Ján Drgonec: Sloboda prejavu a sloboda po prejave (Recenzia)

 20. leden 2014  Max Steuer, M.A.   komentáře

Pre postkomunistický región, ktorý má skúsenosti s nedemokratickými režimami, nadobudlo osobitný význam rozlíšenie medzi gramatickým výkladom práva na slobodu prejavu ako možnosťou prejaviť sa a jeho skutočnou podstatou, ktorou je ostať slobodný/á aj po tomto prejave. Monografia bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej: ÚS SR), ktorá je jednou z prvých svojho druhu v slovenskej odbornej literatúre , sa hlási k tejto podstatnej diferenciácii už svojím názvom. Reaguje na mnohé aktuálne otázky, ktoré sa vynorili v poslednom období na Slovensku najmä v súvislosti s kolíziami slobody prejavu a ďalších základných práv, a tieto otázky zasadzuje do medzinárodnoprávneho prostredia, reprezentovaného dominantne Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej: Dohovor) a oň sa opierajúcou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej: ESĽP).

Ján Drgonec: Sloboda prejavu a sloboda po prejave (Recenzia)Ján Drgonec: Sloboda prejavu a sloboda po prejave (Recenzia)

Pre postkomunistický región, ktorý má skúsenosti s nedemokratickými režimami, nadobudlo osobitný význam rozlíšenie medzi gramatickým výkladom práva na slobodu prejavu ako možnosťou prejaviť sa a jeho skutočnou podstatou, ktorou je ostať slobodný/á aj po tomto prejave.

Monografia bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej: ÚS SR), ktorá je jednou z prvých svojho druhu v slovenskej odbornej literatúre[1], sa hlási k tejto podstatnej diferenciácii už svojím názvom. Reaguje na mnohé aktuálne otázky, ktoré sa vynorili v poslednom období na Slovensku najmä v súvislosti s kolíziami slobody prejavu a ďalších základných práv, a tieto otázky zasadzuje do medzinárodnoprávneho prostredia, reprezentovaného dominantne Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej: Dohovor) a oň sa opierajúcou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej: ESĽP).

I.

Okrem aktuálnosti problematiky, potrebnosť odborného spracovania témy umocňuje aj pretrvávajúci nedostatok najmä komplexnejších prác na Slovensku, na rozdiel od Českej republiky, kde sú známe minimálne tri diela monografického charakteru od autorov Herczega (2004), Jägera a Moleka (2007) a najnovšie Bartoňa (2010). Docent Drgonec neponúka svoje odpovede na dilemy slobody prejavu po prvýkrát, práve naopak; pojednával o nich, najmä v kontexte ústavného a mediálneho práva SR, priebežne od roku 1995, kedy, ako uvádza v predhovore, vyšla jeho práca o vtedy aktuálnom slovenskom tlačovom práve (Drgonec, 2013: 9).[2] Odvtedy publikoval niekoľko štúdií v právnických časopisoch (napr. Drgonec, 1999a, 2008, 2010) a učebnicu Základy masmediálneho práva. Z všeobecného hľadiska za doteraz najprínosnejšie možno hodnotiť jeho komentáre k článku 26 Ústavy SR, zakotvujúceho slobodu prejavu (2012), a k právu na slobodu prejavu ako jednému zo základných práv (1999b).

Práca má rozsah 416 strán, je členená na sedem kapitol a opatrená predhovorom, úvodom, záverom a zoznamom literatúry. Tento zoznam je skôr stručný a ponúka prehľad zdrojov vzťahujúcich sa na problémy slobody prejavu, pričom autor neodkazuje na každý z týchto zdrojov v hlavnom texte.[3] Jednotlivé kapitoly sú však doplnené bohatým poznámkovým aparátom v celkovom rozsahu 787 poznámok pod čiarou, ktoré zahŕňajú množstvo ďalších odborných zdrojov a, čo je dôležitejšie, právne normy a judikatúru domácich aj zahraničných súdov. Čitatelia a čitateľky tak majú možnosť dozvedieť sa základné autorove stanoviská z hlavného textu a v prípade záujmu o detailnú argumentáciu majú k dispozícii poznámkový aparát. Možnosti orientácie v texte a práce s ním by rozšíril aspoň stručný register základných pojmov a konceptov a zoznam citovanej judikatúry, hoci ich absencia zasa budí dojem väčšej prístupnosti pre čitateľov/čitateľky, čo nemusí byť za každých okolností na škodu. Z formálneho hľadiska práca napĺňa štandardy kladené na odbornú literatúru, hoci sa nevyhla niekoľkým preklepom,[4] ktoré ale nespôsobujú nezrozumiteľnosť textu.

