Kdo byl Ivan Markovič?

Právník, publicista a sociální demokrat Ivan Markovič patří mezi významné, avšak jen málo známé postavy první republiky. Byl zastíněn silnými osobnostmi Masaryka, Beneše, Štefánika či Dérera, přesto se všemi zmíněnými spolupracoval. V následujícím článku bude poodhalen Markovičův život i politické působení.

Ivan Markovič. Zdroj: mocr.army.cz

Začiatky v časopise Prúdy

Narodil sa v Myjave, v rodine lekára, 3. 6. 1888. Absolvoval gymnázium v Rimavskej Sobote a následne študoval právo v Lipsku a v Budapešti, kde patril medzi vedúce osobnosti mladej slovenskej generácie. Môžeme konštatovať, že Ivan Markoviča sa po prvýkrát dostáva do popredia v súvislosti s časopisom Prúdy. Prvé číslo tohto nepriameho pokračovateľa skupiny hlasistov vyšlo v roku 1909 a svojim obsahom a formou hneď prekročilo pôvodný zámer byť len akýmsi prostredníkom medzi jednotlivými strediskami mládeže.[1] Redakcia sa od začiatku vyznačovala vysokou vzdelanostnou úrovňou a Ivan Markovič bol s menšími prestávkami jej stálym členom.

Prúdisti propagovali program česko-slovenskej vzájomnosti v zmysle úzkej kultúrnej a hospodárskej spolupráce a ako predstavitelia mladej aktívnej generácie kritizovali martinské centrum Slovenskej národnej strany kvôli jeho politickej pasivite. „Ticho ako na cintoríne šírilo sa po Slovensku.“[2] , píše Bohdan Pavlů, takisto člen redakcie, vo svojom článku Pred novým úkolom. V zmysle svojho čechoslovakistického smerovania boli prúdisti v spore aj s klerikálnym ľudovým krídlom a nesúhlasili s Milanom Hodžom a jeho tzv. belvederskou politikou sledujúcou  ideu monarchie.[3] Svojou publikačnou a osvetovou činnosťou skupina prúdistov výrazne prispievala k propagovaniu myšlienky národnej jednoty a súžitia Čechov a Slovákov.

Vojnové roky a zahraničný odboj

V období prvej svetovej vojny bolo vydávanie Prúdov pozastavené. Aj výsledky ankety o československej vzájemnosti, ktorú časopis zorganizoval, boli publikované až po skončení vojny. Vtedy komentoval Markovič výsledky ankety slovami: „Ukazuje (anketa - pozn. red.), že v mysli a srdci mnohých slovenských a českých ľudí bola už vtedy jasná cesta... .“[4] Mnohí členovia redakcie Prúdov boli ale aj vo vojnových rokoch publikačne alebo politicky aktívni, medzi inými aj Markovič, ktorí patril k slovenským emigrantom v Rusku, kde sa v roku 1914 dostal do zajatia. Po prepustení spolupracoval s Bohdanom Pavlů pri nábore do jednotiek československého vojska v Rusku. Markovič dokonca býva označený ako „...vedúci činiteľ slovenskej emigrácie v Rusku...“[5] .

Pobytom v Rusku si mnohí emigranti uvedomili slabiny cárizmu a predvojnová tendencia orientácie na Rusko sa postupne zmenila na prozápadné myslenie. To sa prejavilo, ako uvádza samotný Markovič, v podobe ostrých sporov medzi slovenskými prívržencami česko-slovenskej a rusko-slovenskej orientácie.[6] Z iniciatívy bývalých zajatcov preto bola 16. 8. 1916 zvolaná spoločná slovenská porada v Moskve. Na nej bol ustanovený 5-členný výbor, ktorého tajomníkom bol Markovič, a ktorý mal zorganizovať zjazd Slovákov v Rusku.

