Dopad volieb do Národnej rady SR 2016 na formovanie vlády

Šieste volebné obdobie, medzi rokmi 2012 a 2016, bolo pre Slovenskú republiku prvým, v ktorom dokázala vládu zostaviť jediná politická strana. Proti nej stál politicky oslabený blok pravicových a stredopravicových strán. Podľa predvolebných prieskumov sa rovnaký výsledok očakával aj vo voľbách, ktoré boli vyhlásené na 5. marca 2016.

Zdroj: commons.wikimedia.org

V poradí siedme parlamentné voľby v histórií samostatnej Slovenskej republiky sa skončili 5. marca 2016 o 22. hodine. Na Slovensku mohlo v 5 993 okrskoch voliť 4 426 760 voličov, ktorí boli zapísaní v zozname oprávnených voličov. Na hlasovaní sa reálne zúčastnilo 2 648 184 voličov, účasť teda predstavovala 59,82 %.

Štatistický úrad Slovenskej republiky po zaevidovaní zápisníc vyhlásil výsledky volieb do Národnej rady Slovenskej republiky nasledovne:

Po sčítaní hlasov začali politológovia, analytici, sociológovia aj samotní politici zvažovať možnosti ďalšieho vývoja. Do úvahy pripadala široká koalícia, ktorá ale predpokladala kompromisy všetkých zúčastnených strán, menšinová vláda, úradnícka vláda, alebo predčasné voľby. Sedem z ôsmych strán, ktoré sa dostali do parlamentu sa vyjadrilo, že spoluprácu s Mariánom Kotlebom si predstaviť nevedia. V jednej z prvých povolebných debát v komerčnej televízií, sa líder SaS Richard Sulík vyjadril, že v spolupráci vylučuje okrem Mariána Kotlebu aj Roberta Fica, no taktiež podotkol, že počká na poverenie o zostavení vlády, ktoré podľa jeho slov dostane víťazná strana a až následne začne zvažovať ďalšie kroky. Nováčik v politike, Boris Kollár, sa vyjadril v zmysle, že nechce byť súčasťou žiadnej vlády, ale ak vznikne pravicová vláda, bude ju z parlamentu podporovať. Ostré slovné konflikty prebiehali medzi zástupcami Slovenskej národnej strany a Mostu – Híd, z ktorých obe sa vyjadrili, že si spoluprácu nevedia predstaviť, a medzi stranou #SIEŤ a Sme Rodina – Boris Kollár.[1] Vo vyhrotenej situácií povolebného patu, z ktorej východisko sa javilo len vo vzájomnej spolupráci, hľadaní konsenzu a konštruktívnej komunikácií medzi stranami, sa pravicové subjekty začali správať ešte viac heterogénne a poukazovali na mnohé konfliktné línie medzi stranami od stredu napravo.

V prvý pracovný deň po voľbách, 7. marca 2016, pozval prezident republiky Andrej Kiska do Prezidentského paláca zástupcov všetkých zvolených strán, okrem Mariána Kotlebu. Aj ten bol však legitímne zvolený a mal rovnaké právo ako ostatní predsedovia parlamentných politických strán dostať prezidentove pozvanie. Podľa predpokladov, prezident poveril zostavením vlády víťaza volieb, stranu Smer – sociálna demokracia, s ktorej predsedom sa prezident stretol v stredu, 9. marca 2016. Po rokovaniach, ktoré prebiehali za zatvorenými dverami, Robert Fico poverenie prijal a spoločne s prezidentom Andrejom Kiskom si dohodli lehotu 10 dní, v priebehu ktorých buď Robert Fico nájde koaličných partnerov, alebo prezidentovi poverenie na zostavenie vlády vráti.