II.

V úvode autor ponúka širokú definíciu analyzovaného fenoménu a spája ju s ideou deľby moci v demokratickej spoločnosti. Upozorňuje na dynamický vývoj moderných spoločností, s čím súvisí „nová línia“ vstupujúca do volania po slobode prejavu. „Priestor slobody prejavu sa otvára a zároveň – aj v demokratickom politickom systéme – sa objavujú nové obmedzenia slobody prejavu. Chybou či omylom nie je samé obmedzovanie ‘v novom strihu’. Podstatné je, aby pre nové obmedzenia existovali racionálne, nie iracionálne alebo účelové dôvody“ (str. 16). Takéto racionálne dôvody autor v kontexte kontinentálneho právneho systému, najmä právneho poriadku SR, uvádza v štvrtej kapitole. V úvode využíva priestor na pripomenutie jedného z ústredných stanovísk celej práce, ktorým je nutnosť „ustanovenia pozitívneho záväzku štátu prijímať zákony ukladajúce povinnosti na ochranu slobody prejavu“ (str. 17). V „závere úvodu“ sú – možno až príliš stručne, keďže autor sa k nim neskôr detailnejšie nevyjadruje – predstavené tri modely slobody prejavu (hľadanie pravdy, prostriedok pre napĺňanie politickej účasti a formovanie politickej vôle, sebarealizácia jednotlivca) (str. 19). Z kontextu o nich možno usúdiť, že majú globálny charakter a že jednotlivé  spoločnosti (právne systémy) si v ideálnom prípade vyberajú a aplikujú jeden z nich.[5] Osobitný význam má potom varovanie pred nesystémovosťou prístupu slovenských orgánov verejnej moci k slobode prejavu, ktoré sa konzistentne nesie celým dielom.

Prvá kapitola, lakonicky nazvaná Sloboda prejavu, v krátkosti objasňuje povahu dvoch jej kľúčových komponentov, ktorými sú – nie veľmi prekvapujúco – sloboda prejav. Citujúc vyjadrenie Ústavného súdu ČR poukazuje na odlišný prístup filozofie a práva k slobode prejavu (str. 23). Toto stanovisko je v súlade so v súčasnosti stále prevažujúcim trendom, avšak žiada sa polemizovať s príliš striktným rozlišovaním medzi filozofickými a právnymi východiskami, pretože tieto sú navzájom nenávratne prepojené a filozofické argumenty sa nevyhnutne odrážajú aj v právnej praxi.[6] Koniec koncov, autor existenciu takéhoto prepojenia sám potvrdzuje, keď v úvode identifikuje spomínané modely slobody prejavu, ktoré sa odlišujú aj kvôli rozdielnym filozofickým východiskám v nich obsiahnutých.

Prínosom pre objasnenie podstaty slobody prejavu, tak ako je zakotvená v čl. 26 Ústavy SR, je poukázanie na rozdiely medzi slobodou prejavu a ďalšími politickými právami, napr. petičným právom. Po ňom nasleduje systematická analýza jednotlivých komponentov slobody prejavu, ako sú účel, subjekt, objekt, obsah a forma prejavu. Autor v tejto sekcii napríklad uvádza, že tému slobody prejavu často sprevádza požiadavka verejného záujmu na uplatnenie prejavu, no tieto dva prvky nie je nevyhnutné navzájom stotožňovať (str. 29). Pádnym argumentom v prospech takéhoto vymedzenia je premenlivosť a komplikovanosť exaktného definovania verejného záujmu. Natíska sa však konštatovanie, že zohľadnenie verejného záujmu ostáva kľúčovým pri politických prejavoch, ktoré v sebe najčastejšie zahŕňajú takúto dimenziu, a preto má tento pojem v koncepcii slobody prejavu naďalej svoje miesto.

