Demokratizačný proces Islandu v kontexte finančnej krízy

O udalostiach na Islande sa v slovenských médiách veľmi nehovorilo. Akékoľvek informácie sa dali nájsť len na niekoľkých slovenských blogoch a spravodajských portáloch. Aj z toho dôvodu sa hlavnými zdrojmi nášho príspevku stali najmä články a analýzy publikované v zahraničí. Krajina je často vykresľovaná ako príklad priamej demokracie. Aká je vlastne pravda o zmene systému na Islande, prijatí novej ústavy a nastolení priamej demokracie?

Demokratizačný proces Islandu v kontexte finančnej krízy

Dôvody vypuknutia bankovej krízy

Islandský bankový sektor získal súčasnú podobu po roku 2000, kedy vznikli tri dominantné banky, a to Landsbanki, Kaupthing a Glitnir. V roku 2003 boli všetky banky v krajine sprivatizované. Na začiatku 21. storočia boli islandské banky symbolom globálneho rastu. V snahe získať zahraničných investorov ponúkli banky online banking s minimálnymi nákladmi. Účty nazývané Icesave a výhodné úvery prilákali mnohých investorov a klientov zo zahraničia (Huďo, 2012). Bankám sa aj vďaka členstvu krajiny v Európskom hospodárskom priestore podarilo expandovať na zahraničné trhy, a to najmä v Holandsku a Veľkej Británii. Internetové pobočky týchto bánk sa aj vďaka vyšším úrokom úspešne uchytili na týchto trhoch. Aktíva bánk rástli a dosiahli 11-násobok HDP krajiny, čo sa po vypuknutí bankovej krízy ukázalo ako ich achillova päta (Mišík, 2012). Zároveň islandské firmy expandovali do zahraničia a požičiavali si peniaze od islandských bánk, ktoré ich kryli pôžičkami zo zahraničných bánk.

S rastom aktív rástli aj provízie a vznikla tak nová bohatá vrstva bankárov. Banky rástli nevídaným tempom, čo však bolo za cenu zadlžovania sa. Postupne sa islandské banky stali závislými na medzinárodných bankových trhoch. Zároveň došlo k úverovej expanzii a banky podnecovali svojich obyvateľov v tom, aby sa zadlžovali. Islanďania si brali hypotéky na domy, drahé autá, ako i iný luxusný tovar. Banky neboli nijako regulované a kontrolované so strany štátu.

V septembri v roku 2008 v dôsledku globálnej hospodárskej krízy zamrzli medzinárodné trhy. Islandská centrálna banka nebola schopná zachrániť islandské banky, ktoré nedokázali splácať svoje záväzky, zbankrotovali a následne boli znárodnené. V polovici roku 2008 sa zahraničný dlh Islandu vyšplhal na 50 miliárd eur, ktorého viac ako 80%  predstavoval bankový sektor. Pre porovnanie, HDP Islandu v roku 2007 bolo 8, 5 miliardy eur. Vládny dlh na konci roku 2008 tvoril viac ako 70% HDP. Pre porovnanie v roku 2007 to bolo necelých 28% HDP (Trading  economics, 2013).

Vo svete je bežné, že v prípade ak banky nie sú schopné splácať svoje dlhy, zaplatia ich občania danej krajiny. V prípade Islandu sa to nestalo. Občania odmietli platiť dlhy bánk a ako sa vyjadril islandský minister financií Steingrimur J. Sigfusson, „nezaplatenie dlhov bánk nebolo ani tak voľbou, ale stalo sa tak pod nátlakom“. A zároveň dodal, že ľudia by mali byť opatrní, keď porovnávajú krajiny ako Island so štátmi ako Grécko alebo Írsko. Island nemal podľa neho páky na to, aby banky zachránil. Island je príliš malou krajinou na to, aby ich zachránil tým, že ich dlhy zaplatia daňovníci (Valdimarsson, 2011). Ako povedal ekonóm Paul Krugman, nositeľ Nobelovej ceny: „kde iné štáty pomáhajú bankárom dostať sa z ťažkostí a donútia verejnosť platiť za ich dlhy, Island nechal svoje banky skrachovať a rozšíril svoju sociálnu záchrannú sieť. Zatiaľ čo všetky ostatné krajiny sa snažia upokojiť zahraničných investorov, Island zaviedol dočasnú kontrolu pohybu kapitálu a získal tak väčší finančný manévrovací priestor“ (Krugman, 2011).

Počas bankovej krízy došlo k výraznému prepadu islandskej koruny (islandská koruna stratila vraj až 85% svojej hodnoty), ako i celej ekonomiky, čo samozrejme viedlo k ďalším problémom, keďže ostrov je v prípade niektorých komodít výrazne závislý na dovoze. V dôsledku krízy sa zvýšila inflácia.  Nezamestnanosť, ktorá sa dovtedy pohybovala len okolo 2%, sa strojnásobila. Dochádzalo k hromadnému prepadávaniu nehnuteľností veriteľom. Občania neboli schopní splácať pôžičky v cudzej mene, keďže výrazné oslabenie koruny malo za následok prudký rast splátok. Islandská finančná kríza sa tak stal najdrahším finančným krachom na svete v porovnaní s veľkosťou krajiny.