Robert Fico pozval na rokovania Bélu Bugára, za stranu Most - Híd a Radoslava Procházku za stranu #SIEŤ. Obaja toto pozvanie odmietli. Jediný, ktorý pozvanie prijal, bol predseda Slovenskej národnej strany, Andrej Danko, ktorý už vopred avizoval, že rokovať bude iba s tým, kto bude mať poverenie od prezidenta. S predsedom Smeru – sociálnej demokracie sa stretol na Úrade vlády a obaja sa vyjadrili, že pre zaistenie stability novej vlády je nutná účasť oboch subjektov, pretože „obaja vyznávajú aj etatizmus, teda majú pozitívny vzťah k silnému štátu a vidia, že na politickú scénu sa dostali novotvary, či subjekty, ktoré nemajú žiadnu politickú základňu, len niekoľko členov alebo ich lídri sú spájaní s rôznymi aférami.“[2]

V čase, kedy bola každá politická strana potrebná pre zostavenie vládnej koalície sa začali interné problémy v strane #SIEŤ. Iba štyri dni po voľbách jej podpredseda a zakladajúci člen Miroslav Beblavý prostredníctvom svojho účtu na sociálnej sieti oznámil, že sa vzdáva funkcie podpredsedu strany. Urobil tak na základe medializovaných informácií, že Radoslav Procházka a Andrej Hrnčiar sa mali v prvý povolebný deň, v nedeľu 6. marca 2016, stretnúť s Robertom Ficom a Robertom Kaliňákom na Úrade vlády. Obaja však tieto informácie popreli.[3]

Prvé neformálne povolebné rokovania zvolával aj predseda najsilnejšej pravicovej strany, Richard Sulík. Ako s prvým sa stretol s predsedom strany Most – Híd, Bélom Bugárom, ktorý „zopakoval, že so Smerom rokovať o povolebnej spolupráci nebudú.“[4] Rovnaký postoj zaujal po rokovaniach s lídrom SaS aj Radoslav Procházka. Igor Matovič z hnutia OĽANO – NOVA sa voči spolupráci so Smerom – sociálnou demokraciou vyhranil už pred voľbami. Strana Sme rodina – Boris Kollár nechce byť súčasťou žiadnej koaličnej vlády, ale v prípade, že vznikne pravicová vláda, bude mať jej tichú podporu. Zlomovým bodom pre vytvorenie pravicovej, či pravo-ľavej vlády, bol postoj  Slovenskej národnej strany, ktorá odmietla rokovať so stranou Sloboda a Solidarita, pokiaľ jej predseda nemá poverenie o zostavení vlády. Bez SNS totiž nemôže vzniknúť ani jedna z dvoch možných alternatív. Superširoká koalícia na čele s Richardom Sulíkom spolu s SaS a s koaličným partnermi OĽANO – NOVA, SNS, Sme rodina – Boris Kollár, MOST – HÍD, #SIEŤ by mala spolu 87 mandátov, bez strany Borisa Kollára len 76, čo je veľmi tesná väčšina, pri ktorej sa počíta so straníckou lojalitou na vysokej úrovni, ktorá je v čase roztrieštenej pravice neistá. Druhá možnosť je zostavenie vlády Robertom Ficom a jeho Smerom – sociálnou demokraciou, kde sa počíta s účasťou SNS, Mostu – Híd a #SIETE, čo spolu dáva 85 mandátov. V oboch alternatívach je postoj SNS zásadný.

Keďže Most – Híd ani #SIEŤ pozvanie na rokovanie s Robertom Ficom neprijali, za najviac reálnu sa ukazovala možnosť širokej pravicovej koalície Problematickou by však bola spolupráca SNS s Mostom – Híd, ktorú by oba subjekty vysvetľovali svojim voličom iba s ťažkosťami. Svoje pochybnosti vyjadril aj uznávaný politológ Michal Horský, ktorý sa domnieval, že vládu sa nepodarí zostaviť Robertovi Ficovi, ani Richardovi Sulíkovi a na Slovensku bude dočasne vládnuť úradnícka vláda a po nej prídu predčasné voľby. Tak isto sa vyjadril aj k situácií v parlamente, že zvolených nebolo osem, ale až jedenásť strán, pretože za SaS kandidovali poslanci z OKS a Igor Matovič vtiahol do svojho hnutia stranu Daniela Lipšica a Jána Budaja. Konštatoval, že východisko z tohto chaosu, ktoré by bolo iné ako úradnícka vláda, je len málo pravdepodobné.[5] Slovensko tak aj naďalej zostávalo v povolebnom pate.

