Ideológie v politickom živote (6) - K otázke náboženstva ako ideológie

3. září 2006 PhDr. Richard Geffert komentáře

Ideológie v politickom živote (6) - K otázke náboženstva ako ideológie

I.III.II.

Náboženstvo je špecifickým typom ideologickej koncepcie, ktorá sa od iných odlišuje nielen tým ,že jeho základný pilier a najvyššia hodnota sú mimo ľudského, senzuálne vnímateľného sveta, ale aj zdôrazňovaním mimorozumového chápania, ktoré je orientované na vieru. Spojenie s nadpozemskou realitou určuje postavenie človeka a zmysel jeho života na tomto svete. Pretože nadpozemská skutočnosť je absolútna, pozná absolútne dobro avšak nie absolútne zlo[1], je všemocná a vševedúca. Ľudská existencia a spoločenská skutočnosť je vždy len relatívna. Dobro, zlo, spravodlivosť, právo a vedenie sú na tomto svete len čiastočné, neúplné a nedokonalé. Je možné konštatovať, že aj napriek pokroku vedy, techniky a poznania náboženský svetový názor cez odhalenie náboženstva ako projekcie človeka (Feuerbach, Freud), ako prostriedoku na udržanie moci (osvietenci, Nietzsche),či ako ópia ľudu v jeho bezútešnom postavení (Marx) je neustále vplyvnou ideológiou aj v najvyspelejších krajinách sveta. Pôsobí predovšetkým svojím etickým učením (Bauer, 1991, s. 180). Pri existencii viacerých náboženských koncepcií (konfucianizmus, hinduizmus, budhizmus, islám, judaizmus) sa zameriame pre potreby tejto práce predovšetkým na kresťanskú náboženskú tradíciu.

Kresťanstvo bez pochybností predstavuje najzložitejší duchovný útvar v porovnaní s veľkými ideológiami. Jeho idey sú obsiahnuté v každodennom videní sveta našej civilizácie (často aj neuvedomelo). Ako poznamenáva Bauer: dnes je možné byť ateistom, avšak nie je možné byť pohanom. Dôležitý je predovšetkým fakt uznania absolútnej zvrchovanosti Boha. Protiklad - božské a ľudské , vyplývajúci z uznania tejto premisy je taký zásadný, že ani „kráľ si nemôže prisudzovať niečo božské“. Druhoradosť kultu a priorita etiky a etickej výchovy je daná tým, že ľudia sú si rovní tým, že sú ľuďmi a sú si vedomí prináležitosťou indivídua ku komunite nadanej božským poslaním (Bauer, 1991, s. 181). Podstatou kresťanstva je predovšetkým morálna výzva k niečomu, čo presahuje individuálne bytie človeka , výzva k zodpovednosti za druhých, za budúce generácie, ale aj za okolitú prírodu, ktorá bola človeku daná.

Upriamime pozornosť na fenomén, ktorý predstavuje jednu z podstát a tiež dôsledok súčasnej vývinovej podoby kresťanstva. Je to dualizmus medzi duchovným a svetským, cirkvou a štátom, pápežom a cisárom. Práve napätie medzi mocou a kresťanskou ideológiou dalo vzniknúť nezávislej sfére štátu, do ktorej sa mohol utlačený poddaný uchýliť. Z pozície tejto sféry mohol oproti systému štátu klásť systém noriem, ktoré však taktiež štát zaväzujú; prirodzené právo božského pôvodu proti pozitívnej koncepcii práva štátnej moci. Mohol pozorovať štát zvonka ako umelé dielo človeka vytvorené a posudzované seberovnými. Na tejto báze sa vyvinul európsky pojem občana štátu, ktorý pracuje na štáte ako na svojom objekte. Pre demokraciu západného charakteru je toto rozhodujúca podmienka, ktorej absencia v krajinách , ktoré ju nepoznajú spôsobuje demokracii problémy (Lamberg, s. 129). Dualizmus svetskej a cirkevnej sféry predstavoval a predstavuje aj iný dôsledok, a síce cirkev a náboženstvo nemohli monopolizovať celý duchovný život. V svetskej oblasti sa mohlo rozvíjať poznanie a veda, ktorá sa z praktických potrieb odvrátila od nábožensky metafyzických konštrukcií k empirickému skúmaniu. Rozvoj svetskej vedy sa tak rozšíril aj na skúmanie spoločnosti a náboženstva samotného. Závažným problémom náboženstva sa teda stala snaha spoluúčasti cirkvi na politickej moci, čo má za následok vzďaľovanie sa ideálom kresťanstva. Táto dilema je neustálym problémom spojenia sveta duchovného a politického.

