Juza: Úvod do politológie

22. prosinec 2010 Oskar Bardiovsky komentáře

Ďalší, asi dvadsiaty úvod do politológie vydaný v posledných dvadsiatich rokoch v česko-slovenskom kontexte prináša sklamanie pre čitateľa. Publikácia má nedostatky logického, jazykového, definičného ale aj morálneho (normatívneho) typu.

Juza: Úvod do politológie

Skriptum sa delí na deväť kapitol: Predmet politológie, Moc a jej nositelia, Politické inštitúty, Politické systémy súčasnosti, Politická ideológia a kultúra, Medzinárodné politické vzťahy, Ďalšia odporúčaná literatúra, Zoznam niektorých autorov, Použitá literatúra.

Najrozsiahlejšia je prvá kapitola, ktorá zaberá viac ako tretinu celkového rozsahu. V rámci kapitoly nazvanej Politické systémy súčasnosti rozoberá najmä demokraciu a polyarchiu, a ostatným politickým systémom súčasnosti sa venuje len okrajovo, a to niekoľkými vetami v rámci poslednej časti tejto kapitoly, kde rozoberá pár vetami “totalitné systémy” a “autoritarizmus” (s.73).

V rámci kapitoly 7 – “Ďalšia odporúčaná literatúra”nachádzame aj už zastarané diela, napr. Základy politologie od V. Chalupu z roku 1990 alebo od J. Škalouda z roku 1968! Naopak, neuvádza veľmi kvalitnú a obľúbenú knihu (vyšla už vo viacerých vydaniach) Politologie od Romana Davida.

Úctyhodný je zoznam použitej literatúry, ktorý obsahuje asi 120 prác. Tento zoznam nie je pritom úplný, lebo neuvádza napr. prácu od R. Berkiho uvedené v prvej poznámke na strane 16.

Chýba aj vysvetlenie, prečo autor zvolil takúto štruktúru práce, kedže sám na strane 23 uvádza štyri štandardné rámce alebo “piliere” politickej vedy (1. politické teórie a dejiny politického myslenia, 2. politické inštitúcie, 3. politické strany, skupiny, verejná mienka a podiel občanov na riadení, 4. medzinárodné vzťahy, medzinárodné právo a organizácie). Mimochodom, na strane 29 uvádza viac-alebo-menej odlišné “štyri nosné disciplíny”politickej vedy (1. politická filozofia (politické teórie), 2. politická sociológia, 3. štúdium politických inštitútov, 4. teória medzinárodnej politiky).

Spomedzi jazykových nedostatkov môžeme spomenúť napr. “vytvorenie vlastnej impérie” (s.73), kde najskôr mal autor na mysli “impérium”. Nesprávny je aj výraz “chovanie takéhoto vodcu.” A nevhodný je aj výraz “bazíruje”(s.73). Nezrozumiteľná je veta “časová určitosťou a krátkosťou funkčného obdobia” (s.71). Autor mal na mysli najskôr Keynesa a nie Keynsesa (s.19). Dajú sa nájsť aj ďalšie jazykové nedostatky, vedúce až k celkovej nezrozumuiteľnosti textu (napr. “Oblúkom samozrejme miesto skupiny Hlas….”(s.25).

Ak sa zameriame na definičné nedostatky nachádzajúce sa v práci, nachádzame nasledovné. Autor delí tri skupiny vymedzujúce politiku na “sociologické, substancionálne a vedecky konštruované” (s.7). Znamená to vari, že sociologické definície politiky nie sú vedecké? Podobne platí výhrada, že ak sa tzv. substancionálne definície politiky orientujú na “vysvetlenie a pochopenie prazákladov politiky” (s.10), o čo sú menej (alebo viacej) vedecké tieto teórie ako iné, ktoré sa neorientujú na “prazáklady” politky?

V publikácii nachádzame nie jasne označenú podkapitolu “vedecky konštruovaných interpretácií politiky”, ale prekvapujúco bez bližšieho vysvetlenia až dve pod kategórie, a to “politika ako vzťah priateľov a nepriateľov” a “funkčné, teologické a systémové definície” (s.12).

Nejasná je aj jedna z definícií politiky ako “umenie nemožného” (s.7). V súhrne autor ponúka toľko rozličných definícií, kategórií a funkcií politológie, že prípadný študent musí byť z tohto všetkého zmätený. Napríklad jeden súbor funkcií politiky autor uvádza na strane 16, iný súbor funkcií politiky uvádza na strane 17, a ďalší na strane 27.

Vôbec nie je zrozumiteľné, kedže autor neuvádza príklady, aký je rozdiel medzi “vnútroštátnou a medzinárodnou federáciou”, ako ani medzi “zloženým štátom” a “federáciou” (s.51), kedže autorom používané definície sú vlastne obsahovo identické pre obidva pojmy.

Normatívne nedostatky: Publikácia nejasne rozlišuje medzi totalitnými systémami a autoritarizmom (s.73). Nie je pravdivý “postulát”, že “demokracie všeobecne nevedú vojnu” (s.73). USA nie sú demokraciou? Veľká Británia nie je demokraciou? Vedú vojnu v Afganistane nedemokratické štáty, vrátane Slovenska? Autorova téza evidentne neobstojí vo svetle faktov.

Autor sa podujal na delenie slovenských politológov na “uznávaných doma a v zahraničí” a na “špekulatívnych politológov, resp. kvázi “politológov”. (s.26). Autor vôbec neuvádza ako prišiel k tomuto (normatívnemu? odbornému? osobnému?) rozdeleniu niektorých slovenských politológov. V každom prípade je istou iróniou, ak ako jedného z dvoch recenzentov svojej publikácie uvádza prof. PhDr. Pavla Mešťana, DrSc, ktorý bol a je všetkým možným len nie politológom. Okrem toho, a najmä, prof. Mešťan bol jedným z hlavných slovenských ideológov obdobia 1970-1989, t.j. veľmi aktívne brojil proti všetkým triednym a iným nepriateľom autoritárskeho komunistického režimu. Zdá sa, že dvadsať rokov po páde komunizmu a po dvadsiatich vydaných učebniciach politológie sa oblúkom vraciame do minulosti.

Odpovědný redaktor: Bc. Martin Fedina

Článek neprošel jazykovou korekturou

Titulné obrázek převzat z: http://www.sxc.hu/browse.phtml?f=download&id=478865

Literatura:

Peter Juza: 2008. Úvod do politológie, vysokoškolské skriptá. Stredoeurópska vysoká škola n.o.: Skalica.

Jak citovat tento text?

Bardiovsky, Oskar. Juza: Úvod do politológie [online]. E-polis.cz, 22. prosinec 2010. [cit. 2024-12-03]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/juza-uvod-do-politologie.html>. ISSN 1801-1438.