Bezpečnosť vs. ľudské práva

26. leden 2007 Jana Krajčíková komentáře

Bezpečnosť vs. ľudské práva

Ako riešiť rozpor medzi normami občianskych práv a novými reguláciami, vyplývajúcimi s bezpečnostnej situácie?

Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 nastal významný posun vo vnímaní spravodajských služieb verejnosťou. Po skončení studenej vojny sa v rámci eufórie z „bezpečného sveta“ začala redukcia ich rozpočtov i oprávnení. Štát, ktorý stratil otvoreného nepriateľa, získal priestor pre prioritné presadzovanie ľudských práv. Tento trend nútil tajné služby minimalizovať riziko odhalenia a v atmosfére nepriaznivého postoja verejnosti i médií sa sústrediť predovšetkým na defenzívnu činnosť. V druhej polovici 90. rokov sa takýto vývoj postupne stal terčom kritiky niektorých odborníkov a od roku 1998 sa pod vplyvom množiacich sa teroristických útokov táto kritika premieta i do samotnej spravodajskej činnosti. Zmeny, ktoré môžeme pozorovať po 11. septembri nenastali teda zlomovo, a neboli ani priamym dôsledkom týchto udalostí. Tie ich viac menej iba urýchlili a urobili prijateľnejšími v očiach občanov, ktorí čoraz reálnejšie pociťujú prítomnosť hrozby. Akonáhle sú ohrozené naše istoty a fyzická bezpečnosť, začínajú sa spravodajské služby javiť ako nádej na odhalenie potencionálneho nepriateľa. Nečakane sa zvyšuje i význam štátu, ktorý nesie zodpovednosť za bezpečnosť jednotlivca.

Okrem reforiem spravodajských služieb pozorujeme i výrazné zmeny v oblasti polície a súdnictva. V USA sú novelizované zákony zastrešené pod názvom US Patriot Act, vo Veľkej Británii Anti- Terrorism, Crime and Security Act. Takzvané „protiteroristické legislatívne balíčky“ boli prijaté i v ďalších krajinách, okrem Nemecka, Talianska a Ruska aj na Slovensku. Tieto opatrenia, prijaté kvôli novým bezpečnostným hrozbám, sú mnohými kritizované pre ich zásahy do štandardného chápania obsahu ľudských práv. V Británii napríklad prebieha diskusia o potrebe zavedenia identifikačných preukazov, polícii a spravodajským službám sa uľahčili oprávnenia na odpočúvanie, sledovanie elektronickej pošty, pohybu subjektu na internete či na získavanie zoznamov volaných čísiel (tieto povolenia vydáva obvykle sudca). Okrem toho sa zavádza viacero opatrení, ktoré môžu slušným občanom značne znepríjemniť život, ako sú organizačné reštrikcie obmedzujúce slobodu pohybu na letiskách, zákazy maskovania a zahaľovania osôb v určitých situáciách, nové evidenčné povinnosti fyzických a právnických osôb, sprísňovanie režimu na hraniciach a podmienok pre pridelenie víz, prísnejší monitoring pohybu cudzincov atď.

Väčšina obyvateľov takéto opatrenia chápe a podporuje ich ako formu spoločenskej zmluvy, teda výmeny určitej časti svojich prirodzených práv za vlastnú bezpečnosť, ktorú má zabezpečiť štát. Obvykle ich však vnímajú ako dočasné a podpora sa stráca v momente, keď sa stratí bezprostredný pocit ohrozenia. Okrem obavy z toho, že napriek dočasnému charakteru subjektívneho rizika, budú obmedzenia trvalé, mnohí upozorňujú i na riziko zneužitia narastajúcich právomocí orgánmi exekutívy. V prípade niektorých intelektuálov sa tieto obavy extenzívne prejavujú vo varovaniach pred mocou „veľkého brata“ a postupným zavádzaním policajného štátu. Ako najväčší problém sa obvykle označuje dilema medzi základnými ľudskými právami a bezpečnosťou, pričom sa upozorňuje na ich nezlučiteľnosť. Tento vzťah začínajú pripúšťať už i jednotlivé vlády, ako prvý ho priznal predseda Národnej komisie pre ľudské práva A. B. Vajpayee, keď vyhlásil, že „pri skutočne odhodlanom boji proti terorizmu, v snahe zabezpečiť ďalším generáciám život v mieri a harmónii, sa nemožno vyhnúť dočasnému porušovaniu a obmedzovaniu niektorých ľudských práv a slobôd“. Vychádza sa pritom zo zásady Salus populi suprema lex, čiže najvyšším zákonom je dobro ľudu.