Negatívne stanovisko k pripravovanému zjazdu však vyjadril vo svojom liste M. R. Štefánik. Zlyhal aj pokus o otvorenú spoluprácu so Slovensko-ruským spolkom pamäti Štúra, čo viedlo k tomu, že zjazd sa napokon neuskutočnil.[7] Markovič bol však naďalej činný v podporovaní aktivít petrohradských liberálov, združených okolo časopisu Čechoslovák. Tento týždenník bol vydávaný Sväzom československých spolkov v Rusku a od konca roka 1915 mal i slovenskú rubriku vedenú Markovičom.[8]

V rámci zahraničných štátotvorných snáh bola vytvorená tzv. Odbočka československej národnej rady, ktorej vedúcim motívom pôsobenia bola idea československého štátu. Od mája 1917 bol jej tajomníkom Markovič. Krátko na to sa jeho zahraničná činnosť presunula za hranice Ruska. Na jar 1918 ho pozval Eduard Beneš do Francúzska a stal sa tajomníkom Československej národnej rady v Paríži. Zároveň pôsobil ako šéfredaktor časopisu Československá samostatnosť a La Nation Tchéque.[9] Angažoval sa i pri obnovení fungovania Matice slovenskej, na ktorej činnosť vyzbieral 15 000 frankov od zahraničných slovenských legionárov.[10]

Prvá republika a sociálna demokracia

Po vzniku Československa sa Markovič stáva poslancom Národného zhromaždenia nástupníckej republiky a vstupuje do sociálno-demokratickej strany. Členstvo v Klube slovenských poslancov získal Markovič po tom, ako sa poslanec Ľudovít Okánik 14. 1. 1919 vzdal svojho mandátu.[11] Následne sa spolu s Fedorom Houdekom zúčastnil mierovej konferencie v Paríži, z ktorej podával oznámenia o tom, ako pokračujú mierové porady a nakoľko sú zohľadňované československé záujmy. „Naše veci stoja v Paríži dobre.“[12] , píše vo februári 1919 Markovič o stave parížskych rokovaní a vyzýva k dôvere v našich zástupcov, Beneša a Kramářa.

Keď sa ustanovil Klub slovenských poslancov, mali sa jeho politickí predstavitelia rozhodnúť pre jednu z politických strán. Markovič spolu s Ivanom Dérerom sa rozhodli pre sociálnu demokraciu[13], do ktorej vstúpili v auguste 1919. Markoviča a Dérera pravdepodobne priviedlo do strany ich sociálne cítenie, záujem o socializmus ako myšlienkový smer, ktorý sa v tej dobe spájal s pokrokovým a demokratickým zmýšľaním. No zároveň bol vstup do strany spojený s príležitosťou robiť v novom štáte politiku priamo z ministerských postov.[14] Obaja si uvedomovali zraniteľnosť Klubu, v ktorom neboli riadne zvolení poslanci, ale len vybratí podľa kľúča, ktorý nezodpovedal postaveniu Slovenska v republike. Preto podporovali návrh uskutočnenia parlamentných volieb aj na Slovensku, na základe všeobecného, rovného a tajného hlasovacieho práva, aby sa mohol vytvoriť legitímny parlament s rovnakou autoritou slovenských poslancov.[15]

Centralisticky orientovaní Markovič aj Dérer odmietali štátoprávny dualizmus. Autonomizmus vnímali ako možnosť návratu maďarónstva a destabilizácie južných hraníc mladého štátu.[16] Svedčí o tom aj Markovičovo vystúpenie v Národnom zhromaždení dňa 20. 10. 1921, v ktorom vyslovil obavu z ohrozenia práva používania slovenčiny na Slovensku. „Toto nebezpečie hrozí od tých t. zv. Slovenských úradníkov, ktorí ešte dnes úradujú na Slovensku po maďarsky.“[17] Kvôli tomu je podľa neho na Slovensku nedostatok slovenskej inteligencie. Slovenské šlabikáre a učebnice ako základy pre budovanie práv slovenčiny „...nepostavili sme si sami, ale dali nám ich českí učitelia a profesori... .“[18] S Markovičom súhlasil i Vavro Šrobár, podľa ktorého bolo na Slovensku treba tisíce úradníkov, profesorov, zamestnancov, no bol ich nedostatok. „A tu nám bratia Češi prispeli bratskou pomocou, keď vysielali k nám svojich najlepších synov... .“[19] V tomto zmysle býval však Markovič pre svoje vyjadrenia často kritizovaný zo strany zástancov dualizmu a anti-centralizmu. Napr. časopis Slovák na margo Markovičovho vyjadrenia o potrebe zapĺňania voľných miest Čechmi píše: „Tak je to, keď z Markoviča nehovorí Slovák, ale čechoslovácky hlasista.“[20]

Napriek kolísavým volebným úspechom sociálno-demokratickej strany zastával Markovič v medzivojnovom období viaceré významné funkcie. Po voľbách v roku 1920 sa stal ministrom národnej obrany. Bol tiež ministrom unifikácie a v roku 1924 prevzal aj správu ministerstva školstva po odstúpení ministra Bechyně. Stal sa tak prvým Slovákom v tomto kresle.[21] Markovič zastával funkciu 1. podpredsedu poslaneckej snemovne, podpredsedu Československej obce legionárskej a bol tiež predsedom Sväzu československého dôstojníctva.

