Bulharsko: stabilita počas predsedníctva?

22. květen 2017 Veronika Oravcová komentáře

Dva týždne po zostavení novej bulharskej vlády boli zrealizované dva prieskumy verejnej mienky. Prvý povolebný prieskum potvrdil dominanciu vládnej strany GERB (Občania za Európsky rozvoj Bulharska) na bulharskej politickej scéne a zároveň ukázal, že strana Volya, ktorá podporila vládnu väčšinu, by sa už do parlamentu nedostala. Druhý prieskum ukázal, že až 66 percent opýtaných Bulharov nedôveruje novovzniknutému parlamentu (SNA 2017).

Zdroj: commons.wikimedia.org

Marcové voľby v Bulharsku boli desiatymi slobodnými voľbami od pádu komunizmu, zároveň boli štvrté predčasné. Volebná účasť dosiahla 54,07 percent, čo je o niečo viac ako v dvoch posledných parlamentných voľbách (51,05 percent v roku 2014, 51,33 percent v roku 2013) (ÚVK 2017). Do parlamentu sa dostalo päť politických strán (alebo koalícií strán): GERB, BSP (Bulgarska Sotzialisticheska Partia; Bulharská Socialistická Strana), turecká etnická strana DPS (Dvizehnie za Prava i Svobodi; Hnutie za Práva a Slobody), populistická Volya a spojenie troch nacionalistických strán, Koalícia Patriotov. Kým v predchádzajúcich prípadoch predčasných volieb vláda odstúpila kvôli koaličným alebo vnútro-exekutívnym sporom, v tomto prípade bolo odstúpenie premiéra Borisova zapríčinené neúspechom prezidentskej kandidátky strany GERB v novembri minulého roka. Premiér sa zaviazal, že pokiaľ jeho kandidátka neuspeje, podá demisiu. Kandidátku strany Tsetsku Tsachevu porazil nezávislý kandidát Rumen Radev podporovaný druhou najväčšou stranou BSP.

Predčasné voľby však neboli len splnením sľubu zo strany premiéra, ale boli tiež prípravou na predsedníctvo v EÚ. Bulharsko má byť predsedníckou krajinou Európskej únie v prvom polroku 2018. Ak by vtedajší predseda vlády Boyko Borisov, predseda strany GERB, dokončil riadne volebné obdobie, predsedníctvo by sprevádzala predvolebná kampaň. Borisov, ktorý sa po voľbách opätovne stal premiérom, tak stojí na čele pätnástej vlády od roku 1990. Ako jediný bol do funkcie premiéra vymenovaný trikrát, všetci ostatní boli v kresle predsedu vlády len raz. Borisov stál na čele vlády prvýkrát v roku 2009. Vtedajšia menšinová vláda jednej strany bola zložená najmä z odborníkov bez politických skúseností (Kolarova a Spirova 2010).

Po voľbách v roku 2013 stál Borisov na čele koalície s alianciou stredo-pravých strán, tento rok vytvoril vládu s koalíciou nacionalistických strán ostro kritizujúcich EÚ a NATO. Paradoxne, proeurópska strana GERB považuje dobré vzťahy v rámci EÚ za kľúčové. Predvolebná kampaň tejto strany sa rovnako niesla v duchu európskych hodnôt zdôrazňujúc pritom úspešné bulharské predsedníctvo. Borisov však zároveň zdôrazňoval potrebu dobrých vzťahov s Ruskou federáciou (Kostadinova a Popova 2017). Rovnako i prezident Radev vyjadril, že najdôležitejšie priority pre Bulharsko by mali byť bezpečnosť a zahraničná politika, najmä vo vzťahu k Macedónsku a Turecku. Podľa kritikov však vláda okrem stability neprináša nové riešenia, ale „len“ vládnu stabilitu.