Jedna z dôležitých otázok sa vzťahuje na právnu povahu mlčania, inak povedané, či je aj mlčanie prejav. Autor na základe analýzy medzinárodnej a domácej judikatúry potvrdzuje právo každej osoby uplatniť slobodu prejavu mlčaním, „dokiaľ právny poriadok výslovne neurčí povinnosť urobiť prejav“ (str. 41). Zaujímavou sa potom stáva úvaha o možnosti obmedzenia práva mlčať implikovanom v práve na slobodu prejavu, ktorého dôsledkom je povinnosť vyjadriť sa alebo zodpovednosť za neuskutočnenie vyjadrenia.

Posledné sekcie prvej, prierezovej kapitoly sú venované prameňom práva na slobodu prejavu a úvodu do systému ochrany tohto práva v SR. Vzhľadom na rozlišovanie medzi rôznymi koncepciami slobody prejavu už v skorších sekciách by presunutie sekcie prameňov pred rozbor jednotlivých komponentov mohlo zvýšiť prehľadnosť textu s ohľadom na to, že práve na tomto mieste sú uvedené základné rozdiely medzi politickým, komerčným a umeleckým prejavom (str. 47), ktoré majú súvislosť napríklad so zohľadnením už uvedeného kritéria verejného záujmu. ESĽP, ktorého princípy pri posudzovaní limitov slobody prejavu autor vysvetľuje priebežne v celom texte, medzi týmito druhmi prejavov taktiež rozlišuje. V oblasti „režimu ochrany slobody prejavu v SR“ je z ústavnoprávneho hľadiska zaujímavá úvaha o postavení Listiny základných práv a slobôd v právnom poriadku SR, ktorá tiež v čl. 17 zakotvuje (takmer, ale nie úplne doslovne v porovnaní s čl. 26 Ústavy SR) slobodu prejavu.

III.

Druhá a tretia kapitola sa venujú najmä otázkam masmediálneho práva, ktoré sa dotýkajú aj otázok slobody prejavu. Ján Drgonec ich opäť otvára krátkym exkurzom do teórie slobody prejavu, tentoraz formou rozlíšenia medzi „dvomi rozdielnymi predstavami o slobode človeka (liberté-participation a liberté-autonomie)“ (str. 60), z ktorých sa vyvinula sloboda prejavu. Toto rozlíšenie by bolo vhodné prepojiť s predtým spomínanými modelmi slobody prejavu, čo by umožnilo odpovedať napríklad na otázku, či prevaha jednej alebo druhej predstavy prispela k ich diferenciácii v rôznych právnych systémoch.

Podstatnejšie pre celkové vyznenie kapitoly o pôsobení štátu vo sfére slobody prejavu je opätovné poukázanie na potrebu prijatia pozitívnych záväzkov štátu na ochranu slobody prejavu (napr. str. 61). Jednou z oblastí, kde sa takéto záväzky vyžadujú, je zákaz cenzúry, v kontexte ktorého autor presvedčivo kritizuje návrh poslanca Národnej rady SR Branislava Škripeka na úpravu podmienok predaja a rozširovania tlače[7] ako nezlučiteľný so zákazom cenzúry zakotveným v čl. 26 Ústavy SR. Do kontextu cenzúry a jej zákazu je vhodne zasadený aj problém vydávania predbežných opatrení o zákaze publikovania, ktoré je, ako to bolo vidieť napr. pri predbežnom opatrení o zákaze vydania knihy novinára T. Nicholsona pojednávajúcej o kauze Gorila, zaužívanou praxou niektorých slovenských súdov. Podrobný rozbor judikátu Okresného súdu Bratislava I nenecháva „suchú nitku“ na tomto rozhodnutí, ktoré, ak by nebolo zrušené vyšším súdom, by mohlo znamenať precedens umožňujúci zakázať zverejniť takmer akúkoľvek publikáciu bez oboznámenia sa s jej obsahom. Volanie po ústavne konformnom výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku tak vyznieva viac než oprávnene.

Príkladmi problémov, ktorými sa monografia zaoberá v závere druhej a následne tretej kapitole nazvanej Právo na prístup do masmédií, sú redakčné tajomstvo, ochrana pred ovládnutím trhu s masmédiami a právne inštitúty zabezpečujúce prístup do masmédií, najmä právo na opravu a právo na odpoveď. Neobchádzajú sa v nich aktuálne otázky, z ktorých prvou je spor investigatívneho novinára Toma Nicholsona s Policajným zborom SR (aj) ohľadom výkladu slova „novinár“ v Tlačovom zákone, k čomu autor dodáva, že „pre právne postavenie identifikujúce osoby ako novinára nie je relevantný druh masmédia, v ktorom osoba svoje príspevky uverejňuje“ (str. 111).