V dôsledku ekonomického kolapsu vyšli Islanďania v roku 2008 do ulíc. Jednalo sa vôbec o prvé demonštrácie v krajine od skončenia druhej svetovej vojny, kedy občania protestovali kvôli otázke vybudovania americkej vojenskej základne v Keflaviku. Protesty dostali označenie Pots and Pans „revolution“[1], pretože protestujúci vyšli do ulíc s hrncami a panvicami, na ktoré hlasno búchali. Väčšinou sa jednalo o pokojné demonštrácie, výnimkou boli protesty, kedy obyvatelia hádzali vajcia a kamene na budovu parlamentu. Hlavným cieľom protestov bolo donútiť vtedajšiu vládu podať demisiu (Sýkora, 2012).

Po tom, čo skrachovali tri najväčšie súkromné banky na Islande, krajina preniesla vnútroštátne pôžičky a úspory do nových štátom vlastnených bánk. Výnimkou boli zahraničné aktíva, ktoré nebola krajina schopná presunúť. To viedlo ku konfliktu medzi Islandom, Veľkou Britániou a Holandskom. Dôvodom konfliktu bol fakt, že islandská banka Landsbanki siahla na súkromné vklady 400tisíc britských a holandských investorov (pre porovnanie, počet obyvateľov Islandu je 320tisíc) cez ich pobočky v Londýne a Amsterdame a internetový produkt známy ako Icesave. Po krachu bánk nebol Island schopný garantovať vrátenie vkladov. Británia a Holandsko boli nútené kompenzovať svojich občanov z vlastných zdrojov a žiadali od Islandu vrátenie viac ako 3, 8 miliardy eur jej občanom (Berg, 2012).

Islandský parlament schválil koncom roku 2009 tzv. Icesave návrh zákona s cieľom kompenzovať britských a holandských občanov. To sa nepáčilo islandskému obyvateľstvu, ktorí nesúhlasili s daným návrhom zákona. Výsledkom toho boli dve najväčšie petície v histórii Islandu. V prvej petícii občania vystúpili proti použitiu tzv. protiteroristického zákona britskou vládou proti Islandu. V druhej petícii vyzývali ku konaniu referenda o Icesave návrhu. V prvej petícii sa vyzbieralo 83 300 podpisov, ktoré boli odovzdané britskému parlamentu v marci 2009. V druhej petícii bolo vyzbieraných viac ako 60tisíc podpisov.

Podľa ústavy nemajú občania právo iniciovať referendum. To prislúcha jedine prezidentovi. Podľa článku 26 islandskej ústavy návrh zákona schválený parlamentom musí byť kontrasignovaný prezidentom. V prípade, že prezident odmietne podpísať daný návrh zákona, musí sa o danom návrhu zákona rozhodnúť v referende (Constitution of the Republic of Iceland, 1944). Vtedajší prezident Grimsson aj na základe výsledkov petície inicioval referendum o Icesave návrhu zákona, ktoré sa konalo v marci 2010, čo vyvolalo značnú kritiku zo strany britskej vlády.

Odpoveďou Veľkej Británie bolo zmrazenie zahraničných bankových účtov Islandu. Britská vláda použila tzv. protiteroristickú legislatívu (z angl. anti-terror legislation)  s cieľom zmraziť aktíva Islandu v zahraničí (Brown condemns..., 2008). Zo strany Islandu sa ozývali hlasy, že Icesave nie je islandským dlhom, ale Veľká Británia, Holandsko, Európska únia musia niesť zodpovednosť spolu s Islandom vo finančnom dozore cezhraničného bankovníctva. Pre mnoho Islanďanov nešlo len o kategorické odmietanie podmienok splátkovej zmluvy (z angl. repayment agreement), podľa ktorej mal Island platiť pevný úrok 5, 55% najbližších 15 rokov, ale protestovali proti tomu, že by mal Island garantovať tieto platby. Islanďania to chápali ako veľkú nespravodlivosť, že by mali platiť za chyby privátnych bánk. Podľa InDefence[2] „je nepredstaviteľné, že súkromné banky môžu získavať zisky, ale odmietajú platiť svoje dlhy a prenášajú ich na svojich daňovníkov“ (Berg, 2012).

V referende, ktoré sa uskutočnilo v marci 2010, hlasovalo 93% zúčastnených proti Icesave návrhu zákona. Referenda sa zúčastnilo 62% Islanďanov. V apríli 2011 sa uskutočnilo ďalšie referendum o tej istej otázke. Na základe prieskumu verejnej mienky, ktoré sa uskutočnilo vo februári toho istého roku, by 57, 7% opýtaných hlasovalo za prijatie návrhu zákona. Napokon 59, 80% zúčastnených na referende odmietlo daný návrh.

Ako bolo už vyššie spomenuté, časť záväzkov za banky prebral štát, v dôsledku čoho sa extrémne zadlžil a hrozbu bankrotu odvrátil len vďaka pomoci škandinávskych krajín a Japonska. Island zahájil rozhovory o poskytnutí pôžičky i s Medzinárodným menovým fondom. Krajina sa tak stala prvým západoeurópskym štátom od roku 1976, ktorý dostal pôžičku z MMF. Na výmenu mal Island implementovať úsporné opatrenia predpísane MMF (Berg, 2012). Medzinárodný menový fond, ako i EÚ tlačili na Island, aby prijal drastické opatrenia, čo krajina odmietla v oboch referendách. To viedlo k značnému tlaku na Island, okrem iného i zo strany MMF, ktorý pozastavil plánovanú pomoc.

Kto niesol zodpovednosť?

