Ideológie v politickom živote (1) - Vznik pojmu a snahy o vymedzenie

13. duben 2006 PhDr. Richard Geffert komentáře

I.I.I. K otázke podstaty ideológie

Je prirodzené, že nikto z nás nevidí svet taký, aký v skutočnosti je. Všetci sa dívame na okolitý svet cez prizmu závoja veľkého množstva viac či menej relevantných teórií, predpokladov a domnienok. Pozorovanie a interpretácia sú teda tesne prepojené: ak sa pozeráme na svet, dávame mu celkom prirodzene zároveň vždy nejaký význam. To má pre skúmanie politiky (ale aj iných fenoménov) závažné dôsledky. Predovšetkým to poukazuje na to, ako je nevyhnutné odhaľovať predpoklady a domnienky, ktoré do sveta okolo nás neustále vnášame. Tieto predpoklady sú samotné súčasťou širších politických kréd alebo tradícií, ktorým v súčasnom svete obvykle hovoríme „politické ideológie“. Možno povedať, že každý z „izmov“ (liberalizmus, konzervativizmus, socializmus, feminizmus enviromentalizmus či náboženstvo) vytvára určitú paradigmu[1] (tzv. disciplinárnu matricu, ktorá je nesúmerateľná). Každý z nich nám ponúka svoje vlastné videnie a hodnotenie reality, svoj vlastný svetový názor. Aj napriek tomu neexistuje zhoda ani pokiaľ ide o povahu ideológie, ani pokiaľ ide o rolu, ktorú ideológia v politickom živote zohráva (Heywood, 2004, s. 61).

Ideológia je jedným z najkontroverznejších pojmov, s ktorým sa pri analýze politiky stretávame. Je možné z časti súhlasiť s Horkheimerom, že pod názvom „ideológia“ je dnes len málokedy myslený pregnantný pojem, a že toto slovo takpovediac preniklo ako mnohé iné z filozofickej a vedeckej literatúry do bežného jazyka a že tým „... stratilo svoj teoretický profil, lebo za všeobecnými predstavami sa vznáša iba vágna spomienka na teoretické útvary, v ktorých tento dnes do veľkej miery nenaplnený pojem získal svoj zmysel“(Horkheimer, 1962, s. 38). Ako poznamenáva Bauer je možné celkom logicky súhlasiť s tým, že takmer za dve storočia od zrodenia a zavedenia tohto pojmu nie je ani dnes tento pojem jednotne chápaný, a že je snáď toľko pojmov ideológie , koľko je miest v knihách, kde sa o ideológii píše (Bauer, 1991, s. 75). S podobnými problémami sa potýkame aj v iných prípadoch, napríklad pri chápaní takých pojmov ako „spoločnosť“, „moc“ či „demokracia“.

Aj napriek tomu, že sa tento termín používa v neutrálnych a pozitívnych konotáciách na označenie určitého svetového názoru, stretávame sa taktiež s výrazne jednostranne odmietavými stanoviskami smerujúcimi ku negatívnemu vnímaniu tohto fenoménu. Vyplýva toto negatívne vnímanie fenoménu a pojmu, ktorým je označovaný z jeho objektívnej podstaty? Prirodzene, v dnešnom pluralitnom svete, ktorý sa snaží byť založený na mnohosti a rovnosti demokratickej rôznorodosti (aspoň v teoretickej rovine) je tu priestor aj pre takéto ponímanie, ktoré však podľa nášho stanoviska nie je korektné. Obstojí dnes predstava , že nejaký človek „zabudne“ na svoje sociálne postavenie, náboženskú a politickú orientáciu, na svoj vek, a „povznesie sa“ nad svoju národnosť, pohlavie, či rasu? Je to naozaj len veľmi ťažko mysliteľná predstava a sotva žiadúca zbytočná snaha (David, 1996,s. 236). Politické ideológie, alebo aspoň príklon k nim sú prítomné v každom z nás. Čo je hlavným dôvodom takejto inklinácie? Základným dôvodom stotožnenia sa človeka s určitou ideologickou koncepciou je spokojnosť alebo nespokojnosť so sociálno-politickou a s ňou zviazanou ekonomickou realitou, v ktorej sa indivíduum nachádza, s ktorou sa spája tiež pochopenie príčin tejto reality a tiež snaha o riešenie vzniknutých problémov [2] určitým spôsobom. V zásade je možné hovoriť o troch základných faktoroch, ktoré majú zásadný vplyv na vznik a existenciu ideológií. Sú nimi:

rozdielne sociálne podmienky života jednotlivých sociálnych skupín – sociálne príčiny,
odlišnosti v hodnotení spoločenskopolitickej reality, ktorá vyplýva z odlišného postavenia jednotlivých skupín v spoločnosti – axiologické príčiny,
odlišnosti v spôsobe poznávania reality, ktoré sa premietajú do preferovania určitých poznávacích prostriedkov – gnozeologické príčiny (Prorok, 2001,s. 24)