Osudný rok 1939

Nepriaznivá situácia nastala po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži. V novembri 1938 bola na Slovensku zakázaná činnosť sociálno-demokratickej strany. Jej bývalí poslanci sa začlenili do klubu poslancov novoutvorenej Národnej strany práce, až kým neboli mandátov úplne pozbavení vo februári 1939. Medzitým sa v zložitej situácii Markovič rozhodol vrátiť k vykonávaniu svojej advokátskej činnosti v Bratislave. Na spiatočnej ceste z Prahy 14. 3. 1939, kde bol vybavovať isté právne záležitosti, ho v Brne zastihla správa o tom, že sa ho Tisova vláda chystá deportovať do Ilavy. Nepokračoval teda ďalej v ceste do Bratislavy, ale sa uchýlil u svojho blízkeho priateľa a spolupracovníka Ivana Dérera. Po vzniku Slovenského štátu sa obaja rozhodli už viac na Slovensko nevrátiť.[22]

Svojim zotrvaním v Čechách boli Markovič a Dérer pozbavení štátneho občianstva v rámci Slovenského štátu a vymazaní zo zoznamu slovenských advokátov. Stali sa teda občanmi protektorátu, keď ich do svojho zväzku prijala obec Roztoky nad Vltavou. Markovič sa so svojou manželkou a dvomi dcérami už nikdy nevidel. V predvečer druhej svetovej vojny 1. 9. 1939 bol v rámci Akcie Albrecht, tak ako aj mnohí ďalší nevyhovujúci verejní činitelia,  gestapom odvlečený do „ochrannej väzby“. O tejto udalosti informuje aj Národná jednota, keď píše, že Markovičova manželka, vykázaná zo Slovenska, v Prahe už našla len vyrabovaný byt.[23] Neskôr bol transportovaný do koncentračného tábora Dachau a napokon do Buchenwaldu, kde v roku 1944 zomrel.[24] Väčšie šťastie mal Dérer, ktorý prežil pohnuté vojnové roky a vo svojej knihe Slovenský vývoj a ľudácka zrada spomína na Markoviča. „Knihu túto venujem pamiatke drahého priateľa a verného spolupracovníka.“[25]

Zoznam použitých zdrojov:

Čechoslovák

DANIEL, A. 2001. Slovenská sociálna demokracia. Sociálnodemokratická strana Slovenska, 2001

DEÁK, L. 1996. Súčasníci o Trianone. Bratislava : Vydavateľstvo KUBKO GORAL, 1996. ISBN 80-88858-15-1

DÉRER, I. 1946. Slovenský vývoj a ľudácka zrada. Praha : Kvasnička a Hampl, 1946

HRONSKÝ, M. 1975. K politickému profilu generácie okolo časopisu Prúdy (prúdistov) (1909-1914). In Historický časopis, Roč. 23, č. 4, 1975, s. 509-531

HRONSKÝ, M. 1987. Slovensko pri zrode Československa. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1987

Kol. autorov. 1996. Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava : T.R.I. Médium, 1996. ISBN 80-88676-10-X

KVASNIČKA, J. 1963. Československé légie v Rusku 1917-1920. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1963

LIPSCHER, L. 1968. Klub slovenských poslancov v rokoch 1918-1920. In Historický časopis, Roč. 16, č. 2, 1968, s. 133-168

MARKOVIČ, I. 1919. Doslov. In Prúdy, Roč. V., 1913-1919, s. 569-572

MARKOVIČ, I. 1923. Slováci v zahraničnej revolúcii. Praha : Nákladom Pamätníka odboja, 1923

Národná jednota

PAVLŮ, B. 1922. Pred novým úkolom. In Prúdy, Roč. VI., č. 1, 1922, s. 1-4

PEKNÍK, M. 2010. Dr. Ivan Dérer – politik, právnik, publicista. Bratislava : Ústav politických vied SAV, Vydavateľstvo VEDA, 2010. ISBN 978-80-224-1168-4

PEKNÍK, M a kol. 2000. Pohľady na slovenskú politiku. Bratislava : VEDA, 2000. ISBN 80-224-0584-1