Zodpovednosť za islandskú krízu neniesol len medzinárodný finančný priemysel resp. bankári, ale i politici, ktorí dali bankám až príliš veľa voľnosti. To je aj dôvod, prečo mnohí Islanďania žiadali, aby politici boli za danú situáciu potrestaní. Islanďania mali veľmi jasno v tom, že kríza je výsledkom ľudskej činnosti, resp. toho ako fungoval celý vtedajší politický systém.

Podľa vyšetrovacej správy, najväčšiu vinu za krach bánk niesli siedmi bývalí politici a ekonómovia z centrálnej banky, okrem iného i  šéf centrálnej banky David Oddsson. Tento bývalý premiér Islandu sprivatizoval bankový sektor a dal mu tak široký priestor pre manévrovanie. Bol tak jedným z tých, čo niesli zodpovednosť za finančný osud Islandu, v neposlednom rade aj preto, že ako neskorší generálny riaditeľ islandskej centrálnej banky niesol zodpovednosť za dohľad nad bankovým sektorom (Berg, 2012).

Okrem nich mala pred súdom skončiť aj bývala ministerka zahraničných vecí a bývalí ministri obchodu a financií. Obvinení bankári z krajiny ušli a napokon jediným politikom, ktorý bol predvolaný pred súd, sa stal vtedajší premiér Geir Haarde[3]. Súd ho uznal vinným z nedbanlivosti pri riešení krízy v krajine v roku 2008. Zároveň bol zbavený troch ďalších závažnejších obvinení, za ktoré mohol ísť do väzenia na dva roky. Stal sa tak jediným politikom na svete, ktorý čelil obžalobe za jeho úlohu vo finančnej kríze v roku 2008 (Neate, 2012).

Haarde napokon nebol potrestaný, ale súd ho uznal vinným z jeho podielu na finančnej kríze. Verdikt bol, že „Haarde svojimi rozhodnutiami prispel k pádu jednej z najväčších bánk“ (Kováč, 2013).

Parlamentné voľby

V dôsledku bankovej krízy a protestov boli vyhlásené predčasné parlamentné voľby, ktoré sa uskutočnili v apríli 2009. V prípade Islandu sa jedná o ojedinelú historickú udalosť. Išlo o prvý pád vlády v súvislosti s finančnou krízou (Kováč, 2013).  Víťazom parlamentných volieb sa stala dovtedajšia koaličná Sociálnodemokratická aliancia na čele s Jóhann Sigurdardóttir. Došlo k výmene dominantnej pravicovej Strany nezávislosti sociálnymi demokratmi a Stranou zelených. Jednalo sa vôbec o prvú ľavicovú vládu na Islande od roku 1991. Sociálnodemokratickej aliancii sa podarilo úspešne dištancovať od Strany nezávislosti, ktorej vrcholní predstavitelia boli považovaní za hlavných aktérov krízy.

Nová vláda zaviedla tvrdé škrty a reformy. Jednou z prvých požiadaviek novej vlády bolo, že Island splatí svoje dlhy voči zahraničným investorom. Neskôr od týchto požiadaviek vláda aj kvôli protestom upustila. S odstupom štyroch rokov sa politika premiérky Jóhann Sigurdardóttir dá hodnotiť relatívne pozitívne. Po období obrovskej inflácie a nezamestnanosti sa situácia zlepšila. Došlo k oživeniu ekonomiky a poklesu nezamestnanosti. Magazín Forbes vo februári 2013 napísal, že islandská ekonomika rastie rýchlejšie ako ekonomika USA. Na margo toho sa prezident Olafur Ragnar Grimmson vyjadril, „že boli sme natoľko múdri, že sme nenasledovali tradičné panujúce názory západného finančného sveta počas posledných 30 rokov, ale zaviedli sme menovú kontrolu, nechali sme padnúť banky, poskytli sme podporu pre chudobných a nezavádzali sme úsporné opatrenia, ako to môžete vidieť v Európe“ (Greenstein, 2013).

Politika premiérky Jóhann Sigurdardóttir sa vyznačovala reštriktívnymi opatreniami, čo sa väčšine obyvateľov nepáčilo. V roku 2013 sa uskutočnili nové parlamentné voľby. Prekvapujúcim bol výsledok volieb. Víťazom sa stali Nezávislí, teda presne tí, ktorí stáli na čele krajine po vypuknutí finančnej krízy v roku 2008 a ktorých potrestanie žiadali demonštranti. Bývalý predseda tejto strany Geir Haarde sa ocitol pred súdom. V pozícií vodcu Nezávislej strany ho nahradil Bjarni Benediktsson, ktorý sa po voľbách v roku 2013 stal premiérom. Vládu zostavili Nezávislí spolu so stranou Pokrok. (Bukovský, 2012).

Nová ústava?

Ako  sme už vyššie spomínali, občania v reakcii na udalosti v krajine vyšli do ulíc a požadovali potrestanie vinníkov zodpovedných za finančnú krízu. Zároveň žiadali vytvorenie novej republiky a nahradenie starej ústavy z roku 1944, ktorá pochádza z obdobia, kedy sa Island stal plne nezávislým štátom od Dánska[4]. Obyvatelia požadovali vytvorenie novej ústavy, ktorá by obsahovala nové politické a morálne hodnoty s cieľom zabrániť opakovaniu sa situácie akou bola finančná kríza. Ústava mala byť zmenená po parlamentných voľbách v roku 2009, pretože práve Jóhann Sigurdardóttir viedla kampaň za celkovú revíziu ústavy. Premiérka zároveň žiadala, aby návrh ústavy ešte pred schválením prešiel referendom (Huďo, 2012).