Druhou diskutovanou otázkou je právo na odpoveď v znení, ako je stanovené v Tlačovom zákone, ktorý autor porovnáva aj so zahraničnou právnou úpravou, napr. v USA, kde možno identifikovať nejednoznačný prístup Najvyššieho súdu k tomuto právu. Podobnú „bezradnosť“ pri začleňovaní a stanovení hraníc práva na odpoveď prejavujú aj slovenskí zákonodarcovia (str. 125), čo má byť spôsobené nepristupovaním k tomuto právu ako „právu sankčnej povahy“. Tieto otázky sa stali predmetom konania na Ústavnom súde SR, ktoré bolo prvým v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti, pojednávajúcom výlučne o ochrane slobody prejavu (str. 138). Aj preto je opodstatnené, že sa autor rozhodol pre uvedenie rozsiahlejšej citácie z nálezu ÚS SR, ktorý však neposkytol odpovede na všetky ústavnoprávne otázky, pretože medzitým vláda Ivety Radičovej niektoré ustanovenia Tlačového zákona novelizovala.

Záverom rozboru dvoch kapitol týkajúcich sa prevažne otázok mediálneho práva sa žiada uviesť, že ich argumentácia je precízne vystavaná, no v porovnaní s ostatnými časťami písaná zložitejším právnym jazykom, čo môže znížiť jej zrozumiteľnosť pre širšie skupiny čitateliek a čitateľov. Uvedenie väčšieho počtu praktických prípadov v súvislosti s právami na opravu a odpoveď by túto zložitosť nepochybne preklenulo.

IV.

Najrozsiahlejšia a z hľadiska aktuálnych otázok najvýznamnejšia je štvrtá kapitola monografie zvaná Legitímne obmedzovanie slobody prejavu. Otázky faktickej regulácie slobody prejavu boli otvorené už aj v druhej kapitole v súvislosti s cenzúrou, avšak štruktúra textu v tejto časti sa opiera najmä ods. 4 čl. 26 Ústavy SR, ktorý stanovuje podmienky akéhokoľvek obmedzenia v podobe troch kritérií:

(1)    kritérium zákonnosti (obmedzenie musí byť ustanovené v zákone),

(2)    kritérium nevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti,

(3)    kritérium účelu ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu,  verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti.

Fundovanou analýzou týchto kritérií sa autor „blysol“ už v minulosti vo svojich prácach (1999b, 2012) a vo svojej najnovšej monografii ich aktualizuje s ohľadom na najnovšie trendy vývoja domáceho a zahraničného právneho poriadku. Najväčšiu pozornosť venuje otázkam ochrany osobnostných práv (ochrana osobnosti), pričom už na začiatku poukazuje na zákaz hierarchizácie základných práv v právnom poriadku a nutnosť riešiť konflikty medzi nimi pomocou zásady hľadania spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami (str. 142). Táto úloha zaťažuje najmä súdy, ktoré čelia zložitým prípadom, ale v nijakom prípade nezabraňuje prisudzovať slobode prejavu privilegované postavenie v spoločenskom a politickom zriadení, k čomu sa autor neskôr (v závere publikácie) sám prikláňa.[8] Jedným zo znakov de facto špecifického postavenia slobody prejavu v demokracii je aj fakt, ktorý Drgonec správne uvádza formou citácie sudcu Ústavného súdu ČR J. Filipa, že sloboda prejavu nepotrebuje konkretizáciu ústavnými ani obyčajnými zákonmi; tie sú potrebné len pri stanovení kritérií jej regulácie (str. 143).

Naznačená úloha súdov pri riešení konfliktov slobody prejavu s (nielen) osobnostnými právami sa stáva kľúčovou a Drgoncova monografia ju nezanedbáva. Prístupovou cestou k tomuto problému je rozlíšenie medzi súkromnými a verejne činnými osobami, čo je o to zložitejšie, ak si uvedomíme, že tento status sa môže časom meniť (str. 163). Na príklade starších rozhodnutí slovenských súdov, ktorých zverejnenie je mimoriadne cenné preto, lebo nie sú bežne dostupné elektronicky, naberá na váhe stanovisko, podľa ktorého „slovenská súdna prax osobnostné práva dlho vnímala ako neporušiteľnú sféru limitujúcu slobodu prejavu“ (str. 165). Takémuto postoju napomáha aj striktné odlišovanie rôznych druhov osobnostných práv (napr. na súkromie, na česť a ľudskú dôstojnosť), ktoré sa však riadi veľmi citlivými, ťažko vymedziteľnými kritériami. Do budúcnosti je preto namieste návrh uvažovať o zlúčení týchto práv pod hlavičku jedného práva na súkromie (str. 171).

