2004).

Jak citovat tento text?

Kováčová, Simona. Klasifikácia straníckych systémov v teórii Duvergera a Blondela [online]. E-polis.cz, 22. říjen 2012. [cit. 2022-05-27]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/klasifikacia-stranickych-systemov-v-teorii-duvergera-a-blondela.html>. ISSN 1801-1438.