Bola zahájená totálna revízia ústavy. V júni 2010 parlament schválil Zákon o Ústavodárnom zhromaždení (z angl. Act on a Constitutional Assembly). Na základe tohto aktu malo byť vytvorené Ústavodarné zhromaždenie, ktoré sa malo zaoberať týmito otázkami:

1. základy novej Islandskej ústavy a jej elementárnych princípov;
2. fungovanie a rozsah exekutívnej a legislatívne moci;
3. úloha a pozícia prezidenta republiky;
4. nezávislosť súdnictva a jej dohľad nad ostatnými držiteľmi moci;
5. otázka volieb a volebných okresov;
6. občianska participácia v demokratickom procese, zahrňujúca organizovanie referenda, ako i referenda potrebného pre schválenie akéhokoľvek návrhu zákona týkajúceho sa zmien v ústave;
7. prenos suverénnych právomocí na medzinárodné organizácie a výkon zahraničných vecí;
8. otázky týkajúce sa  životného prostredia, zahrňujúce štátne vlastníctvo a využívanie prírodných zdrojov (Bani, 2012).

Ako aj z vyššie uvedeného vyplýva, priama demokracia mala hrať určujúcu úlohu nielen v ústave, ale i pri jej pripravovaní. V novembri 2010 bol zvolaný občiansky summit,  nazývaný aj Národné zhromaždenie (z angl. National Assembly), ktoré pozostávalo z 1000 ľudí, ktorí boli vybraní náhodne. Tí načrtli isté základné princípy a odporúčania, ktoré boli následne poslané do Ústavodarného zhromaždenia, ktorej členovia boli zvolení v novembri 2010. Za pomerne nízkej účasti len 37% obyvateľstva, bolo vybraných 25 ľudí do Ústavodarného zhromaždenia (z angl. The Constitutional Assembly), ktorí boli vybraní spomedzi 522 uchádzačov z rôznych oblastí spoločnosti.

Žiadny z členov Ústavodarného zhromaždenia nemohol byť členom vlády alebo parlamentu. To vyvolalo nespokojnosť zo strany opozičných politikov. Občiansky summit určil ako hlavné priority zhromaždenia zrušenie výsad, napríklad výsady tých, ktorí profitujú z nerovného prístupu k spoločnému vlastníctvu prírodných zdrojov krajiny, ako aj z nerovných hlasovacích práv. Fakt, že o týchto otázkach budú rozhodovať ľudia, ktorí nie ú členmi politických strán a tie  tak nebudú môcť ovplyvniť ich rozhodnutia, vyvolala nevôľu zo strany politikov (Gylfason, 2013).

Traja jednotlivci s dokázateľným napojením na Stranu nezávislosti podali sťažnosť na technickú stránku konštituovania Ústavodarného zhromaždenia. Nikdy sa nedokázalo, že by tieto chyby viedli ku skutočným problémom. Aj kvôli týmto chybám boli napokon voľby anulované Najvyšším súdom[5] a 25 členov do Ústavodarnej rady (z angl. Constitutional Council) bolo menovaných parlamentom. Nehovorilo sa viac o zhromaždení, ale o rade (McCarthy, 2014).

Ústava mala byť vytvorená tzv. crowdsourcing technikou skrz sociálne siete[6]. Boli vytvorené profily na najznámejších sociálnych sieťach. Prostredníctvom nich mali občania možnosť vidieť ako sa nová ústava vytvára a mohli sledovať zasadnutie rady online. Zároveň mali možnosť posielať svoje komentáre a návrhy. Ako povedal jeden z jej členov, Thorvaldur Gylfason, nová ústava mala zabrániť opakovaniu sa finančnej krízy (Bukovský, 2012).

Ústavodarná rada rozhodovala o jednotlivých otázkach prostredníctvom konsenzu, čo so sebou prinášalo množstvo problémov. Rada nebola vždy jednotná. Týkalo so to najmä otázky cirkvi. Väčšina členov bola proti tomu, aby sa otázka cirkvi upravovala v ústave, ale boli tam i dvaja duchovní, preto sa členovia nakoniec dohodli na tom, že o tejto otázke sa rozhodne v referende (Open Democracy, 2013).

Je dôležité podotknúť, že sa jedná len o návrhy, ktoré majú byť prerokované a schválené parlamentom. Zmeny musia byť následne na to potvrdené referendom. V júli 2011, po štyroch mesiacoch práce, Ústavodarná rada odovzdala návrh novej ústavy na schválenie parlamentu (Constitutional Bill, 2011). Na vypracovanie návrhu mala len štyri mesiace. Počas tohto obdobia bolo podaných viac ako 3000 návrhov od občanov na facebookovskú stránku Ústavodarnej rady a mnohé z nich boli zahrnuté do návrhu novej ústavy (Berg, 2012).

Podľa článku 79 pôvodnej ústavy musia byť návrhy na zmenu Ústavy schválené dvakrát, najprv parlamentom, ktorý sa po schválení rozpustí a uskutočnia sa parlamentné voľby. Druhýkrát musí byť daný návrh schválený novým parlamentom. Zároveň je plánované referendum. Inak povedané, návrh novej ústavy musí byť schválený až trikrát.