Na sobotu, 12. marca 2016, bol zvolaný 22. snem Slovenskej národnej strany do Tomášova. Predseda Andrej Danko sa vyjadril, že pravicovú politiku vie presadiť aj v koalícií s ľavicovou stranou a v prvom rade bude dbať na stabilitu vznikajúcej  vlády. Ďalej doplnil, že nie je ochotný byť súčasťou chaotického zoskupenia s politickými hybridmi a „SNS radšej pôjde cestou úradníckej vlády, akoby mala zradiť hodnoty.“[6] Strana tak dala jasne najavo, že nemá záujem spolupracovať s hnutím OĽANO – NOVA, ani so stranou Sme rodina – Boris Kollár. Národniari tak de facto zablokovali vznik širokej stredopravej koalície.

V tomto momente prichádzali do úvahy tri možné riešenia. Prvou možnosťou bolo zostavenie pravicovo-ľavicovej vlády so stranami Smer – sociálna demokracia, SNS, Most – Híd a #SIEŤ. Druhou alternatívou bolo zloženie úradníckej vlády, ktorá by krajinu riadila počas slovenského predsedníctva v EÚ a po ňom by boli vyhlásené predčasné parlamentné voľby. Treťou, najmenej pravdepodobnou možnosťou, by bolo vytvorenie vlády, v ktorej by bol Smer – sociálna demokracia aj Sloboda a Solidarita, no bez Slovenskej národnej strany. Do parlamentu sa však dostali aj strany s takým výsledkom, ktorý im nedáva istotu, že po predčasných voľbách by dosiahli aspoň potrebných 5 % a ich hlavnou motiváciou teda zostáva udržať sa v Národnej rade Slovenskej republiky, pretože to môže byť pre ne prvý a posledný vstup za jej brány. Takouto stranou je napríklad #SIEŤ.

Po sneme Slovenskej národnej strany narýchlo zasadol vo večerných hodinách aj snem Mostu – Híd. Predseda Béla Bugár oznámil, že „strana bola pripravená podporiť vznik pravicovej vlády, aj keď mala k niektorým partnerom výhrady. Po zasadnutí snemu SNS a prijatí rozhodnutia je podľa Bugára jasné, že pravicová vláda nemôže vzniknúť.“[7] Líder strany po sneme vyzval ostatné parlamentné politické strany, aby boli pripravené prijímať kompromisy v záujme krajiny a potvrdil, že ak jeho strana dostane pozvánku na rokovania so stranou Roberta Fica, je pripravený ju prijať. Nádeje na vznik stredopravej vlády sa tak po sneme spomínaných dvoch strán výrazne oslabili a šanca na jej vznik je minimálna.

V nedeľu, 13. marca 2016, sa na Úrade vlády s Robertom Ficom stretol líder strany #SIEŤ, Radoslav Procházka. Doposiaľ išlo o prvé oficiálne formálne stretnutie týchto dvoch lídrov, nakoľko predseda #SIETE pred voľbami viackrát menil postoj k prípadnej spolupráci so Smerom – sociálnou demokraciou, no po parlamentných voľbách sa vymedzil jasne proti pravo – ľavej koalícií a spoluprácu  s Robertom Ficom vylúčil. Po tomto rokovaní však svoje stanovisko opäť zmenil a vyhlásil, že „nenašli žiadnu otázku, ktorá by ich rozdeľovala a pre ktorú by nemohli pokračovať v ďalšom procese.“[8] Prvé oficiálne rokovania medzi stranami Smer – sociálna demokracia, Slovenská národná strana, Most – Híd a #SIEŤ tak boli naplánované na 14. marca. 2016.

