Demicková, Barbara: Není co závidět (recenze)

Nová recenze se zabývá knihou Barbary Demickové Není co záviděl, která popisuje obyčejné životy v Severní Koreji. Recenzi pro vás připravil Gabriel Székely.

Zdroj: en.wikipedia.org

Skutočnosť, že necelých 70 rokov od skončenia II. svetovej vojny sa vo svete nachádza politický systém, ktorý svojimi základnými znakmi nevybočuje z klasifikačného rámca totalitných systémov 20. storočia, vypovedá o závažnosti a potrebe diskusie na tému totalitarizmu, demokracie a dodržiavania ľudských práv. Na druhej strane, ani demokratický systém nemožno adorovať. Jeho ideálny projekt (koncept) existuje v politologickej teórii, kým skutočnosť je plná napätí a protirečení, vrátane možnosti kolapsu, či dokonca pádu. Táto skutočnosť platí rovnako aj pre totalitný systém.

Uvedené poznanie latentne podporuje aj nami recenzovaná kniha americkej žurnalistky Barbary Demickovej na tému „obyčajných životov“ v Severnej Kórei. Tá sa stala pre mnohých autorov inšpiráciou a exemplárnym príkladom politického systému, ktorý je formálne hermeticky uzavretý pred „okolitým svetom”. Na druhej strane svojou politikou a ideológiou dáva o sebe vedieť do tej miery, že sa demokratický Západ sústavne kriticky vymedzuje voči praktikám tejto polostrovnej totality.

Existuje pomerne široké spektrum odbornej literatúry, vrátane analytických štúdií mimovládnych organizácií, prezentujúcich informácie spojené s regionálnymi a globálnymi bezpečnostnými rizikami programu jadrového zbrojenia tunajšieho režimu. Popri tom sa sústavnejšia pozornosť publicistiky venuje obyvateľstvu, ktoré je po decimujúcich hladomoroch vystavené krutým perzekúciám, sledovaniu, obmedzovaniu či porušovaniu ľudských práv a slobôd. Monografia B. Demickovej sleduje predovšetkým túto „dejovú“ líniu, pričom už samotný názov knihy korešponduje so slovami propagandistickej piesne, ináč výsledku sociálneho inžinierstva a indoktrinácie, ktorá stavia do heroickej polohy zakladateľa štátu Kim Ir-sena a jeho dynastický rodinný klan. Výpovede autorky sú postavené na kontrastoch oficiálnych vládnych proklamácií s „obyčajnými životmi ľudí“.

Autorka predkladá verejnosti obsiahlu monografiu s 20 kapitolami a prílohami, ktorá je pre čitateľa príťažlivá aj vďaka zvolenému publicistickému štýlu. Nie div. Ako skúsená novinárka (šéfredaktorka) denníka Los Angeles Times, viackrát ocenená prestížnymi cenami, siahla po metóde reportáže. Prostredníctvom nej spracovala okrem svojho letmého kontaktu s krajinou najmä osobné rozhovory so stovkou severokórejských utečencov. Nápomocným materiálom boli aj tajne zhotovené fotografie či videozáznamy hŕstky odvážlivcov.

Už pri svojej návšteve hlavného mesta Pchjongjang pochopila, že sa súvislejších odpovedí na otázky nedočká, vzhľadom na drakonické represívne opatrenia a zákaz komunikácie rezidentov s cudzincami pod hrozbou trestu smrti. Obojstranné informačné embargo, ktoré v krajine pretrváva kvôli vládnym obmedzeniam telekomunikácií, internetu a televízie, znásobené chýbajúcimi dodávkami elektriny, tak zo Severnej Kórey vytvára „čiernu dieru“ na mape sveta. Napriek tomu je cieľom autorky nahliadnuť do problematiky „zvnútra“, optikou obyčajného severokórejského občana – emigranta, čo síce zvyšuje autenticitu predložených informácií, ale aj subjektívnosť pohľadu s istou dávkou skreslenia pod vplyvom emócií.