Napriek tomu, že daná ústava bola posunutá parlamentu, ten v tejto veci neurobil nič viac ako rok. Politici nesúhlasili najmä s článkom, ktorý stanovuje, že na vyhlásenie národného referenda je potrebný súhlas len 10% populácie. Veľké rybárske korporácie zase nesúhlasili s tým, že by prírodné zdroje krajiny mali patriť obyvateľom a nie veľkým podnikom (Open Democracy, 2013).

V máji 2012 sa parlament rozhodol, že uskutoční poradné referendum. V októbri 2012 sa uskutočnilo nezáväzné referendum, na ktorom sa zúčastnilo 48, 9% obyvateľov.[7] V referende mali občania odpovedať na šesť otázok, ktoré boli považované za kľúčové na vyriešenie problémov, ktoré zostali. Jednalo sa o tieto otázky[8] :

1. Želáte si, aby nová ústava bola založená na odporúčaniach Ústavodarnej rady? (67% povedalo „áno“)
2. Ste za to, aby bolo v ústave ustanovenie, že prírodné zdroje nie sú vlastnené súkromníkmi, ale aby boli národným majetkom? (83%)
3. Súhlasíte s tým, aby bolo v ústave ustanovenie o zriadení štátnej cirkvi? (57%)
4. Súhlasíte s tým, aby bolo v novej ústave ustanovenie, ktorým sa povoľuje voľba konkrétnych osôb do Althingi? (78%)
5. Súhlasíte s tým, aby bolo v ústave ustanovenie, že všetky hlasy majú mať rovnakú váhu bez ohľadu na volebný obvod (princíp „jedna osoba, jeden hlas“)? (67%)
6. Súhlasíte s tým, aby bolo v ústave ustanovenie, že istá časť elektorátu môže vyvolať hlasovanie o vybranej otázke? (73%) (Open Democracy, 2013)

Občania vo všetkých otázkach hlasovali za. Celkovo 67% občanov sa vyslovilo za to, aby bola ústava prijatá v takej podobe ako bolo navrhnutá Ústavodarným zhromaždením. Výsledok referenda ale nebol pre parlament záväzný. Dva dni po referende Ústavodarný a Regulačný výbor (z angl. The Constitutional and Regulatory Committee) menoval komisiu troch právnikov, ktorí mali upraviť prípadné právne nedostatky v návrhu ústavy. Malo sa jednať len o formálne štylistické úpravy, nie o obsahové zmeny. Výbor pripravil niekoľko stranovú správu, ktorá obsahovala i obmedzenia týkajúce sa transparentnosti a slobody prejavu. Správa bola opäť prerokovaná v parlamentnom výbore, kde sa diskutovalo o zmenách. Kritici novej ústavy tvrdia, že je ešte veľa vecí, ktoré musia byť v ústave skontrolované a bolo by vraj nezodpovedné prijať novú ústavu bez toho, aby sa k nej vyjadrila Benátska komisia[9]. Tá vypracovala správu v rekordnom čase, pričom niektoré z nich sa parlamentný výbor rozhodol začleniť do návrhu. Návrh zákona bol teda pripravený na hlasovanie. Pôvodne sa 32 členov zo 63 verejne alebo písomne vyjadrilo, že podporujú daný návrh a chcú, aby bol prijatý ešte pred tým, než sa parlament rozpustí pred parlamentnými voľbami v apríli 2013. Opozičné strany sa opäť uchýlili k filibusteringu.[10] Parlamentná väčšina spolu s opozičnou stranou Pokrok mala páky na to, aby zabránili zdržiavaniu času, ale neurobili tak. Otázne je prečo? Ukázalo sa, že podpora parlamentu pre daný návrh je pomerne slabá.

V apríli 2013 tesne pred parlamentnými voľbami bola Birgitta Jónsdóttir, poslankyňa parlamentu za stranu Hnutie, zavolaná na stretnutie predsedov všetkých politických strán zastúpených v parlamente, kde bola informovaná, že prijatie ústavy bude odložené a bol podaný návrh na zmeny v ústave, ktoré by prijímanie zmien počas ďalšieho volebného obdobia spravili jednoduchším. Podľa návrhu musí byť ústava prijatá najprv parlamentom, ktorý sa následne po schválení rozpustí a uskutočnia sa parlamentné voľby. Druhýkrát musí byť daný návrh schválený novým parlamentom. Potrebná je dvojtretinová väčšina. Zároveň je plánované referendum. Kľúčovým návrhom bola myšlienka, že 40% voličov musí povedať na danú otázku v referende áno. Táto zmena by spôsobila to, že zostať doma sa rovná odpovedi „nie“. Tým nedáva účasti vôbec žiadny význam a zároveň eliminuje tajnosť hlasovania. Aj napriek nesúhlasu verejnosti s týmto plánom, prešiel návrh bez väčších problémov.

S cieľom zaistiť, aby sa o návrhu o novej ústave hlasovalo ešte tesne pred rozpustením parlamentu, predstavila Margrét Tryggvadóttir návrh zákona o novej ústave predložený parlamentným výborom (ktorej ona bola členom) ako dodatok k inému „last-minute“ zákonu. Predseda parlamentu však dal o ňom hlasovať bez predchádzajúceho predloženia pozmeňovacieho návrhu, a tým tak zabránil tomu, aby sa o danom návrhu ústavy hlasovalo. Toto konanie bolo v rozpore s parlamentnými postupmi. K týmto udalostiam došlo o druhej ráno počas posledného zasadnutia parlamentu pred parlamentnými voľbami. Vláda obvinila opozíciu z debaklu a odstupujúca premiérka označila tento deň za najsmutnejší deň počas jej 35 rokov v parlamente (Gylfason, 2013).