Zmenu postojov dvoch pravicových strán, Mostu – Híd a #SIETE, vyvolali kritiku najmä zo strany Richarda Sulíka a Igora Matoviča, ktorí sú presvedčení, že tento scenár bol vopred pripravený. Líder SaS dodal, „že celé rokovania boli len divadlom dohodnutých strán.“[9] Vo svojich vyjadreniach sa odvolával na neformálne rokovanie s Bélom Bugárom, podľa ktorého bola ich vzájomná spolupráca veľmi nádejná, nakoľko strany našli niekoľko programových prienikov a vôľu ku kompromisom. Richard Sulík sa následne vzdal mandátu poslanca a bude pôsobiť iba ako europoslanec, nakoľko tieto dve funkcie sú podľa Ústavy Slovenskej republiky nezlučiteľné. V prípade, že by jeho strana bola súčasťou reformnej vlády, bol pripravený vzdať sa mandátu europoslanca.

Na prvých koaličných rokovaniach sa stretli štyri trojčlenné delegácie a taktiež minister financií, Peter Kažimír. Za Smer – sociálnu demokraciu rokoval Robert Fico, Robert Kaliňák a Marek Maďarič, za Slovenskú národnú stranu Andrej Danko, Jaroslav Paška a Anton Hrnko, za Most – Híd Béla Bugár, Lucia Žitňanská a László Solymos a za #SIEŤ Radoslav Procházka, Andrej Hrnčiar a Tomáš Stoklasa.[10] Po ôsmych hodinách predstúpil pred novinárov Robert Fico a v krátkosti oznámil, že rokujúce strany sa dohodli na návrhu programových priorít. Rokovania pokračovali aj ďalší deň a v podvečerných hodinách predstúpili pred novinárov lídri všetkých štyroch zúčastnených strán aby oznámili, že na Úrade vlády „podpísali štyri strany programové priority na roky 2016 až 2020, ktoré môžu tvoriť základ programového vyhlásenia vlády.“[11] Nová vláda tak bola zostavená neobyčajne rýchlo, pretože rokovania o prípadnej koaličnej spolupráci bývajú časovo náročné a trvajú zväčša niekoľko dní. V roku 2012, keď Robert Fico zostavoval vládu so svojou stranou, bez koaličného partnera, trvalo spísanie programových priorít bez mála dva týždne. V tak zložitej situácií, v akej bolo Slovensko po parlamentných voľbách 2016, je preto nezvyčajné, aby sa štyri strany, nachádzajúce sa na opačných stranách politického spektra, dohodli na programových prioritách po dvoch rokovaniach, ktoré spolu trvali 11 hodín.

Na vstup  #SIETE do koaličnej vlády zareagovala štvorica jej poslancov vystúpením  zo strany. Po Miroslavovi Beblavom tak urobila Katarína Macháčková, Simona Petrík aj prvá náhradníčka, Zuzana Zimenová. Poslanci odmietajú spolupracovať so stranou Smer – sociálna demokracia, nakoľko strana #SIEŤ sa od svojho vzniku vymedzovala voči politike vtedajšej vládnej strany. Keďže strana #SIEŤ mala v parlamente iba 10 mandátov, po odchode spomínaných poslancov nebude mať vlastný poslanecký klub. Miroslav Beblavý, Katarína Macháčková a Simona Petrík budú v Národnej rade Slovenskej republiky pôsobiť ako nezaradení.

Po rade ďalších rokovaní si koaličné strany rozdelili ministerstvá v pomere 7:3:2:1, pričom sa dohodli na ich krížovej kontrole. Robert Fico následne oznámil prezidentovi Slovenskej republiky, že s koaličnými partnermi dosiahol konsenzus a vládu je možné zostaviť. V nadväznosti na to, prezident Andrej Kiska zvolal ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky na stredu, 23. marca 2016.  Na nej zložili sľub všetci zvolení poslanci aj náhradníci a tak isto prišlo aj k zvoleniu nového vedenia parlamentu. Predsedom Národnej rady Slovenskej republiky sa stal líder Slovenskej národnej strany, Andrej Danko. Po štyroch rokoch tak vo funkcií vystriedal Petra Pellegriniho. Za podpredsedov parlamentu boli zvolení Martin Glváč, Béla Bugár, Andrej Hrnčiar a Lucia Nicholsonová.