Sekcia o ochrane osobnosti zahŕňa mnohé ďalšie parciálne problémy, ktoré dotvárajú komplexný pohľad na problematiku, napr. rozlíšenie medzi public figures par excellence relatively public figures v praxi ESĽP s súdov v SR. Celkovo je komparatívny prístup od tejto časti práce aplikovaný čoraz častejšie, čím sa zvýrazňujú rozdiely medzi prístupmi slovenských a zahraničných súdov. Istým nedostatkom je akurát rozbor sporu medzi karikaturistom Shootym a predsedom vlády SR, ku ktorému sa autor vyjadruje osobitne v časti o spravodajskej licencii (str. 155-156) a ochrane umeleckej tvorivosti (str. 222-223). Pri obidvoch zmienkach poukazuje na precedentné otázky nezodpovedané príslušnými súdnymi rozhodnutiami, no tieto neuvádza do vzájomnej súvislosti, čo sťažuje zrozumiteľnosť ponúkanej argumentácie. Precíznejšie vysvetlenie spolu s praktickými príkladmi je ponúknuté až pri druhej zmienke, ktorá má takisto polemický charakter. Možno však súhlasiť s názorom, že predčasné ukončenie konania formou späťvzatia návrhu žalobcom ponechalo mnohé otázky otvorené a teda prístupné takejto polemike.

Ostatné legitímne dôvody obmedzenia slobody prejavu sú spracované stručnejšie. Za pozornosť stoja (1) úvahy o možnostiach obmedzovania reklamy, ktoré sú vhodne porovnané s možnosťami obmedzovania politických práv; (2) otázka potrebnosti kritéria obmedzovania slobody prejavu v záujme ochrany verejného zdravia, kde autor inklinuje k názoru považujúceho ju za nadbytočnú, keďže jej účel dokáže zabezpečiť aj výklad ods. 5 príslušného článku Ústavy SR (str. 275). Tento návrh je v diele prvým so statusom de constitutione ferenda.

V.

Piata kapitola monografie pojednáva o procesných zárukách slobody prejavu, kam patria otázky dôkazného bremena, času na navrhnutie dôkazov či lehoty súdu na rozhodnutie. Za pozornosť pre širší okruh čitateľov a čitateliek tu stoja tri sekcie. Prvá sa týka chybnej praxe slovenských súdov ukladať dôkazné bremeno na odporcu – nositeľa slobody prejavu, čo je podľa autora dôsledok zakonzervovania praxe zaužívanej ešte v časoch spred prijatia Ústavy SR, s ktorou táto prax nie je v súlade. Druhá sekcia analyzuje kritériá rozlíšenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov, kde majú precedentný význam najmä nálezy ústavných súdov ČR a SR. Posledná sekcia je podnetným čítaním najmä pre rozsiahlu citáciu týkajúcu sa posudzovania ústavnosti voľby generálneho prokurátora SR (I. ÚS 76/2011), ktorá sa síce problému slobody prejavu dotýka len okrajovo (prostredníctvom klasifikácie dôkazných prostriedkov), ale tvorí syntézu týchto, pre politický vývoj SR v poslednom období určujúcich, udalostí.

VI.

Zámerom posledných dvoch kapitol monografie je detailnejšie rozlíšiť občianskoprávnu a trestnoprávnu zodpovednosť za zneužitie slobody prejavu, kde do popredia opäť vystupuje súdna prax a súdne rozhodnutia. Autor tu opäť nadväzuje na predchádzajúcu kritiku v súvislosti s preceňovaním iných hodnôt pri ich konflikte so slobodou prejavu na všeobecných súdoch (str. 317). Jedným dychom pritom akcentuje zásadu, že „rozsudok nie je dobrý, keď je v prospech masmédií a zlý, ak je v ich neprospech“, ale je dobrý, „ak súd v okolnostiach prípadu hľadá spravodlivú rovnováhu medzi slobodou prejavu a právami, ktoré sa s ňou dostali do konfliktu, túto rovnováhu nájde a presvedčivo ju vysvetlí v odôvodnení rozsudku“ (str. 344-345).