Najkritizovanejšími sú tradične Spojené štáty americké, a to predovšetkým za väznice ako napr. Guantanamo Bay, kde je na vopred neurčenú dobu vo väzbe takmer 400 ľudí podozrivých z terorizmu. Takýchto miest majú USA, Veľká Británia, i iné štáty viac, nachádzajú sa na neznámych miestach v zahraničí a mnohí zajatci v nich žijú už roky. Títo zadržaní majú síce formálne právo na riadny súdny proces a slobodu pobytu, v skutočnosti sú však často podrobovaní psychickému a fyzickému mučeniu. Už samotná skutočnosť, že sú držaní bez dôkazov a bez súdneho procesu znamená porušenie odseku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Obmedzovanie ich osobnej slobody je vysvetľované tým, že dnes fakticky neexistuje krajina, do ktorej by mohli byť títo podozriví deportovaní bez rizika mučenia. Ak by ich vláda deportovala, porušila by tým odsek 3 Dohovoru, ktorý zakazuje mučenie a nehumánne, ponižujúce zaobchádzanie. Snemovňa lordov však už takéto počínanie britskej vlády vyhlásila za nelegálne a v najbližšom období tak pravdepodobne urobí i súdna moc.

Hrozba USA spočíva i v ich rastúcom vplyve na svetový politický systém a tým i na existujúce systémy ochrany ľudských práv. Kritici v tejto súvislosti upozorňujú najmä na časté ignorovanie inštitúcií ako je Medzinárodný trestný tribunál alebo samotná Organizácia spojených národov. Postupne sa začínajú uplatňovať rozličné štandardy potrebného dodržiavania ľudských práv pre Spojené štáty a pre zvyšok sveta.

I iné vlády sa usilujú včleniť svoj problém so separatistickými skupinami a dokonca i nenásilnými disidentskými aktivitami pod hlavičku „vojny proti terorizmu“. Okrem Ruska, Číny a nedávno presláveného Bieloruska sa tak deje i v Uzbekistane a Kolumbii. Takéto úsilie nie je samozrejme bezúčelné, ale slúži pre získanie domácej a medzinárodnej podpory pre tvrdšie zásahy voči narušiteľom poriadku. Nebezpečenstvo tejto tendencie spočíva ani nie tak v jednotlivých prípadoch, ako skôr v celosvetovo sa stále viac presadzujúcom predpoklade, že štandardné ľudské práva a právne záväzky sa v protiteroristickom konaní akosi povoľujú. Rovnako znepokojujúci je i fakt, že sa takéto deklarácie vyhlasujú často s cieľom získať priazeň USA, alebo aspoň čiastočne zmierniť ich kritiku voči násilnostiam. Spojené štáty, rovnako ako počas studenej vojny, uzatvárajú taktické zoskupenia geopolitickej povahy, pričom pramálo hľadia na dodržiavanie práv občanov v krajinách svojich partnerov.

Obyčajného belocha s čistým svedomím a registrom trestov zaujímajú však skôr opatrenia vyplývajúce z legislatívnych zmien, respektíve ich dopad na jeho bežný život. Ten spočíva predovšetkým v obmedzení práva na súkromie. To nebolo nikdy absolútne, keďže naň okrem hrozby terorizmu vplývajú i iné ohrozenia spoločnosti, akými sú zločin alebo protisociálne správanie. Koncept ľudských práv a práva na súkromie je starý viac než dvesto rokov. Chápe sa ako právo indivídua na ochranu osobných informácií pred nepovolaným zásahom vlády a súkromných organizácií, ktoré by ich chceli použiť bez jeho súhlasu, okrem výnimiek stanovených zákonom. Výskumy však ukazujú, že stále viac údajov sa stáva predmetom výmeny medzi jednotlivými organizáciami v rámci štátu. Vlády argumentujú množstvom prípadov, kedy sa pomocou zdanlivo nesúvisiacich databáz údajov (napr. prenájmov a kúpy bytov alebo áut) podarilo odhaliť zločincov. Spravodajské služby a vyšetrovacie orgány tak dostávajú čoraz voľnejší prístup k rôznym takýmto databázam, ktoré v konečnom dôsledku umožňujú sledovanie a ovplyvňovanie životu jednotlivcov. Zavádzajú sa i rozličné druhy čipov, identifikačných kariet, biometrických pasov, ktoré majú slúžiť na vyhľadávanie teroristov, či potencionálnych teroristov. Ako sa zvyšuje množstvo údajov, ktoré vláda zhromažďuje o svojich občanoch, zhoršujú sa i prípadné následky ich nepravdivosti či zneužitia.

Právo na súkromie sa narúša i monitoringom telefonických rozhovorov, aktivity na internete a zriaďovaním záznamov týkajúcich sa financií, medicíny, vzdelania a dokonca i knižničných výpožičiek. Tieto, a mnohé ďalšie zmeny spôsobili, že medzinárodné organizácie na ochranu ľudských práv sú nútené sústrediť sa na ich ochranu v materských vyspelých krajinách, namiesto tradičného obmedzeného vnímania ich porušovania v krajinách druhého a tretieho sveta.