Druhá vláda Roberta Fica podala po ustanovujúcej schôdzi parlamentu demisiu do rúk prezidenta Andreja Kisku, ktorý následne vymenoval vládu v 7. volebnom období, ktorá je treťou vládou, na čele ktorej stojí Róbert Fico, v nasledovnom zložení:

• predseda vlády: Robert Fico
• podpredseda vlády pre investície: Peter Pellegrini
• podpredseda vlády a minister vnútra: Robert Kaliňák
• podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti: Lucia Žitňanská
• minister financií: Peter Kažimír
• minister zahraničných vecí a európskych záležitostí: Miroslav Lajčák
• minister hospodárstva: Peter Žiga
• minister dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja: Roman Brecely
• ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka: Gabriela Matečná
• minister obrany: Peter Gajdoš
• minister práce, sociálnych vecí a rodiny: Ján Richter
• minister životného prostredia: László Solymos
• minister školstva, vedy, výskumu a športu: Peter Plavčan
• minister kultúry: Marek Maďarič
• minister zdravotníctva: Tomáš Drucker

Čo sa volebných prieskumov týka, nemôžeme opomenúť obrovské nepresnosti, ktoré sa ukázali pri odhadovaní volebných výsledkov. Smeru – sociálnej demokracií odhadli prieskumy od 32,1 % až po 38,4 % a jeho reálny výsledok bol pod 30 %. V predvolebnom období líder pravice, strana #SIEŤ, ktorej prieskumy dávali veľmi výhodnú vyjednávaciu pozíciu na úrovni viac ako 10 %, reálne dostala iba 5,60 %. Výrazná odchýlka nastala aj pri strane SaS, ktorej Polis určil len veľmi tesnú šancu dostať sa do parlamentu. Táto strana vo voľbách dvojnásobne prekonala prieskumy a získala 12,10 %. Pravdepodobne najmarkantnejšie môžeme nepresnosť predvolebných prieskumov pozorovať pri strane Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, ktorej agentúry odhadli podiel od 2,1 % po 3,4 %. Strana reálne dostala trojnásobok odhadu, 8,04 %. Okamžite po voľbách čelili agentúry zaoberajúce sa prieskumom verejnej mienky kritike a spochybňovaniu dôveryhodnosti.

Jedným z možných dôvodov, prečo boli prieskumy pred voľbami tak výrazne nepresné je dvojtýždňové moratórium, v priebehu ktorého bolo zakázané zverejňovať akékoľvek volebné odhady. Reálne volebné výsledky sa teda porovnávali s tri týždne starými dátami. Veľká časť voličstva na Slovensku sa však rozhoduje v priebehu posledného predvolebného týždňa, prípadne veľmi tesne pred volebným dňom. Ďalším dôvodom, viditeľným najmä pri strane #SIEŤ je absencia stabilných voličov. Aj v prípade, že sa im zdal program strany zaujímavý a zvažovali túto voľbu, nakoniec sa rozhodli odovzdať svoj hlas inému subjektu, prípadne sa volieb nezúčastnili vôbec. Príčinou výraznej odchýlky prieskumov od reality môže byť aj nižšia anonymita pri niektorých anketách. Respondenti totiž okrem telefonického kontaktu bývajú oslovení náhodne na ulici a odpovedajú na otázky anketára. Tu sa môže prejaviť nevôľa úprimne odpovedať, ktorej strane chcú odovzdať vo voľbách svoj hlas, prípadne odpovede sú formulované účelovo. Percento takéhoto skrytého voličstva by však bolo pri parlamentných voľbách 2016 veľmi vysoké.