Vnútro-exekutívny konflikt ako faktor vládnej nestability

Úspech bulharskej vlády však nezávisí len od koaličných vzťahov, ale aj od dobrej spolupráce premiéra s prezidentom, teda vo vnútri samotnej exekutívy. I keď má prezident formálne slabé postavenie (Elgie a Moestrup 2008), bulharskí prezidenti boli doposiaľ v úrade politicky aktívni a spory medzi nimi a premiérmi mali vo viacerých prípadoch vplyv na stabilitu vlád. Kým v iných krajinách strednej a východnej Európy ústava dáva prezidentovi pomerne široké právomoci pri menovaní predsedu vlády, v Bulharsku je tento priestor veľmi limitovaný. Prezident má po konzultácii s parlamentnými stranami povinnosť poveriť zostavením vlády nominantovi víťaznej strany. Pokiaľ tento kandidát na premiéra vládu nezloží, prezident poverí zostavením vlády nominanta druhej najsilnejšej strany. Ak ani tento kandidát vládu nezloží, prezident poverí nominanta ktorejkoľvek z menších parlamentných strán (čl. 99). Čo však nie je uvedené, je časový limit, do ktorého má tak spraviť. Keď bulharský predseda vlády Zhan Videnov v roku 1997 z postu odstúpil po viacerých konfliktoch s prezidentom, týkajúcich sa najmä ohľadom menovacích právomocí a obrany, prezident Zhelyu Zhelev sa rozhodol nikoho z jeho politickej strany BSP nepoveriť zostavením vlády, až do vypršania prezidentského mandátu, čím sa vyhol ďalšiemu možnému konfliktnému vzťahu (EECR 1997).

Bulharskú republiku možno i napriek formálne slabému postaveniu prezidenta považovať za semiprezidentský systém, a to práve vďaka častému zasahovaniu prezidenta do exekutívnych záležitostí vlády. Semiprezidentský systém sa primárne vyznačuje deľbou exekutívnej moci medzi premiérom a priamo voleným prezidentom (Protsyk 2006). Tým pádom nemá jednoznačné ťažisko v jedinej hlave exekutívy, ako je tomu v prípade prezidentských systémov, ale pozostáva z pomerne krehkých a meniacich sa vzťahov premiérom (a jeho ministrami) a prezidentom (Roper 2002).

Počas obdobia, keď sú dvaja najvyšší predstavitelia exekutívy z jednej strany, možno podľa niektorých očakávať úspešnú spoluprácu. Sartori (2001) poukazuje na to, že takéto obdobie by malo byť ideálne pre spoluprácu, keďže prezident nezasahuje do exekutívnych záležitostí. To je však podľa Elgieho (2011) len teoretická predstava a práve prípadné ideologické rozdiely upevnené príslušnosťou k istým politickým stranám vytvárajú podmienky na vznik vnútro-exekutívnych konfliktov a narušením politickej stability. Protsyk (2006) zas upozorňuje, že práve odlišná ideologická príslušnosť je hlavným faktorom vzniku sporov v rámci exekutívy, čo je prípad súčasného premiéra Borisova (GERB) a prezidenta Radeva (s podporou opozičnej BSP). Práve prvá vláda Borisova mala s prezidentom Georgi Purvanovom (BSP) časté konflikty, ktoré vyústili až do (neúspešného) odvolávania prezidenta za neplnenie si ústavných povinností a neplnenie si úlohy mediátora v politickom systéme. Prezident vládu obviňoval z korupcie a zlých rozhodnutí týkajúcich sa ekonomických reforiem, sám mal osobné spory s viacerými ministrami.

Na základe teoretických argumentov je tak zrejmé, že oba prípady tak vytvárajú priestor na konflikty v exekutíve. Premiér Borisov mal počas svojej druhej vlády zásadný konflikt s prezidentom Rosen Plevnelievom, obaja zo strany GERB, ohľadom menovania ústavných sudcov, čo vyústilo do inštitucionálnej krízy (Kolarova a Spirova 2013). Proces odmietnutia menovať Venetu Markovskú za ústavnú sudkyňu bol zaujímavým z hľadiska spôsobu, akým sa prezident Plevneliev rozhodol riešiť situáciu. Kandidáti na členov ústavného súdu musia podľa ústavy zložiť sľub pred predsedom parlamentu, prezidentom, predsedom Najvyššieho súdu a predsedom Najvyššieho regionálneho súdu (čl. 147). Prezident pred zložením jej sľubu opustil miestnosť, čím jej znemožnil sľub zložiť a stať sa tak ústavnou sudkyňou (Kolarova a Spirova 2013). Práve rovnaká stranícka príslušnosť však umožnila, že šéfovia exekutívy našli spoločné riešenie a bol navrhnutý nový kandidát.