Uvedená zásada sa má prejavovať v praxi ÚS SR posledných rokov, pričom za zmienku stojí autorov názor, podľa ktorého je ochrana slobody prejavu „najvýraznejší vklad ÚS SR v treťom funkčnom období k ochrane ústavnosti na Slovensku“ (str. 348). „Mieru výraznosti“ tohto vkladu je síce ťažké kvantifikovať, ale nemožno uprieť význam viac-menej jasných kritérií rozhodovania konfliktných prípadov, ktoré ÚS SR zaviedol precedentným nálezom II. ÚS 152/2008. Podstatou týchto kritérií je vykonanie tzv. testu proporcionality, ktorého komponenty (zjednodušene ide o otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO povedal) autor objasňuje formou citovania z najnovších rozhodnutí ÚS SR. Za slabinu nastavených kritérií považuje kritérium miesta (t.j. rozlišovanie, v akom tlačenom, resp. elektronickom periodiku či inom verejnom mieste bol prejav uverejnený) a špecifikáciu privilegovaného postavenia novinárov (str. 348-350), čo je však s ohľadom na účel a východiská slobody prejavu oprávneným kritériom, od ktorého by nebolo vhodné ustúpiť. Záverečná sekcia kapitoly o občianskoprávnej zodpovednosti je venovaná sankciám za zneužitie slobody prejavu, ktorých (dez)interpretácia si už po niekoľkýkrát vysluhuje oprávnenú kritiku „unáhlenej a zatuchnutej judikatúry všeobecných súdov ohľadne slobody prejavu“ a „zanedbania zásady spravodlivej rovnováhy“ (str. 372). Keďže v súčasnosti je táto diskusia na Slovensku čoraz živšia, určite by nebolo na škodu sformulovať aj prípadné návrhy de lege ferenda. Predstava o ponechaní voľnej úvahy súdu je v súčasných podmienkach s ohľadom na prax všeobecných súdov (nielen okresných, ale často aj krajských) minimálne problematická.

V kapitole venovanej trestnoprávnym otázkam je dôraz kladený na postihovanie extrémistických prejavov podľa Trestného zákona. Autorova kritika v tomto prípade smeruje hlavne na zákonodarný orgán, ktorý socialistický zákon menil iba „pomaly a opatrne“. Naznačené sú aj tendencie výkladov Trestného zákona, ktoré nie sú v súlade s Ústavou SR, najmä pokiaľ ide o primeranosť sankcie. S ohľadom na zvyšujúcu sa relevantnosť problematiky extrémizmu a s ním súvisiacich prejavov by tejto, necelej dvadsaťstranovej, kapitole prospelo doplnenie a rozšírenie s použitím príkladov z praxe všeobecných súdov, hoci ak autorovým zámerom stojacim za stručnosťou bolo poukázať na „dobrú správu“ znižovania podielu prostriedkov trestného práva na uplatňovaní slobody prejavu (str. 384), tak ho prostredníctvom menšieho rozsahu istým spôsobom naplnil.

VII.

Účelom záveru publikácie je syntetizovať doteraz analyzované otázky a autorove odpovede na ne s ohľadom na ústrednú tézu o neujasnenosti koncepcie slobody prejavu v SR (str. 386). Túto tézu autor dokladuje príkladmi praxe všeobecných súdov, ktorá je zjavne protikladná s povahou ústavného práva na slobodu prejavu, ako aj s judikatúrou ESĽP. Nedostatky sa pritom prejavujú nielen v aplikácii práva súdmi, ale aj v platnej právnej úprave (str. 389), čo umocňuje podľa autora často zlyhávajúca verejná mienka z dôvodu jej pasivity a masmédiá, ktoré nie vždy zvládajú úlohu strážcov demokracie, hovorcov verejnej mienky a kontrolórov držiteľov verejnej moci (str. 391). Tu je potrebné poznamenať, že tieto fenomény sú nepochybne prepojené a dôvody zlyhávania masmédií môže byť neraz namieste hľadať skôr v zlyhávajúcej verejnej mienke, než v činnosti ich samých.