Na veľké nepresnosti poukazoval ešte pred voľbami líder strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Ten sa odvolával na svoje interné prieskumy verejnej mienky, ktoré jeho strane odhadovali volebný výsledok na úrovni tesne pod 10%. Agentúry Polis, Focus a MEDIAN SK zverejnili vo februári 2016 výsledky prieskumov, ktoré určovali výsledok od 2,1 % po maximálne 3,4 %. Realita bola taká, že  Kotleba – Ľudová strana  Naše Slovensko získala 8,04 % a 14 poslaneckých kresiel v parlamente. Tento výsledok neprekvapili iba občanov Slovenska, ale bezprostredne po jeho vyhlásení začali vychádzať články o zvolení neonacistov, či fašistov do slovenského parlamentu vo svetových médiách, napr. vo francúzskom denníku Le Monde, britskom denníku The Guardian, The Washington Post, či na webových stránkach BBC. Necelého pol roka pred  prevzatím rotujúceho predsedníctva v Rade Európskej únie tak Slovensko vyslalo signál, že voliči sú ochotní voliť radikálne strany, s výrazne antiimigračným a protieurópskym programom.

Ako uviedol politológ Tomáš Koziak v rozhovore pre Hospodárske noviny, „vyše 54 percent voličov Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko má stredoškolské vzdelanie s maturitou. Ďalších 20 percent má dokonca vysokoškolské vzdelanie. A skoro polovica jeho voličov udala dva dôvody, prečo ho volia: štátne záujmy a antikorupčný program.“[12] Početnou skupinou voličov sú aj mladí ľudia, náchylní voliť radikálne strany, bez hlbšieho pochopenia programu a súvislostí. Ti vzhliadajú v prvom rade na formu, nie na obsah a tak neskúmajú program, s ktorým strana kandidovala a plánuje ho presadiť, ale mienkotvornou je pre nich prezentácia lídra strany Mariána Kotlebu, ktorý pred svoj program postavil jednoduché myšlienky odstránenia korupcie a obrany Slovenska. Nárast jeho popularity do istej miery spôsobili politici, ktorí sa ku nemu stavali odťažito, odmietali s ním diskutovať na zásadné celospoločenské témy a k týmto náladám prispeli aj médiá, ktoré tejto strane dávali minimálny priestor bez dôsledného žiadania odpovedí a vysvetlení sporných bodov programu.

Tieto faktory prispeli k vôli ľudí odovzdať v parlamentných voľbách svoj hlas strane Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá ich dokázala presvedčiť, že Slovenská republika môže byť samostatná, potravinovo  sebestačná krajina, ktorá opätovne prijme svoju menu, slovenskú korunu a ktorá nebude závislá na Európskej únií, NATO ani na žiadnom okolitom štáte. Je však otázne, ako je možné, že tieto vízie nedokázali zhodnotiť okrem mladých ľudí ani vzdelaní ľudia strednej generácie, pretože Slovensko by sa stalo izolovaným štátom strednej Európy, neschopným uživiť vlastné obyvateľstvo, s plnou autoritou vodcu.

Domnievame sa, že voliči strany Mariána Kotlebu pravdepodobne neuvažovali v nadväznosti na historické udalosti, alebo touto voľbou dali najavo kritickú situáciu slovenských politických strán, nemožnosť vybrať si spomedzi strán roztrieštenej pravice, či znechutenie zo súčasného stavu slovenskej politiky, pre ktoré zvolili formu protestnej voľby. V každom prípade, v politickom živote na Slovensku musí dôjsť k výraznej zmene, aby sme prípady, kedy strana radikálnej pravice vstúpila do Národnej rady Slovenskej republiky, poznali už iba z histórie.