Podľa Gudrún Pétursdóttir, predsedkyne výboru,   ktorý pomáhal Ústavodarnej rade pripraviť návrh ústavy, konzervatívna opozícia tvorená Stranou nezávislosti a stranou Pokrok, nikdy otvorene nepodporovala prácu Ústavodarnej rady. „Motivácia schváliť daný návrh nebola dostačujúca. Väčšina bola slabá a vydaná napospas vôli vplyvnej menšiny, ktorá bola proti nej“ (Dessi, 2013). Podľa jej názoru bola myšlienka novej ústavy až príliš revolučná.

Ako sme už vyššie spomínali, hlavnou stranou, ktorá bola proti prijatiu novej ústavy, bola Strana nezávislosti. Strana Pokroku, ktorá spočiatku silne podporovala prijatie novej ústavy, sa napokon postavila proti reforme. Hoci vtedajšia vládna koalícia tvorená Sociálnodemokratickou alianciou a Stranou zelených formálne podporovala prácu Rady, zlyhala v tom, že jednohlasne nepodporila návrh ústavy. Aj v rámci vtedajšej vládnej koalície sa objavili ľudia, ktorí nesúhlasili so zmenami v rámci ústavy. Medzi hlavných oponentov voči novej ústave patrili politickí spojenci špeciálnych záujmových skupín, akou sú napríklad majitelia rybárskych plavidiel. Zároveň politici, ktorí nemali veľké šance byť znovuzvolení, keby prešlo v ústave, že by mali byť volení podľa princípu „jedna osoba, jeden hlas“ (Gylfason, 2013). Hlavnými oponentmi boli teda tí, ktorých by sa zmeny v ústave dotýkali najviac.

Podľa členky parlamentu za stranu Pokrok, Margrét Tryggvadóttir, k pozastaveniu procesu prijímania ústavy došlo preto, lebo návrh ústavy predstavoval zmeny, ako by sa mali politici správať, ale im zjavne vyhovuje to, ako to bolo doteraz. Neschopnosť dohodnúť sa ohľadom jednotlivých ustanovení nie je jediným dôvodom, prečo bol proces prijímania paralyzovaný. „Predstavitelia štátu sa obávajú novej ústavy, nechápu ju“, tvrdí Helgi Hrafn Gunnarsson, člen Pirátskej strany. Právnici ju zase nemajú radi, pretože nie je podobná tomu, na čo sú zvyknutí, a preto nevedia ako bude fungovať. Návrhu ústavy vyčítajú, že mnoho podnetných myšlienok a nápadov v ústave nemá historicky základ v súdnictve krajiny. Ako ďalej Gunnarsson uvádza, hlavným cieľom daného návrhu ústavy je zmeniť od základov to ako vláda pracuje (Desii 2013).

Pred parlamentnými voľbami v apríli 2013 sa hovorilo o tom, že budúcnosť ústavy závisí od výsledkov volieb. Víťazmi volieb sa stali strany, ktoré boli nielen obviňované z vypuknutia finančnej krízy, ale mali zároveň najviac námietok voči práci Ústavodarnej rady.

Podľa M. Tryggvadóttir tieto voľby neznamenajú, že by Islanďania nechceli novú ústavu, ale iba to, že „ľudia stále bojujú s množstvom pôžičiek“ a vidia v programe Strany Pokroku riešenie svojich problémov (Dessi, 2013). Prioritou Islanďanov je v súčasnosti zníženie inflácie. Domnievame sa, že víťazi volieb využili sklamanie občanov z bývalej vlády a reštrikčných opatrení. Celá kampaň sa niesla v duchu populistických sľubov, ktoré sú podľa nášho názoru nesplniteľné.

Záver

Na základe vyššie spomenutého možno konštatovať, že aj napriek spomínaným úspechom sa obraz Islandu silno idealizuje. Informácie o tom, že vinníci zodpovední za bankovú krízu boli zatknutí a poslaní do väzenia, sa nezakladá na pravde. Hoci prebehol proces s vtedajším premiérom Gierem H. Haardem, žiadny trest nedostal a nebol odsúdený.

Aj napriek zlepšeniu hospodárskej situácie nie je v krajine všetko také ružové. Mnohí Islanďania stále majú dve až tri práce, aby sa udržali na úrovni životného štandardu z pred roku 2008. Nezamestnanosť sa znížila na menej ako 5% populácie. Krajina aj napriek tomu disponuje veľmi vysokou životnou úrovňou. Islandu sa za posledných šesť rokov podarilo odvrátiť hroziacu katastrofu. Krajina sa spamätala z finančného kolapsu rýchlejšie než ostatné krajiny. Hoci bol Island často kritizovaný za to, že nechal banky zbankrotovať, krajina sa pozviechala z najhoršieho a dokázala, že existujú aj iné cesty ako sa vysporiadať s krízou. Islandská neortodxná politika „len nech padnú“ (z angl. let it fail) uspela. Ako bolo povedané v časopise Forbes, „nemôžeme sa usilovať o dokonalosť pár rokov po globálnom finančnom kolapse, ale môžeme oceniť národy, ktoré si zachovali bezúhonnosť a poctivosť“ (Greenstein, 2013).