Návrhy na zmenu platnej právnej úpravy nevzbudzujú väčšie výhrady; týkajú sa možnosti doplnenia čl. 26 o primeranosť sankcie pri obmedzovaní slobody prejavu, spresnenia zákazu cenzúry, ústavnej úpravu činnosti masmédií a vynechania nadbytočnej podmienky regulácie z dôvodu ochrany verejného zdravia. Hlbší rozbor a paletu názorov by si zaslúžil návrh na presunutie rozhodovania o otázkach slobody prejavu do príslušnosti krajských súdov z dôvodu ich významnosti a zložitosti, čo by si vyžadovalo zmenu Občianskeho súdneho poriadku. Keďže najviac pochybných rozhodnutí v súčasnosti vzniká na okresnej úrovni, teoreticky s návrhom možno súhlasiť, problematickejšia by mohla byť jeho praktická aplikácia.

VIII.

V recenzii nebolo možné zachytiť všetky aspekty, ktorých sa monografia Sloboda prejavu a sloboda po prejave dotýka. To však nebolo ani jej účelom. Napriek niekoľkým pripomienkam a návrhom, ktoré sú v súlade so záväzkom docenta Drgonca nerobiť si nároky na všeobecnú akceptáciu ponúkaných odpovedí (str. 10), možno monografiu hodnotiť ako významný prínos pre poznanie právneho rámca a limitov slobody prejavu nielen na Slovensku. Svojím prehľadným členením, komparatívnym prístupom a kritickým pohľadom na súčasný stav dokáže osloviť široké spektrum záujemkýň a záujemcov – všetkých, ktorým záleží na poznaní zápasov o demokratickú spoločnosť v strednej Európe po roku 1989.

Odpovědný redaktor: Bc. Miroslav Hlaváč

Text neprošel jazykovou korekturou.

Titulní foto z: http://www.pravnickaliteratura.sk/pravnickaliteratura/eshop/2-1-Ustavne-pravo-a-statoveda/0/5/3999-Sloboda-prejavu-a-sloboda-po-prejave

Literatúra

BARENDT, Erik. 2005. Freedom of Speech. Oxford: OUP. ISBN 978-0199225811.

BARTOŇ, Michal. 2010. Svoboda projevu: principy, garance, meze. Praha: Leges. ISBN 978-80-87212-42-4.

DEÁK, Marko. 2013a. Gorila a test proporcionality. Zablúdil súd pri hľadaní limitov práva na ochranu osobnosti? (1. časť). In: Justičná revue, roč. 65, č. 1, s. 31-43. ISSN 1335-6461.

DEÁK, Marko. 2013b. Gorila a test proporcionality. Zablúdil súd pri hľadaní limitov práva na ochranu osobnosti? (2. časť). Justičná revue, roč. 65, č. 2, s. 184-200. ISSN 1335-6461.

DRGONEC, Ján. 1999a. Sloboda prejavu a právo na informácie v teórii a praxi ústavného práva Slovenskej republiky. In: Časopis pro právní vědu a praxi, roč. 7, č. 4, s. 359-370. ISSN 1210-9126.

DRGONEC, Ján. 2013. Sloboda prejavu a sloboda po prejave. Šamorín: Heuréka. ISBN 978-80-89122-89-9.

DRGONEC, Ján. 2008. Sloboda prejavu z pohľadu de constitutione ferenda. In: Justičná revue, roč. 60, č. 11, s. 1495-1917. ISSN 1335-6461.

DRGONEC, Ján. 2010. Uplatnenie slobody prejavu a práva na informácie v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, roč. 4, č. 2, s. 9-25. ISSN 1337-6810.

DRGONEC, Ján. 2012. Ústava Slovenskej republiky: Komentár. 3. vyd. Šamorín: Heuréka. ISBN 80-89122-73-8.

DRGONEC, Ján. 1999b. Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky: Zväzok 2. Bratislava: Manz. ISBN 80-85719-23-1.

HERCZEG, Jiří. 2004. Meze svobody projevu. Praha: Orac. ISBN 80-86199-94-0.

HORVÁTH, Edmund a Lucia BUDINSKÁ. 2013. Ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy. Bratislava: IURIS LIBRI. ISBN 978-80-89635-02-3.