Výsledky parlamentných volieb 2016 boli vo viacerých rovinách prekvapivé. Prvým nečakaným momentom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky 2016  bola absencia Kresťanskodemokratického hnutia v parlamente. Aj keď preferencie v prieskumoch verejnej mienky sa pri tejto strane držali neobvykle nízko, len málokto odhadoval, že sa do parlamentu nedostane. Stalo sa to vôbec po prvý krát od roku 1992. Príčina môže tkvieť v nedostatku vlastných tém, ktorými by prilákali voličov, ale i v nemennom, jednotvárnom vedení strany.  Ďalší nečakaný výsledok zaznamenala strana #SIEŤ, ktorá mala pred voľbami najlepšie vyhliadky stať sa lídrom pravice a bola považovaná za stranu, z ktorej môže vzísť potenciálny predseda vlády. Napokon sa strana stala outsiderom, najslabšou parlamentnou stranou s desiatimi mandátmi. Päťpercentné kvórum prekročila aj strana bez členskej základne, s mediálne známym lídrom a hŕstkou populárnych kandidátov, Sme rodina – Boris Kollár. Takmer okamžite po voľbách sa jej predstavitelia vyjadrili, že ich úmyslom nie je byť súčasťou novej vlády. Nie je to štandardný postoj, nakoľko ostatné strany kandidujú najmä kvôli aktívnej účasti na moci. V porovnaní s predvolebnými prieskumami, v pozitívnom zmysle nečakaný výsledok zaznamenala Sloboda a Solidarita. Strana, ktorá bola opakovane označovaná ako majoritný vinník pádu vlády Ivety Radičovej, dokázala svojím prepracovaným ekonomickým programom osloviť viac ako dvojnásobok voličov ako v predchádzajúcom volebnom období. Prekvapením parlamentných volieb 2016 je aj frapantná strata Smeru – sociálnej demokracie. Aj keď sa očakávalo, že strana dosiahla svoj vrchol v parlamentných voľbách 2012, prepad o šestnásť percent je pre stranu veľkým sklamaním.

Ani jedna z týchto strán však voľby de facto nevyhrala. Strana Smer – sociálna demokracia bola nútená prizvať až troch koaličných partnerov, aby dokázal vytvoriť vládu. Strana Richarda Sulíka nebola dostatočne presvedčivá na to, aby pri nej potenciálni koaliční partneri zostali, nakoľko Béla Bugár a jeho Most – Híd sa napokon priklonili k pravo – ľavej vláde a Igor Matovič z OĽANO – NOVA, ktorý bol pred voľbami presvedčený, že Slovensko je pripravené na reštart pomocou pravicovej vlády, zostal v opozícií.  Za relatívneho víťaza môžeme považovať Slovenskú národnú stranu. Po štyroch rokoch mimo parlament dokázala pod novým vedením zmobilizovať voličov, dostala sa do vládnej štvorkoalície a jej líder sa stal predsedom Národnej rady Slovenskej republiky. Za víťaza parlamentných volieb 2016 však môžeme považovať stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Je zarážajúce, že radikálna strana, ktorej občianske združenie bolo ako vôbec prvé v histórií Slovenska zakázané, kvôli inklinácií k vojnovému Slovenskému štátu, dokázala v podmienkach demokracie na Slovensku osloviť viac ako dvestotisíc voličov. Túto skutočnosť môžeme označiť ako neklamný znak straty viery občanov voči politickým stranám a ich neschopnosťou adekvátne riešiť problémy, na ktorých si strana Mariána Kotlebu postavila svoj program. Domnievame sa, že voliči nevedia, koho voliť a tak sa uchyľujú k radikálnym riešeniam, bez hlbšieho uvažovania o možných dôsledkoch svojho konania.

Možným riešením  tejto situácie je konsolidácia politických strán. Bude potrebné zákonom opätovne upraviť fungovanie politických strán, aby nedochádzalo k neprestajnému pribúdaniu nových subjektov, ktoré ale po neuspokojivom volebnom výsledku nie sú životaschopné. Žiaducim bude aj obnovenie fungovania relevantných pravicových politických strán, aby nedochádzalo k ich opätovnému triešteniu, ktoré v konečnom dôsledku vedie k rozdeleniu voličov medzi niekoľko menších subjektov. Ak sa voči jednej silnej ľavicovej politickej strane vytvorí silný pravicový blok, stranícky systém Slovenskej republiky začne opäť fungovať správne a voliči nebudú nútení utiekať sa k protestným voľbách radikálnych entít.