Zároveň sa často hovorí o novej ústave vytvorenej ľuďmi. Je pravda, že vznikol návrh ústavy, na príprave ktorej sa podieľali zástupcovia bežných občanov, avšak stále platí stará ústava, ktorá bola prevzatá od Dánov. Aj napriek obrovskej podpore obyvateľstva sa ju nepodarilo prijať. Hlavný podiel viny majú na tom politici. Hoci rada odovzdala návrh ústavy a občania sa k nej vyjadrili v referende, súčasný islandský parlament v tejto oblasti nepodniká žiadne ďalšie kroky. Vládne strany, ale i ostatné strany zastúpené v parlamente, sa vo voľbách v roku 2013 venovali otázke ústavy len veľmi okrajovo alebo vôbec. Je tak viac než pravdepodobné, že ani jedna z koaličných strán nemá primárny záujem na jej prijatí.

Aká je teda budúcnosť návrhu zákona o novej ústave? Ťažko povedať. V budúcnosti sa budú konať ďalšie parlamentné voľby, výsledkom ktorých môže byť vláda, ktorá bude naklonená otázke zmeny ústavy. Možno sa podarí presadiť aspoň čiastkové zmeny. Avšak už teraz je jasné, že cesta Islandu k novej ústave nebude až taká priama ako sa zdalo.

Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová

Text neprošel jazykovou korekturou.

Titulní obrázek převzat z: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Reykjav%C3%ADk03.jpg

Licence: http://creativecommons.org/licenses/by-sa/2.0/de/deed.en

Použitá literatúra

BANI, M. 2012. Crowdsourcing democracy: the case of Icelandic social constitutionalism. [online]. 2012. [cit. 2014-03-07]. Dostupné na internete: .

BERG, C. 2012. From Crisis to Direct Democracy? – The Case of Iceland. [online]. 2012. [cit. 2014-03-10]. Dostupné na internete: .

Brown condemns Iceland over banks. [online]. 2008. [cit. 2014-03-07]. Dostupné na internete: .

Bukovský, M. 2012. Nová ústava na Islande: Tvorí sa online! [online]. 2012. [cit. 2014-03-07]. Dostupné na internete: <http://www.aktuality.sk/clanok/200970/nova-ustava-na-islande-tvori-sa-online/ >.

Constitution of the Republic of Iceland. [online]. 1944. [cit. 2014-03-07]. Dostupné na internete: .

Constitutional Bill. 2011. [online]. 2011. [cit. 2014-03-07]. Dostupné na internete: .

DESSI, G. 2013. When politics strike back: the end of the Icelandic constitutional experiment? [online]. 2013. [cit. 2014-03-15]. Dostupné na internete: .

Revolution [online]. 2014. [cit. 2014-04-11]. Dostupné na internete: <http://dictionary.reference.com/browse/revolution> ;.

GREENSTEIN, T. 2013. Iceland's Stabilized Economy Is A Surprising Success Story. [online]. 2013. [cit. 2014-03-01]. Dostupné na internete: .

GYLFASON, T. 2013. Democracy on ice: a post-mortem of the Icelandic constitution. [online]. 2013. [cit. 2014-03-15]. Dostupné na internete: .

HOUGHTON MIFFLIN COMPANY. 2005. Cultural Dictionary. [online]. 2013. [cit. 2014-03-15]. Dostupné na internete: .

HUĎO, Ľ. 2012. Islandská revolúcia a jej inšpirácie pre slovenskú spoločnosť. [online]. 2013. [cit. 2014-03-01]. Dostupné na internete: <http://www.protiprudu.org/islandska-revolucia-a-jej-inspiracie-pre-slovensku-spolocnost/ >.

INDEFENCE, 2008. About InDefence. [online]. 2008. [cit. 2014-03-01]. Dostupné na internete: .

KOVÁČ, P. 2013. Revolúcia na Islande skončila fiaskom! Zodpovední sú späť. [online]. 2013. [cit. 2014-03-15]. Dostupné na internete: <http://www.aktuality.sk/clanok/227772/revolucia-na-islande-skoncila-fiaskom-zodpovedni-su-spat/ >.

KRUGMAN, P. 2011. The Path Not Taken. [online]. 2011. [cit. 2014-03-04]. Dostupné na internete: <http://www.nytimes.com/2011/10/28/opinion/krugman-the-path-not-taken.html >.

MCCARTHY, S. 2014. Crowdsourcing a British constitution: lessons from Iceland . [online]. 2014. [cit. 2014-03-10]. Dostupné na internete: <http://www.democraticaudit.com/?p=2601 >.

MIŠÍK, M. 2012. Také jednoduché to nebude: Island na ceste do EÚ. [online]. 2012. [cit. 2014-03-04]. Dostupné na internete: .

NEATE, R. 2012. Iceland ex-PM Geir Haarde cleared of bank negligence. [online]. 2012. [cit. 2014-03-01]. Dostupné na internete: .

Open Democracy: The Iceland Experiment. [online]. 2013. [cit. 2014-03-13]. Dostupné na internete: .

SLANÝ, K. 2010. Crowdsourcing – ideální nástroj pro podchycení trendů. [online]. 2010. [cit. 2014-03-13]. Dostupné na internete: .