Ešte ťažšie kontrolovateľná je rastúca diskriminácia osôb arabského pôvodu nielen v spoločnosti, ale i štátom. Prejavuje sa napr. ponižujúcimi kontrolami na hraniciach, zbieraním viacerých informácií a ich výmena medzi viacerými orgánmi, častejšia verifikácia údajov v prípade záujmu o zamestnanie alebo služby, nové identifikačné požiadavky potrebné pre prístup k verejným službám, potreba verifikácie v súvislosti so statusom imigranta, časté prehliadky na ulici, atď. Z výskumu britského Ministerstva vnútra z roku 2003 vyplýva, že kontroly aziatov na ulici vzrástli po teroristických útokoch až o 302%. Mnohé inštitúcie vyjadrili obavy, že vlády budú navrhovať, aby sa imigranti podrobovali ešte detailnejším registráciám, a podliehali rastúcej kontrole.

Vo všeobecnosti možno povedať, že hlavným problémom je hľadanie optimálnej rovnováhy medzi týmito dvoma fenoménmi, teda medzi rešpektovaním ľudských práv a bezpečnosťou. Pomyslená hranica prechádza v čase dramatickými zmenami a jej ďalší vývoj musí byť načrtnutý s citom tak, aby mohol byť štát i naďalej vnímaný ako ochranca individuálnych záujmov, nie ako monštrum kontrolujúce každý krok svojich obyvateľov. Podľa niektorých názorov je rozpor ľudských práv s opatreniami súvisiacimi s novým bezpečnostným prostredím iba iluzórny. Napríklad i článok 28 Všeobecnej deklarácie ľudských práv pritom hovorí, že každý má právo na sociálny a medzinárodný poriadok, v ktorom môžu byť realizované jeho práva vyplývajúce z Deklarácie. Všetky medzinárodné zmluvy o ľudských právach poukazujú na súvislosť medzi bezpečnosťou jednotlivca a ich dodržiavaním, ako jej základnou podmienkou. Niet teda bezpečnosti bez ľudských práv ani ľudských práv bez bezpečnosti. Generálny tajomník OSN, Kofi Annan, zastáva názor, že „neskôr by sme mali zistiť, že ľudské práva, spolu s demokraciou a sociálnou spravodlivosťou, sú jednou z najlepších preventívnych opatrení proti terorizmu.“ Takýto pohľad však nezdôrazňuje represiu, ale zameriava sa na postupné odstraňovanie príčin nebezpečenstva, čím však de facto nerieši súčasnú situáciu. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN číslo 1456 z roku 2003 zaväzuje všetky členské štáty, aby „sa uistili, že všetky ich protiteroristické opatrenia sú v súlade so všetkými ich záväzkami podľa medzinárodného práva a aby tieto opatrenia vykonávali v zhode s medzinárodným právom, najmä s medzinárodnými ľudskými právami, utečeneckým a humanitárnym právom.“

Návrhov na ideálne usporiadanie vzťahov je množstvo. Niektorí autori hovoria o potrebe posilňovať demokratickú kontrolu zložiek moci a zdokonaľovať systém bŕzd a protiváh, iní odporúčajú zveriť špeciálne právomoci do vopred vybranej skupinky ctihodných mužov, ktorí by boli zvolávaní výlučne v čase krízy. V skutočnosti by však ani takéto riešenie nebolo ideálne, keďže dáta môže zneužiť i navonok bezúhonný človek.

Použité zdroje

Zeman, P.: Spravodajské služby po 11. září. IN: Obrana a strategie, ročník 2, číslo 1/2002, str. 63 – 74.
Zeman, P.: Dilema požadavků bezpečnosti ve střetu s občanskými svobodami a pravomoci tajných služeb, poznámky k problému. IN: Bezpečnost České republiky a potřeba ústavních změn. Univerzita Karlova v Praze, Právnická fakulta, Praha 2004
Ramcharan, B.: Human Rights and Human Security.
Mariner, J.: Security, Terrorism and Human Rights. IN: The Global Impact, 20.1.2006.
Riley, T.: Security vs. Privacy.
Whitson, B.: Law School Lecture Looks at Human Rights versus National Security. IN: W&M News, 18.2.2005
Raghavan, B.: Terrorism vs. Human Rights.

Jak citovat tento text?

Krajčíková, Jana. Bezpečnosť vs. ľudské práva [online]. E-polis.cz, 26. leden 2007. [cit. 2024-12-10]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/bezpecnost-vs-ludske-prava.html>. ISSN 1801-1438.