[1] TV Markíza: Voľby 2016 – Víťazi volieb. In: TV Markíza [televízna relácia] odvysielaná dňa  6.3.2016. Dostupná na internete:  http://videoarchiv.markiza.sk/video/volby-2016/42808_volby-2016-vitazi-volieb

[2] Krbatová, L., Orviská V.: Beblavý sa vzdal funkcie podpredsedu Siete (minúta po minúte). In: SME [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete: http://domov.sme.sk/c/20113427/minuta-po-minute-beblavy-sa-vzdal-funkcie-podpredsedu-siete.html

[3] HNonline.sk: Procházka poprel stretnutie s Ficom. Nový čas ho nafotil pred Úradom vlády. In: Hospodárske noviny [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete: http://tv.hnonline.sk/aktualne-videa/593527-prochazka-poprel-stretnutie-s-ficom-novy-cas-ho-nafotil-pred-uradom-vlady

[4] Krbatová, L., Krempaský, J.: Pravicová koalícia vyzerá byť bližšie, Sulík s Bugárom boli spokojní. In: SME [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete: http://domov.sme.sk/c/20113171/pravicova-koalicia-vyzera-byt-blizsie-sulik-s-bugarom-boli-spokojni.html

[5] Stupňan, I.: Horský: Vládu nezostaví Smer ani SaS. In: Pravda [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk/parlamentne-volby-2016/clanok/385845-horsky-vladu-nezostavi-smer-ani-sas/?sc=art-385891

[6] TASR: MOST – HÍD: Rozhodnutie SNS znamená nemožnosť stabilnej pravicovej vlády. In: Teraz [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete:  http://www.teraz.sk/slovensko/most-hid-olano-sns-smer-vlada-reakcie/186543-clanok.html

[7] Sme.sk: Bugár je ochotný rokovať so Smerom, ak dostane ponuku. In: SME [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete: http://domov.sme.sk/c/20115812/bugar-po-zasadnuti-snemu-sns-je-jasne-ze-pravicova-vlada-nevznikne.html

[8] TASR, SITA: Procházka s Bugárom nenašli dôvody, ktoré by bránili v ďalšej diskusií so Smerom. In: SME [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete: http://domov.sme.sk/c/20116071/siet-je-pripravena-rokovat-so-smerom-ak-dostane-pozvanku.html

[9] Kováč, P.: Nová vláda zrejme bez Smeru nebude. In: SME [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete: http://domov.sme.sk/c/20116096/nova-vlada-zrejme-bez-smeru-nebude.html

[10] Matkovská, Z., Orviská, V.: Návrh priorít budúcej vlády je kompletný (minúta po minúte). In: SME [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete: http://domov.sme.sk/c/20116355/minuta-po-minute-sulik-do-parlamentu-nenastupi.html

[11] Orviská, V.: Budúca koalícia schválila programové priority (minúta po minúte). In: SME [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete:  http://domov.sme.sk/c/20116941/minuta-po-minute-rokovania-o-novej-vlade-pokracuju.html

[12] HNonline.sk: Kto volil Kotlebu? Každý piaty má vysokú školu. In: Hospodárske noviny [online] 2016 [cit. 2016-04-02]. Dostupné na internete: http://hnonline.sk/slovensko/593411-kazdy-piaty-kotlebov-volic-ma-vysoku-skolu

Autor: Mgr. Alexandra Chlebanová

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Odchýlky fungovania právneho štátu na príklade Slovenskej republiky

Další články z rubriky

Dekolonizace Indického poloostrova – zrod úhlavních nepřátel

Bulharsko: stabilita počas predsedníctva?

Stát a jeho represivní složky – příklad Ukrajiny

Vložit komentář