Nové chápanie Boha a človeka predstavuje radikálnu premenu základu kresťanského náboženstva a síce morálnych noriem, ktoré sú založené na individuálnom ponímaní v duchu Biblie ako svätej knihy, ktoré sa prejavuje v každodennej činnosti človeka.

Vývoj kresťanskej sociálnej náuky začína sociálnou encyklikou „Rerum novarum“[2] pápeža Leva XIII. z roku 1891 (Anzenbacher, 2004, s. 123). Pokiaľ v minulosti bolo kresťanstvo základným duchovným základom stredovekého feudálneho systému a svojou reformáciou jedným z konštitutívnych prvkov zrodu kapitalistického poriadku, vstupuje svojím sociálnym učením do súčasného spoločenského diania a s liberalizmom a demokratickým socializmom spoluvytvára ideu západnej demokracie. Postupné zblíženie a „spolužitie“ týchto duchovných koncepcií bolo v každej krajine podmienené prirodzeným historickým vývojom a tiež národnými determinantami. Problematickým pre kresťanstvo bolo zmieranie sa s princípom „všetka moc pochádza z ľudu“. Definitívne uznanie modernej demokracie sa realizuje až na konci I. svetovej vojny. Rovnako zložitý vzťah kresťanstva sa formoval k nacionálnemu socializmu a fašizmu, ktorý balancoval minimálne na hranici zbavovania sa zodpovednosti za uskutočnená skutky „v mene národa, rasy a štátu“. Čo sa týka socializmu, od počiatku vývoja kresťanstva sa v ňom formovali prúdy zdôrazňujúce potrebu sociálnej spravodlivosti (ktorej zabezpečenie sa formovalo zložito postupne od dobročinnosti k určitej povinnosti garantovanej štátom), avšak podobne ako vo vzťahu k liberalizmu sa stavia cirkevné učenie spočiatku proti socializmu, aby na druhej strane dospelo k vytýčeniu niektorých socialistických myšlienok a cieľov vyvinutých z vlastného učenia (Bauer, 1991, s. 185).

Katolícke sociálne učenie[3] o spoločnosti vychádza v základných otázkach – čo je človek, čo je to poriadok, čo je to dobro – z náboženského svetového názoru, ktorý nie je systémom dogiem, ale predovšetkým snahou o výklad a vysvetlenie spoločenských súvislostí cestou empirického racionálneho poznania[3], aj keď s cieľom o preukázanie súvislosti so „zjavenými“ pravdami. Empiricko – racionálny prístup sa prejavuje aj v tom, že sa toto učenie ovplyvňujúce široké vrstvy vyvíja. Jeho vývoj je možné sledovať od stretávania sa s liberalizmom, komunizmom ale aj demokratickým socializmom ako ja v prelínaní a zbližovaní s týmito prúdmi, ako je to zjavné v druhej polovici dvadsiateho storočia. Rovnako ako liberalizmus a socializmus reaguje vždy aj katolícke sociálne učenie na nové sociálno - ekonomické a politické skutočnosti a v nových spoločenských pomeroch po druhej svetovej vojne sa stáva tiež modifikáciou ideológie „západnej demokracie“, ktorá je vládnucou (nie však jedinou) v ekonomicky a politicky najvyspelejších štátoch. Je možné povedať, že sa katolícke sociálne učenie „prispôsobilo“ novým pomerom? Skôr je možné povedať, že sa ideologické prúdy liberalizmu, socializmu a katolíckeho sociálneho učenia zblížili. Prejavom tejto skutočnosti je výrazne badateľná a dokázateľná konvergencia programu rôznych politických subjektov po druhej svetovej vojne, ktorá je skutočnosťou aj dneška.