SÝKORA, M. 2012. Potrebujeme (r)evolúciu? Revolúcia kuchynského riadu na Islande. [online]. 2010. [cit. 2014-03-13]. Dostupné na internete: <http://matejsykora.blog.sme.sk/c/288652/Potrebujeme-revoluciu-Revolucia-kuchynskeho-riadu-na-Islande.html >.

TRADING ECONOMICS. 2013. Iceland Government Debt To GDP. [cit. 2014-03-13]. Dostupné na internete: .

VALDIMARSSON, R. O. 2011. Greece, Ireland Can’t Copy Iceland Default Model, Sigfusson Says. [online]. 2011. [cit. 2014-03-01]. Dostupné na internete: <http://www.bloomberg.com/news/2011-06-15/greece-ireland-can-t-default-like-iceland.html >.

[1] V slovenských médiách sa objavuje názov Kuchynská „revolúcia“ alebo „Revolúcia“ kuchynského riadu.
Názory na to, či prebehla nejaká revolúcia na Islande alebo nie, sa rôznia. Niektorí hovoria, že udalosti na Islande nemožno nazývať revolúciou, iní, že revolúcia v krajine bola, ale nedoviedla ju k novej ústave. Domnievame sa, že v prípade týchto udalostí nemožno hovoriť o revolúcii. Pojem revolúcia evokuje „hlbokú kvalitatívnu zmenu v spoločensko-politických vzťahoch, prechod od starého politického usporiadania k novému, často násilnými prostriedkami“ (Dictionary, 2014). V prípade Islandu sa ale jednalo o relatívne pokojné protesty a ako vyplýva z tejto práce, tieto udalosti v konečnom dôsledku neviedli k hlbokým kvalitatívnym zmenám v spoločensko-politických vzťahoch.

[2] InDefence (celý názov The In Defence of Iceland) je skupina, ktorá bola založená v októbri 2008 niekoľkými Islanďanmi, ktorí boli šokovaní akciami britskej vlády proti Islandu počas finančnej krízy. Prvou akciou tejto skupiny bolo zorganizovanie petície s názvom „Islanďania nie sú teroristi“ na protest proti použitiu protiteroristickej legislatívy zo strany britskej vlády proti Islandu. Hlavným cieľom tejto skupiny je zber informácií, tvorba analýz a prispievanie k celospoločenskej diskusii o dôležitých otázkach s cieľom brániť záujmy islandského národa doma i v zahraničí (InDefence, 2008).

[3] Geir Haarde bol premiérom od 15. júna 2006 do 1. februára 2009. Po voľbách v roku 2007 sa postavil na čelo novej koalície, ale po rozsiahlych protestoch a hospodárskom kolapse v októbri 2008, v januári 2009 odstúpil (Kováč, 2013).

[4] Doterajšia islandská ústava je vernou kópiou dánskej s tou výnimkou, že termín „monarcha“ bol nahradený termínom „prezident“ (Constitution of the Republic of Iceland, 1944).

[5] Konkrétne sa jednalo o šiestich sudcov, ktorí vyhlásili tieto voľby za neplatné. Päť z nich bolo menovaných za sebou úradujúcimi ministrami spravodlivosti, ktorí boli zhodou  náhod práve zo Strany nezávislosti. Nikdy pred tým sa nestalo, že by boli národné voľby v plnohodnotnej demokracii anulované z technických dôvodov (Gylfason, 2013).

[6] Crowdsourcing (wisdom of the crowd) je technika resp. centrálne organizovaná činnosť, ktorá vedie k dosiahnutiu presne definovaných cieľov, poprípade k získaniu služieb, nápadov, a to s využitím väčšieho množstva zainteresovaných osôb,   najmä z on-line komunity (Slaný, 2010).

[7] Pôvodne sa referendum malo uskutočniť už v júni 2012, teda v rovnakom čase ako parlamentné voľby s cieľom zabezpečiť vysokú volebnú účasť, ale opozičné strany, Strana nezávislosti a Strana pokroku, sa snažili tomu zabrániť, a preto podali niekoľko sťažností.  Tvrdili, že  nemali dostatok priestoru na to, aby zvážili daný návrh zákona, čo bolo spôsobené práve tým, že celý proces sa predlžoval práve kvôli ich neochote prijať a dodržiavať ústavodarný proces  (Gylfason, 2013).

[8] V zátvorke uvádzame aj počet ľudí, ktorí v referende na danú otázku odpovedali „áno“

[9] Benátska komisia je poradný orgán Rady Európy, ktorý sa zaoberá právnymi zárukami demokracie

[10] Filibustering, fillibuster je forma obštrukcie, ktorá bola pôvodne využívaná v Senáte USA s cieľom predĺžiť debatu o určitom zákone s cieľom spomaliť proces alebo ho úplne zmariť. Môže sa jednať o veľmi dlhú reč v zákonodarnom  zbore, poprípade o predkladanie nepodstatných otázok,   kedy sa menšina snaží zdržovať nejaké rozhodnutie väčšiny a donútiť ju tak k novému jednaniu alebo kompromisu (Houghton Mifflin Company, 2005).

Autor: Petra Bolfová

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články z rubriky

Dekolonizace Indického poloostrova – zrod úhlavních nepřátel

Bulharsko: stabilita počas predsedníctva?

Stát a jeho represivní složky – příklad Ukrajiny

Vložit komentář