Z hľadiska spoločenských vied je ideológia viac či menej skĺbený súbor ideí, ktoré sú základom organizovanej politickej aktivity, či už táto aktivita má zachovať daný politický systém, alebo je jej cieľom zvrhnutie tohto systému. Ideologické útvary [3] predstavujú celky, ktorých štruktúru tvoria tri základné zložky:

Svetonázorová časť, ktorá obsahuje idey o všeobecnej povahe skutočnosti, vrátane prípadných predstáv o transcedentálnej realite osudu, božstve a boha v náboženstve, ríši ideí, ríši hodnôt.
Hodnotová časť, Základné hodnoty a ideály, ktoré dávajú životu a okoliu zmysel. Ich javovou formou sú hodnotové orientácie.
Normy a ciele, ktoré sú z hodnotenia a poznania vyvodené, a ktoré sa zameriavajú na konanie indivíduí a skupín. (Uvedená charakteristika sa týka predovšetkým „veľkých“ ideologických koncepcií) (Bauer, 1991. s. 102).

I.I.II. K funkcii politických ideológií

Ideológie v spoločnosti plnia špecifickú úlohu a funkcie, ktoré politické vedy nemôžu prevziať. Nie je to možné uskutočniť z toho dôvodu, že naše poznanie reality v absolútne vedeckom slova zmysle by znamenalo, že nami zdieľané hodnoty by museli byť jednoznačne preukázateľné ako pravdivé a ako také by museli byť uznané úplne všetkými členmi spoločnosti, čo aspoň zatiaľ v ľudskej spoločnosti nie je prakticky mysliteľné a uskutočniteľné ani prostredníctvom politických vied Politické vedy nespĺňajú požiadavky absolútne syntetických výpovedí ani požiadavku politickej neutrality.

Medzi základné funkcie politických ideológií patria:

explikačná,
integračná,
normatívna,
motivačná.

Explikačná funkcia. >Potreba vysvetlenia okolitého sveta, spoločnosti a vlastného postavenia človeka v rámci sveta je neustálou potrebou, ktorá je spoločenskými pomermi vždy len rôznym spôsobom modifikovaná. Poznanie na žiadnom stupni vývoja nemôže byť úplne uspokojené. Otázky vždy prekračujú aktuálny rámec vedenia a tým nás posúvajú istým spôsobom vpred. Poznanie nemôže s absolútnou istotou vylúčiť existenciu niečoho iného, ako je náš vedecky poznávaný svet. Keby poznanie bolo absolútne, úplné, nahradila by veda túto funkciu ideológie.Integračná funkcia. >Človek je človekom iba ako spoločenská bytosť. Interakcia s inými indivíduami sa môže realizovať len v určitom systéme, v ktorom ľudia žijú a plnia určité roly. Ideológia je základom noriem a cieľov spoločenských systémov. Integračnú funkciu plnia nielen vládnuce ideológie, ale aj dielčie, skupinové a teda aj konfliktné. Aby bola dosiahnutá zmena, musí byť úsilie určitej skupiny integrované.

Normatívna funkcia. >Integrácia je založená na normatívnej funkcii ideológie. Či už hodnoty alebo normy a ciele vznikajú z akýchkoľvek faktorov, hospodárskych a politických záujmov, stávajú sa pôsobiacimi až vo forme ideológií. Rôzne ponímania úlohy ideológií sa líšia skôr vo výklade vzniku ako vo výklade vplyvu a pôsobení ideológií ako normatívnych vzorov. Všeobecné normy a ciele sa postupne stávajú normami zastávanými indivíduami. Indivíduá sú vystavené vplyvom vládnúcej ideológie aj vplyvom iných, dielčích a tiež konfliktných ideológií.

Motivačná funkcia. >Ideológie sú v každom prípade dôležitým impulzom pre praktickú činnosť. Normy a hodnoty, ktoré ideológie obsahujú, nie sú pre jedincov informáciou, ale sú objektom viery alebo presvedčenia. Pod vierou tu chápeme racionálne nezdôvodnenú orientáciu na určité hodnoty, pod presvedčením naopak aspoň čiastočne racionálne zdôvodnenú orientáciu.