Napriek všetkým strastiam každodennej reality, v tejto „zemi temnoty, kde milióny zomreli hladom, kvitne taktiež láska“, ktorú žiadne satelitné snímky, odborné štúdie ani spravodajské informácie nezaujímajú – konštatuje autorka na adresu dehumanizovaného sveta (s. 16).

Monografia spočíva na rekonštrukcii životných príbehov šiestich Severokórejčanov rôznych sociálnych statusov a profesijných orientácii pochádzajúcich z priemyselného mesta Čchongdžin, ktorí sa odhodlali k úteku do Číny a Južnej Kórey. Začína opisom ich rodinného pôvodu až po rozhodujúci moment ich psychického „obrátenia“ v zmysle straty viery v dokonalosť režimu a jeho perspektív, či viery v mesiášske poslanie vodcu. Zároveň máme možnosť detailnejšie nahliadnuť do kultúry a spôsobu života Severokórejčanov (zvyky, tradície,  kuchyňa), organizácie práce ľudí spolu so systémom odmeňovania, následne sociálnej stratifikácie na základe pôvodu a politickej spoľahlivosti. Tento systém, zavedený v roku 1958, bol postavený na osemkolovom posudzovaní pôvodu členov rodiny (tzv. songbun) a viacfázovom skúmaní politickej lojality. Hoci pracoval metódou sociálneho inžinierstva 20. storočia, išlo – v istom zmysle – aj o aktualizáciu feudálneho systému, ktorý v krajine existoval počas dlhých storočí (s. 36).

Dôležitým príspevkom knihy z pohľadu politológie a sociológie je schopnosť autorky dať do vzájomných korelácií a súvislostí sociálny a politický rozmer fungovania totalitného štátu. Demicková analyzuje najdôležitejšie politické a ekonomické momenty, resp. etapy formovania autokratického režimu a jeho establishmentu, vrátane ideologickej „nadstavby“, ktorá  eliminovala „ľudský“ prvok tradície konfuciánstva a multiplikovala metódy diktátorského stalinizmu   (s. 37). Autorka popisuje obdobie relatívnej prosperity a ekonomického rastu počas vlády Kim Ir-sena, ktorý sa stal podľa svojho stalinského vzoru uctievanou „ikonou“ ľudu. Rovnako ako v Sovietskom zväze, aj tu nastali prevratné zmeny v podobe likvidácie akejkoľvek opozície, straníckych čistiek a zavedenia hierarchickej (pyramídovej) štruktúry spoločnosti, na čele ktorej stál sám Kim Ir-sen so svojimi najbližšími, armádnou generalitou a politickou „elitou“ Strany práce. Smrť „večného vodcu“ v roku 1994 nastolila celospoločenský chaos, ktorý sa transformoval do podoby vnútorne presvedčeného trúchlenia, ba až akejsi existenciálnej rezignácie obyvateľstva. Kim Čong-il, ktorý sa ujal funkcie najvyššieho veliteľa Kórejskej ľudovej armády a generálneho tajomníka Strany práce, na rozdiel od svojho otca neoplýval charizmatickými vodcovskými darmi. Navyše začal budovať svoju autoritu v inom, pre diktátorov a diktátorské režimy menej žičlivom ekonomicko-politickom kontexte. Viaceré jeho kroky a oficiálne vyjadrenia mali doslova sabotážne účinky na krajinu, ktorá sa ocitla pred totálnym ekonomickým kolapsom, odkázaná na humanitárnu pomoc medzinárodného spoločenstva. Zdrvujúce hladomory postihujúce obyvateľstvo sa „snúbili“ s propagandistickým vymývaním mozgov, represívnymi opatreniami, takmer totálnym legislatívnym obmedzením akejkoľvek slobodnej ekonomickej činnosti (podnikania), nepriateľsky nastavenou a agresívne orientovanou rétorikou v zahraničnej politike. To všetko znamenalo pre Severnú Kóreu ešte väčšiu medzinárodnú izoláciu, vrátane zhoršenia bilaterálnych vzťahov s rovnako ľudovodemokratickým, no menej represívnym režimom Čínskej republiky.