Thomas Baylis (2007) prisudzoval vnútro-exekutívne spory obdobiu tranzície a konsolidácie režimu, teda obdobiu, keď sa v nových demokraciách postupne budovali ústavné tradície. Začiatkom deväťdesiatych rokoch prebiehali intenzívne konflikty v rámci exekutívy medzi prezidentom Zhelyu Zhelevom a premiérmi Philip Dimitrovom, Lyuben Berovom a Zhan Videnovom v otázkach bezpečnosti, tajných služieb a spôsobu vedenia ekonomických a sociálnych reforiem (EECR 1993). Práve tieto konflikty zapríčinili odstúpenie premiérov a rozpadu vlády. V prípade vlády Berova vystúpil prezident Zhelev dokonca priamo v televízii s prejavom, v ktorom žiadal vládu, aby odstúpila.

Na kritiku vlády prezident využíval taktiež právomoc najmä v oblastiach týkajúcich sa socio-ekonomických reforiem a v deväťdesiatych rokov zákonov týkajúcich sa vysporiadania s komunistickou minulosťou. Prezident Zhelev prejavoval formou veta nesúhlas s politikami Videnova v rokoch 1995 - 1997. Hneď po nástupe premiéra Videnova vetoval tri zákony vlády, na čo vláda reagovala tým, že odobrala prezidentovi a jeho podporovateľom právo účastniť sa na jej rokovaniach (EECR 1995: 7). Toto rozhodnutie však malo proti reakciu a vyvolalo časté vetovanie zákonov zo strany prezidenta. Viaceré vrátené zákony však boli do niekoľkých hodín opätovne schválené v parlamente. Prezident vetovaním zákonov tak nevstupuje len do konfliktu s vládou, ale môže narúšať tiež vzťahy medzi samotnými politickými stranami. Príkladom bol prezident Petar Stoyanov, ktorý bol vládou Ivana Kostova obvinený, že nedokázal udržať úlohu mediátora medzi politickými stranami v kľúčových, strategických otázkach týkajúcich sa národnej bezpečnosti a vládnej stability. Vtedajší predseda vlády ako odpoveď na časté vetovanie legislatívy vyhlásil, že konflikty by sa mali odohrávať radšej medzi vládou a opozičnými stranami v parlamente, ako pod dohľadom prezidenta (EECR 1999: 7).

EÚ ako faktor spolupráce

S novovzniknutou vládou sa tak otvára nové obdobie vzťahov medzi dvoma najväčšími stranami BSP a GERB. I napriek odlišnej straníckej príslušnosti totiž môžu byť vzťahy medzi prezidentom a predsedom vlády priaznivé, dôvodom je faktor zahraničnej politiky. Práve snaha o splnenie prístupových kritérií pri vstupe do Európskej únie stála za dobrou spoluprácou medzi dvoma najvyššími predstaviteľmi exekutívy, čo v prípade Bulharska zvyšuje pravdepodobnosť vládnej i politickej stability.