O úspešnosti kresťanstva ako veľkej ideológie svedčí aj fakt, že práve po druhej svetovej vojne získali kresťanské strany v západoeurópskych štátoch neobyčajný význam[5] (Bauer, 1991, s. 186).

[1] Existencia dvoch protipólov absolútneho dobra a zla je nevyhnutná pre ich uvedomenie. Môže existovať absolútne dobro avšak nie absolútne zlo. Zlo je vlastne zakorenené vo vôli, ktorá sa odvrátila od vyššieho k nižšiemu, čiže je to vlastnosť tých anjelov a ľudí, ktorí sa odvrátili od Boha ako vyššieho bytia a sústredili sa na vlastné bytie, ktoré je obmedzené a nedokonalé.

[2] Sociálna encyklika Leva XIII. je nepochybne opatrne múdry text. Nerozvíja žiadnu diferencovanú sociálnu teóriu, mnoho vecí necháva otvorených, ale kladie niekoľko zreteľných akcentov. Štýl jej argumentácie je neoscholastický; chce na základe „raz daných nezmeniteľných vecí“ náukovo posúdiť “veci nové“ (res novae). Encyklika navrhuje socializmus, odôovodňuje súkromné vlastníctvo a nabáda ku zmiereniu tried.Pojednáva ďalej o cirkvi, štáte a o robotníctve (Anzenbacher, 2004, s. 137).

[3] Katolícka sociálna náuka chápe samu seba ako „integrálnu súčasť kresťanského učenia o človeku“ (Encyklika Jána XXIII., Mater et magistra 1961). Na jednej strane chce vo vnútri cirkvi poskytnúť sociálno-etickú orientáciu sociálnemu pôsobeniu kresťanov a na druhej strane dáva cirkvi možnosť, aby v zmysle svojej prorockej funkcie tiež voči celej spoločnosti diferencovane poukazovala na prehrešky proti humanite. Podľa Pastorálne konštitúcie Gaudium et spes cirkev „vždy a všade“ požaduje právo (Anzenbacher, 2004, s. 123).

[4] Ak rozumieme autonómiou pozemských skutočností to, že stvorené veci a spoločenské javy majú vlastné zákony a hodnoty, ktoré má človek postupne poznávať, používať ich, potom takáto autonómia je požiadavka úplne oprávnená. Nielen , že to vyžadujú dnešní ľudia, ale je to zhodné aj s vôľou stvoriteľa. Z toho, že boli stvorené, majú všetky veci vlastnú trvalosť, pravdivosť, hodnotu, vlastné zákony a usporiadanie; to všetko musí človek rešpektovať a uznať právo jednotlivých odborov a techniky na vlastné metódy. Keď sa teda realizuje metodologické bádanie vo vedných odboroch skutočne vedecky a podľa mravných zásad nebude nikdy v skutočnom rozpore s vierou, pretože veci svetské aj veci viery pochádzajú od jedného Boha. Dôležitý je základný motív moderny – diferenciácia a osamostatnenie oblastí interakcie a vied, ktoré ich skúmajú. Sú založené na tematickej redukcii a metodologickej odlišnosti. Preto je nárok na pravdivosť , ktorý si toto vedenie vied nárokuje vždy len fragmentárne a je oprávnený len obmedzene (Anzanbacher, 2004, s. 32).Ide len o zlomkovité vedenie „kusy puzzel“, ktoré nie je možné zložiť jednoducho do celku ako skladačku.

[5] Pokiaľ pred vojnou iba v Belgicku, Rakúsku a Švajčiarsku boli silné kresťanské strany (v Holandsku iba v koalícii s inými), stali sa po vojne rozhodujúcimi stranami okrem spomenutých štátov aj v SRN a Taliansku, teda 5 štátoch z prvých 6 Európskeho spoločenstva (Bauer, 1991, s. 186).

Jak citovat tento text?

Geffert, Richard. Ideológie v politickom živote (6) - K otázke náboženstva ako ideológie [online]. E-polis.cz, 3. září 2006. [cit. 2024-12-03]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/ideologie-v-politickom-zivote-6-k-otazke-nabozenstva-ako-ideologie.html>. ISSN 1801-1438.