JÄGER, Peter a Karel MOLEK. 2007. Svoboda projevu. Demokracie, rovnost a svoboda slova. Praha: Auditorium. ISBN 978-80-903786-5-0.

KERECMAN, Peter. 2009. Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím. Bratislava: Slovenský syndikát novinárov. ISBN 978-80-96958-44-3.

WILFLING, Peter a Eva KOVÁČECHOVÁ. 2011. Sloboda prejavu a žaloby na ochranu dobrej povesti. Pezinok: VIA IURIS. ISBN 978-80-970686-1-5.


[1] V roku 2009 vydal Slovenský syndikát novinárov publikáciu advokáta Petra Kerecmana (2009), ktorá okrem praktických otázok nápomocných hlavne pre novinársku profesiu spracúva aj niektoré všeobecné otázky slobody prejavu, a preto je použiteľná aj v širšom kontexte. Autorský kolektív pôsobiaci v občianskom združení VIA IURIS sa v roku 2011 zameral na otázku výšky náhrad nemajetkovej ujmy v žalobách na ochranu osobnosti, keď porovnal prístupy súdov v USA, ESĽP a slovenských súdov (Wilfling a Kováčechová, 2011). Rok 2013 obohatil slovenskú odbornú literatúru o  zbierku úryvkov z významných súdnych rozhodnutí českých aj slovenských súdov (Horváth a Budinská, 2013), ktorá však neponúkla rozsiahlejší odborný komentár k nim. Vývoj v oblasti ústavného práva, ako aj case-law ESĽP odvtedy ďalej pokročili a otvorili veľa nových otázok.

[2] Všetky ďalšie citáty a parafrázy, ak nie je uvedené inak, pochádzajú z recenzovanej publikácie.

[3] Necituje napríklad z dvojdielnej štúdie M. Deáka (2013a, 2013b)  týkajúcej sa predbežných opatrení vydaných v kauze Gorila, ktorá bola publikovaná v Justičnej revue.

[4] Napr. v citácii na str. 70 chýba sloveso (pozn. 160), v pozn. 184 na str. 83 chýba spisová značka popisovaného rozhodnutia, pozn. 512 na str. 245 nepresne uvádza názov štúdie M. Petríka (názory miesto prejavy), na str. 251 chýba hláska v slove zmeny, ktorá je na str. 274 zasa nadbytočná v slove zákon, na str. 357 chýba sloveso vo vete v treťom odseku a miesto slova opodstatnene je uvedený výraz „o podstatne“, či na str. 403 v pozn. 786  ostal dlhší citát v angličtine v kontraste s ostatnými citátmi judikátov v publikácii. Tiež nie je uplatnené jednotné pravidlo citovania s kurzívou verzus bez kurzívy (prevažuje podoba s kurzívou, ale napr. na str. 88-89 je dlhší citát bez kurzívy).

[5] Problematika modelov slobody prejavu je omnoho širšia a uvedená klasifikácia by sa preto mala vnímať ako úvod do nej. Otázka modelov veľmi úzko súvisí s východiskovou teóriou slobody prejavu, ktorú ten-ktorý autor (štát, súd) aplikuje. Pre oboznámenie sa s východiskami týchto teórií odporúčam prvú kapitolu monografie E. Barendta (2005: 1-23).

[6] Typickým príkladom takéhoto vzťahu je vyjadrenie ESĽP po veci Handyside v. Spojené kráľovstvo (Application no. 5493/72 ) podľa ktorého „Sloboda prejavu je základná podmienka pre rozvoj demokratickej spoločnosti a pre rozvoj každého človeka.“

[7] Zákon č. 445/1990 Zb. v znení zákona č. 102/2010 Z.z.

[8] Samozrejme, americká doktrína takéto postavenie slobode prejavu prisudzuje aj z právneho hľadiska.

Jak citovat tento text?

Steuer,, Max. Ján Drgonec: Sloboda prejavu a sloboda po prejave (Recenzia) [online]. E-polis.cz, 20. leden 2014. [cit. 2024-03-29]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/jan-drgonec-sloboda-prejavu-a-sloboda-po-prejave-recenzia.html>. ISSN 1801-1438.

Autor Max Steuer, M.A.

Autor:

Od 2015: Univerzita Komenského v Bratislave, teória politiky (PhD. štúdium)


[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.67 hvězdiček / Hodnoceno: 3x


Přidat komentář

Vložit komentář