Oproti iným krajinám, kde sa spolupráca (resp. ne-spolupráca) v zahraničnej politike ukázala ako konfliktná, v Bulharsku bola mimoriadne dôležitá pre napredovanie aj v domácej politike, a to najmä v procese integrácie do Európskej únie. Faktor zahraničného aktéra bol dôležitý vo vnútorných vzťahoch exekutívy najmä počas obdobia prezidenta Petara Stoyanova a predsedov vlády Ivana Kostova a Simeona Sakskoburggotského. Prezident spolupracoval s premiérmi na postupnom implementovaní acquis communautaire (EECR 2001-2003). Práve implementácia zákonov a taktiež viditeľné úspechy v zahraničnej politike posilňovali dobrú spoluprácu lídrov exekutívy. Úspešná zahraničná politika a úspešné predsedníctvo Bulharska tak môže definovať tretiu vládu Boyka Borisova. Dôležité je, aby koaliční partneri strany GERB, Koalícia Patriotov, opustili antieurópsku rétoriku a deklarovali príslušnosť Bulharska do tzv. západných štruktúr, čo už niektorí po vzniku vlády aj urobili (SNA 2017).

Použité zdroje:

Andreev, Svetlozar A. 2008. Semi-presidentialism in Bulgaria: the cyclical rise of informal powers and individual political ambitions in "dual executive". [aut. knihy] Robert Elgie a Sophia Moestrup. Semi-Presidentialism in Central and Eastern Europe. Manchester : Manchester University Press, 2008, s. 32-50. ISBN 978-0-7190-7535-3.

Baylis, Thomas A. 2007. Embattled executives: Prime ministerial weakness in East Central Europe. Communist and Post-Communist Studies. 2007, Zv. 40, č. 1, s. 81-106.

EECR, Constitution Watch. 1992-2003. East European Constitutional Review. 1992-2003, Zv. 1-4, č. 1-12.

Elgie, Robert a Moestrup, Sophia. 2008. Semi-presidentialism: a common regime type, but one that should be avoided? Semi-Presidentialism in Central and Eastern Europe. Manchester : Manchester University Press, 2008, s. 1-13. ISBN 978-0-7190-7535-3.

Elgie, Robert. 2011. Semi - Presidentialism (Sub - Types and Democratic Performance). New York : Oxford University Press, 2011. ISBN 978-0-19-958598-4.

Kolarova, Rumyana a Spirova, Maria. 2010. Bulgaria. European Journal of Political Research. 2010, Zv. 49, s. 909-918.

Kolarova, Rumyana a Spirova, Maria. 2013. Bulgaria. European Journal of Political Research. 2013, Zv. 52, s. 35-38.

Kostadinova, Petra a Popova, Maria. 2017. presidentialpower.com. The 2017 legislative elections in Bulgaria. [Online] 30. Marec 2017. [Dátum: 15. Máj 2017.] http://presidential-power.com/?cat=87.

Protsyk, Oleh. 2006. Intra-Executive Competition between President and Prime Minister: Patterns of Institutional Conﬂict and Cooperation under Semi-Presidentialism. Political Studies. 2006, Zv. 54, s. 219–244.

Roper, Steven D. 2002. Are All Semipresidential Regimes the Same? Comparative Politics. 2002, Vyd. 34, č. 3, s. 253-272.

Sartori, Giovanni. 2001. Srovnávací ústavní inženýrství. Praha : Sociologické nakladatelství SLON, 2001. ISBN 80-85850-94-X.

Sofia News Agency, SNA. 2017. novinite.com. Barometer Bulgaria: 4 Parties Enter National Assembly If Elections Were Held Today. [Online] 19. Máj 2017. http://www.novinite.com/articles/180427/Barometer+Bulgaria%3A+4+Parties+Enter+National+Assembly+If+Elections+Were+Held+Today.

Ústava Bulharskej republiky. National Assembly of the Republic of Bulgaria. [Online] [Dátum: 10. Február 2016.] http://www.parliament.bg/en/const.

Ústredná Volebná komisia. Bulharsko. [Online] [Dátum: 15. Máj 2017.] https://results.cik.bg/pi2017/rezultati/index.html.

Jak citovat tento text?

Oravcová, Veronika. Bulharsko: stabilita počas predsedníctva? [online]. E-polis.cz, 22. květen 2017. [cit. 2024-10-10]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/bulharsko-stabilita-pocas-predsednictva.html>. ISSN 1801-1438.