Slobodný Slovák

Slovák: politický a spoločenský časopis

ŠROBÁR, V. 1920. Vláda ľudu v demokracii. Bratislava : Nákladom úč. spoločnosti Práca, 1920

ŠUCHOVÁ, X. 2011. Idea Československého štátu na Slovensku 1918-1939. Bratislava : Historický ústav SAV vo vydavateľstve Prodama, 2011. ISBN 978-80-89396-12-2

[1] HRONSKÝ, M. 1975. K politickému profilu generácie okolo časopisu Prúdy (prúdistov) (1909-1914). In Historický časopis, Roč. 23, č. 4, 1975, s. 509-531

[2] PAVLŮ, B. 1922. Pred novým úkolom. In Prúdy, Roč. VI., č. 1, 1922, s. 1-4

[3] HRONSKÝ, M. 1987. Slovensko pri zrode Československa. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1987. s. 48

[4] MARKOVIČ, I. 1919. Doslov. In Prúdy, Roč. V., 1913-1919, s. 569-572

[5] KVASNIČKA, J. 1963. Československé légie v Rusku 1917-1920. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1963. s. 27

[6] MARKOVIČ, I. 1923. Slováci v zahraničnej revolúcii. Praha : Nákladom Pamätníka odboja, 1923. s. 62

[7] Tamtiež, s. 64-65

[8] NÁLEVKA, V. 2003. Dějinná tradice a československé legie v Rusku. In Československé legie v Rusku. Praha : Národní knihovna ČR, 2003. s. 45

[9] HRONSKÝ, M. 1987. Slovensko pri zrode Československa. s. 88

[10] Slobodný Slovák, 18. 1. 1919

[11] LIPSCHER, L. 1968. Klub slovenských poslancov v rokoch 1918-1920. In Historický časopis, Roč. 16, č. 2, 1968, s. 133-168

[12] DEÁK, L. 1996. Súčasníci o Trianone. Bratislava : Vydavateľstvo KUBKO GORAL, 1996. s. 12

[13] Na pražskom zjazde v decembri 1918 sa zlúčili Slovenská sociálno-demokratická strana a Českoslovanská sociálno-demokratická strana robotnícka do jednej strany, pod názvom Československá sociálno-demokratická strana robotnícka. Dostupné v: DANIEL, A. 2001. Slovenská sociálna demokracia. Sociálnodemokratická strana Slovenska, 2001. s. 5

[14] ŠUCHOVÁ, X. 1996. Sociálna demokracia na Slovensku v prvých rokoch Česko-slovenska (1918-1920). In Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava : T.R.I. Médium, 1996. s. 124

[15] ŠUCHOVÁ, X. 2011. Idea Československého štátu na Slovensku 1918-1939. Bratislava : Historický ústav SAV vo vydavateľstve Prodama, 2011. s. 56

[16] KRNO, S. 2010. Formovanie politických strán v medzivojnovom  období a Ivan Dérer. In Dr. Ivan Dérer – politik, právnik, publicista. Bratislava : Ústav politických vied SAV, Vydavateľstvo VEDA, 2010. s. 199

[17] Čechoslovák, roč. II, č. 1, s. 22

[18] Tamtiež, s. 23

[19] ŠROBÁR, V. 1920. Vláda ľudu v demokracii. Bratislava : Nákladom úč. spoločnosti Práca, 1920. s. 7. K napísaniu historických častí tejto knihy prispel okrem iných aj Ivan Markovič.

[20] Slovák: politický a spoločenský časopis, 22. 2. 1930

[21] Národná jednota, 16. 10. 1924

[22] ŠUCHOVÁ, X. 2011. Idea Československého štátu na Slovensku 1918-1939. s. 90

[23] Národná jednota, 21. 10. 1939

[24] ŠUCHOVÁ, X. 2010. Dérer v protektoráte. In Dr. Ivan Dérer – politik, právnik, publicista. Bratislava : Ústav politických vied SAV, Vydavateľstvo VEDA, 2010. s. 502

[25] DÉRER, I. 1946. Slovenský vývoj a ľudácka zrada. Praha : Kvasnička a Hampl, 1946. s. 9

Autor: Mgr. Dominika Borbélyová

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Môže byť liberálno-demokratický režim kultúrne univerzálny?

Další články z rubriky

Zeměloďka jako změna společenské smlouvy?

Trestné činy z nenávisti v Slovenskej republike a Českej republike v období 2009 – 2015

Reštrukturalizácia a lokálna konfigurácia fínskej miestnej samosprávy

Vložit komentář