V monografii je zjavné, že si autorka ctí zásady nestrannej a objektívnej žurnalistiky. Napriek svojmu americkému občianstvu neváha zdôrazniť, že sa umelé rozdelenie kórejského polostrova na 38. rovnobežke (tzv. demilitarizované pásmo) v ére studenej vojny nieslo v réžii USA a Washingtonu, kde poniektorí členovia armádneho zboru o tejto bývalej japonskej kolónii takmer nič nevedeli. Neprirodzené, výlučne politické rozhodnutie superveľmocí, bez akejkoľvek geografickej či historickej opodstatnenosti, zanechalo za sebou okrem ľudskej traumy, početných osobných tragédií, rad ďalších antagonizmov a vážnych následkov. Severokórejský režim popri flagrantnom nerešpektovaní ľudských práv a slobôd, ktorého výsledkom sú nepodarené pokusy občanov o útek z krajiny a následné deportácie do koncentračných táborov, je exemplárnym prípadom bezpečnostného rizika v medzinárodných vzťahoch, keď jeho existencia spočíva na provizórnom prímerí,  resp. tlejúcom vojnovom konflikte a naštartovanom programe jadrového zbrojenia.

Rovnakým rizikom je aj otázka riešenia ekonomického kolapsu tzv. ázijského tigra – Južnej Kórey, ktorý by nasledoval po tom, ak by došlo k masovej, niekoľkomiliónovej emigrácii obyvateľov na juh pri potenciálnom páde totalitného režimu. I keď Južná Kórea (na rozdiel od rovnako ekonomicky vyspelej Číny!) pomáha utečencom svojím programom imigračnej politiky k začleneniu sa do spoločnosti, tento svojho druhu filantropický „ekonomický štartovací balíček“ má taktiež svoje limity. Nemenej dôležité sú problémy spojené s psychickou depriváciou imigrantov po stigmatizujúcich a traumatizujúcich skúsenostiach  života v totalitnom režime, na čo sú naviazané problémy s ich re-edukáciou či permanentnými obavami o život blízkych v materskej krajine.

Anglicky originál recenzovanej publikácie vyšiel v roku 2009. Jej české vydanie obsahuje dva doslovy, ktoré boli autorkou k jednotlivým kapitolám postupne pridané v nadväznosti na vývoj režimu a severokórejskej politiky pod patronátom mladého vodcu Kim Čong-una až do roku 2013. Oceniť možno aj pedantný preklad Vladimíra Puceka, ktorý v doslove knihy s názvom „Všechno, co jste chtěli vědět o Severní Koreji“ doplnil Demickovej reportáž vlastnými skúsenosťami z pobytu v krajine, vrátane niektorých historických faktov, čím umožnil čitateľovi vedomejšie pristupovať k dejinám tejto polostrovnej krajiny.

Na záver možno konštatovať, že monografická práca B. Demickovej popri nesporných odborných kvalitách nesie aj závažné humanistické posolstvo. Spočíva nielen v sugestívnom opise zážitkov utečencov, ale aj v akte akéhosi „násilia“. Autorka nás núti zamyslieť sa nad hodnotou života ako takého (s. 312), vrátane hodnôt systému demokracie – teda spoločnosti akceptujúcej politický a svetonázorový pluralizmus so zábezpekou ľudských a občianskych práv.

Demickové, Barbara: Není co závidět. Obyčejné životy v Severní Koreji. Zlín : Kniha Zlín, 2014. 353 s. ISBN 978-80-7473-159-4.

Odpovědný redaktor: Bc.Kamil Beneš

Text neprošel jazykovou korekturou

Autor: Gabriel Székely

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články z rubriky

John Nixon: Debriefing the President (recenze)

Stanislav Konečný: Verejná správa v členských štátoch európskej únie (recenze)

Stephen Szabo: Germany, Russia, and the rise of Geo-Economics (recenze)

Vložit komentář