Ideológie nie sú len myšlienkové hermeticky uzatvorené sústavy: sú to skôr premenné súbory ideí, ktoré sa v množstve bodov vzájomne prekrývajú. Na fundamentálnej úrovni ideológie pripomínajú filozofiu politiky [4], na úrovni operatívnej získavajú podobu širokých politických hnutí (Heywood, 2004,s. 63). V globálnom pohľade na analyzovaný problém je užitočné z praktických dôvodov pozrieť sa na celú historickú genézu pojmu ideológia s jej funkciami, ktorý aj napriek dnešnému jednoznačnému zaradeniu (nie však definovaniu) má svoj myšlienkový pôvod v inšpirácii francúzskeho osvietenectva, v duchu racionalizmu, ako „vlády“ rozumu v zmysle „skvalitnenia verejného myslenia“.

Skôr, než začneme analyzovať fenomén ideológie naznačíme v globálnom pohľade naše vnímanie fenoménu, ktorého pojem vzniká v dejinách ľudského myslenia relatívne neskoro (1796). Ideologické správanie a správanie sa vôbec, predstavuje kategóriu, ktorá je výlučne antropocentricky orientovaná. Toto správanie (ale aj uvažovanie o ňom a tiež jeho následné sumarizovanie a hodnotenie) je vždy nevyhnutne viazané na určité hodnoty a hodnotové systémy, ktoré indivíduum, sociálna skupina či spoločnosť ako celok rešpektuje, ktoré uznáva. V súvislosti so spomenutým možno konštatovať fakt, že ideologické správanie prirodzene existovalo oveľa skôr ako Destutt de Tracy vyvinul pojem, ktorým sa neskôr začalo označovať to, čomu dnes hovoríme ideológia. V staroveku a stredoveku mali politické koncepcie podobu mýtov a náboženstva, v ktorých sú vzťahy, ktoré človek nedokáže pochopiť, vysvetlené aktivitou vyššej sily či boha. Mýty a náboženstvá boli po dlhé obdobie v dejinách ľudskej existencie univerzálnym a jedine možným spôsobom osvojovania si sveta človekom. Zmena nastáva až v období novoveku, kedy sa náboženské a osvietenecké ideológie transformovali do podoby moderných politických ideológií. Za ideologické prejavy môžeme nepochybne považovať politické princípy obsiahnuté v Aristotelovej Politike, či Machiavelliho rady Lorenzovi Medicejskému vo Vladárovi, či koncepty Tomassa Campanellu a Tomasa Mora o dokonalom usporiadaní spoločnosti a i.

To, s čím spájame termín ideológia v súčasnosti je predovšetkým axiologický pluralizmus [5] a axiologický relativizmus [6] ; realita rôznosti (nie sme všetci rovnakí) a realita nedostatku (nikdy nie je všetkého dosť pre všetkých). V zmysle spomenutých fenoménov je možné povedať, že existencia ideologického správania človeka ako indivídua, rôznych sociálnych skupín, či spoločnosti (resp. ich rozhodovanie sa či následné hodnotenie tohto konania) je vždy „zaťažená“ istým spôsobom uvažovania; vnímania; pohľadu, ktorý má svoj fundament práve v axiologickom systéme a jeho zviazanosti s vnímaním reálneho a chceného stavu. Axiologický systém/my tu vždy existoval a nie je možné, aby sa človek či určitá skupina správali axiologicky amorfne. Práve z takéhoto uhla pohľadu je úplne prirodzené, že problém ideológie je súčasťou prirodzenej podstaty života človeka od samotného počiatku. O politickej ideológii je potom možné uvažovať od obdobia vzniku štátov .

Politickú ideológiu teda vnímame predovšetkým ako súhrn vlastných predstáv, názorov a teórií, ktoré si vytvára sociálna skupina o sebe, o svojom postavení v spoločnosti, o svojich cieľoch a prostriedkoch ich udržania, pričom zároveň tento súbor je programom pre prakticko-politickú činnosť danej sociálnej skupiny, ktorá vedie k udržaniu, modifikácii či úplnej zmene spoločensko - politického poriadku. Pokračování…

Použité zdroje informácií:

BELL, D. (1965): The End of Ideology. The Free Press, New York.
DAVID, R. (1996): Politologie, FIN, Olomouc.
DELFOVÁ, H. - LAUEROVÁ, J., G. - HACKENESCHOVÁ, Ch. -
FUKUYAMA, F. (1990): Koniec dejín? Střední Evropa, roč.6, č. 15, s. 9-24.
GBÚROVÁ, M. (1999): Základné politické ideológie na prahu zbližovania? In: Ľudské práva a právny status na prelome tisícročí. Bratislava.
HEYWOOD, A. (2004): Politologie. Eurolex Bohemia, Praha.
KREBS, V. - DURDISOVÁ, J. - POLÁKOVÁ, O. - ŽIŽKOVÁ, J. (1997): Politika. CODEX Bohemia, Praha.
KANT, I. : Odpoveď na otázku: Co je to osvícenství? In: Filosofický časopis, 1993, č. 3, s. 381.
LICHTHEIM, G. (1967): The Concept of Ideology and Other Essays. Random House, New York.
POPPER, K. R. (1994): Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia I.Praha.
PROROK, V. (2001): Politické ideologie jako objekt analýzy, Praha.
ŠARADÍN, P. (2001): Historické proměny pojmu ideologie. CDK. Brno.

[1] Politický a spoločenskovedný výskum je vždy akýmsi bojiskom proti sebe vzájomne stojacich a konkurujúcich si paradigiem. Tieto paradigmy získavajú podobu sociálnych filozofií, ktorým sa zvyčajne hovorí politické ideológie. Ak hovoríme o ideológiách ako o teoretických paradigmách, nehovoríme tým, že politická analýza je prevažne alebo celkom ideologická, že presadzuje záujmy konkrétnej skupiny alebo triedy. Iba sa tým uznáva , že politologická analýza sa uskutočňuje na základe konkrétnej ideologickej tradície.

[2] Svoju súčasnú situáciu môže indivíduum chápať ako následok svojich predchádzajúcich životov (reinkarnácia, hinduizmus), ako následok dedičného hriechu (kresťanstvo) či aktuálneho nesprávneho správania (islam), môže ju považovať aj za následok činnosti iných subjektov, ktoré ho vedome alebo nevedome poškodzujú (reformácia, osvietenectvo, socializmus). Človek môže mlčky trpieť a čakať na smrť. Smrť môže byť pre neho koncom všetkého, ale aj šancou na lepší posmrtný život (kresťanstvo a islam), či nádejou na lepší ďalší život (hinduizmus). Človek sa ale môže svetu tiež postaviť a pokúsiť sa o jeho zmenu (reformácia, liberalizmus, socializmus). Ak je však človek so svojím životom spokojný, bude sa usilovať o stabilitu existujúcich pomerov a uprednostní koncepcie, ktoré realitu považujú za uspokojivú alebo v zásade nevylepšiteľnú (konzervativizmus) (Prorok, 2005, s. 4).

[3] Podľa Balla a Daggera pre tých, ktorí s nimi súhlasia, plnia ideológie 4 zásadné funkcie:

napomáhajú vysvetľovať politické udalosti a javy (vysvetľujú príčiny kríz, konfliktov, vojen),
poskytujú kritériá a rebríčky hodnôt, určujú, čo je dobré a zlé, lepšie a horšie,
orientujú svojich stúpencov tak, že im poskytujú vedomie identity a prináležitosti k soc. Skupine
ponúkajú svojim stúpencom základné rysy politického programu a ciele politickej akcie (David, 1996,s. 237).

[4] Vznik určitej filozofie politiky je výsledok činnosti jedinca, ktorý zovšeobecňuje či vyhodnocuje reálne tendencie, a často aj existujúce politické ideológie. Realita umožňuje vždy vytvárať viac koncepcií. V Číne v staroveku vedľa seba existovali napríklad koncepcie Konfúcia a jeho žiakov, taoistická koncepcia Lao-c, koncepcia légistu Šang Janga a následovníkov, koncepcia Muo Ti, zakladateľa mohizmu. Podobne je možné nájsť alternatívne pohľady v období francúzskej revolúcie. Popri Lockovom liberálnom koncepte vznikol Rosseauov socialistický koncept a po francúzskej revolúcii sa objavil konzervatívny koncept E. Burka. Ideologická pluralita je typická aj pre počiatok 21. storočia (Prorok, 2005, 11).

[5] Axiologický pluralizmus stojí na pozíciách mnohosti a rôznosti a zároveň rovnocennosti týchto východísk.

[6] Axiologický relativizmus vnímame cez prizmu inkomensurability hodnôt.

Jak citovat tento text?

Geffert, Richard. Ideológie v politickom živote (1) - Vznik pojmu a snahy o vymedzenie [online]. E-polis.cz, 13. duben 2006. [cit. 2024-09-09]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/ideologie-v-politickom-zivote-1-vznik-pojmu-a-snahy-o-vymedzenie.html>. ISSN 1801-1438.