Sociálny štát (1)

 8. leden 2007  Jana Krajčíková   komentáře

Trhová a sociálne orientovaná ekonomika je podľa ústav väčšiny európskych štátov jednou z ich hlavných charakteristík. Napriek tomu otázka určenia optimálnej hranice medzi súkromným a verejným sektorom nie je stále definitívne vyriešená a o jej konkrétnej podobe rozhodujú vlády jednotlivých krajín s prihliadnutím na tradíciu, vlastné zámery a vonkajšie determinujúce okolnosti. V súčasnosti sa jednotlivé modely riešenia ocitli v kríze spôsobenej čoraz ťažšou udržateľnosťou financovania sociálneho štátu v jeho klasickej podobe a postupom globalizácie, ktorá do značnej miery zužuje priestor pre rozhodnutia na národnej úrovni.

Sociálny štát (1)Sociálny štát (1)

Trhová a sociálne orientovaná ekonomika je podľa ústav väčšiny európskych štátov jednou z ich hlavných charakteristík. Napriek tomu otázka určenia optimálnej hranice medzi súkromným a verejným sektorom nie je stále definitívne vyriešená a o jej konkrétnej podobe rozhodujú vlády jednotlivých krajín s prihliadnutím na tradíciu, vlastné zámery a vonkajšie determinujúce okolnosti. V súčasnosti sa jednotlivé modely riešenia ocitli v kríze spôsobenej čoraz ťažšou udržateľnosťou financovania sociálneho štátu v jeho klasickej podobe a postupom globalizácie, ktorá do značnej miery zužuje priestor pre rozhodnutia na národnej úrovni.

V prvej časti práce sa sústredím na teoretický výklad pojmu sociálny štát, jeho typológiu a kritiku z oboch strán politického spektra. Je to pomerne kontroverzná a často zideologizovaná problematika. Mojou úlohou bude teda uviesť argumenty všetkých zúčastnených strán a na základe preštudovanej literatúry sa pokúsiť obhájiť svoje stanovisko. V druhej časti práce analyzujem príčiny súčasnej krízy sociálneho štátu a spôsoby, ktoré jednotlivé krajiny využívajú na jej prekonanie. Spomeniem tiež riešenie tejto problematiky v rámci Európskej únie, ako prípadný budúci model sociálneho štátu v Európe.

Pojem sociálny štát

Sociálny štát sa začal v Európe výrazne presadzovať po skončení 2. svetovej vojny ako určitý modernizovaný model klasického štátu. Od svojih predchodcu sa odlišoval predovšetkým priznaním zodpovednosti za ďalší okruh problémov a s tým súvisiacim prevzatím nových funkcií a úloh. Štát už nemá slúžiť iba ako liberálne chápaný ochranca slobodného rozvoja individuálnych záujmov, ale jeho starostlivosť o blaho občanov dostala nový sociálny rozmer.

Tvorcom termínu „welfare state“ je arcibiskup William Temple, ktorý ho použil po prvýkrát ešte počas 2. svetovej vojny v snahe zvýrazniť kontrast medzi vojnovým usporiadaním Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a Spolkovej republiky Nemecko, ktorá bola charakterizovaná ako „warfare state“. Najviac ho však sprofanoval anglický lord William Beveridge, ktorý ho ako najvyšší predstaviteľ Royal Commission použil vo svojej správe o situácii v sociálnej politike vo Veľkej Británii ako i vo svojej práci Sociálne poistenie a pripojené služby. [1] Odvtedy prešlo toto označenie pomerne výrazným vývojom. Zatiaľ čo na začiatku 20. storočia to bol dosť vágny pojem, keď sľuboval byť „ostrovom hojnosti v mori nedostatku“, dnes je nemožnosť exaktnej definície vysvetľovaná skôr existenciou jeho mnohorakých modifikácií v rozdielnych ekonomických, politických a sociálnych podmienkach.

V literatúre sa najčastejšie uvádza vymedzenie, ktoré pochádza od liberálne orientovaného H. L. Wilenskeho. Podstatou sociálneho štátu je podľa neho vládou chránená minimálna úroveň príjmov, výživy, zdravia, bývania a vzdelania pre každého občana, ktoré sú zaisťované ako politické právo. Táto úroveň je dosahovaná redistribúciou príjmov. Ďalší autori pridávajú, že sa tak deje za účelom získania politickej podpory a udržania sociálneho zmieru v krajine. Na rozdiel od prvotnej Hobbesovej predstavy Leviathana ako štátu - ochrancu, ktorý už mal povinnosť starať sa o tých, ktorí sa „nezavineným nešťastím stávajú neschopnými pracovať a sami sa živiť“ [2] , je dnešný sociálny štát viazaný na podmienky liberálneho hospodárstva, pluralitnej demokracie a decentralizácie štátnej moci. Nemožno si ho preto zamieňať so štátom socialistickým, ktorého redistributívne mechanizmy dosahujú nivelizujúcu sociálnu rovnosť na úrovni existenčného minima. Naproti tomu welfare state chce prostredníctvom prerozdelenia časti príjmu vytvoriť sociálnu sieť, ktorá zabráni prepadu stredných a nižších vrstiev do úplnej chudoby. Počet osôb žijúcich na úrovni existenčného minima sa tak značne redukuje.

Podľa Miloša Večeři, profesora Právnickej fakulty UK v Prahe, treba sociálny štát chápať ako štát, v ktorom demokraticky organizovaná moc prostredníctvom sociálneho zákonodarstva a štátnej správy:

  1. garantuje minimálny príjem jednotlivca a rodiny na úrovni životného minima
  2. poskytuje sociálne zabezpečenie, ktoré umožňuje predísť, zmierniť alebo prekonať sociálne riziká s cieľom zaistiť primeranú minimálnu úroveň sociálnej bezpečnosti a sociálnej suverenity
  3. zaisťuje kvalitnú úroveň služieb pre všetkých občanov bez rozdielu spoločenského statusu. [3]

Súkromné poistenie proti nepriaznivému osudu existovalo v rôznych podobách už od čias Babylonskej ríše. Prvé pokusy o sociálne poistenie sa však objavujú až v Nemecku za vlády kancelára Otta von Bismarcka. Aby sa mohli vyvinúť do moderného sociálneho štátu v podobe, v ktorej ho poznáme dnes, bolo dôležité uznanie sociálnych práv ako jednej z troch obsahových súčastí občianstva. Bez plného uplatnenia týchto práv sú občianske a politické práva často iba frázou, ktorá má zakryť skutočné nerovné podmienky v spoločnosti. Sociálne služby nemajú byť už iba charitou pre občanov druhej kategórie, ale majú slúžiť všetkým bez rozdielu veku, pohlavia a spoločenského statusu. Ako nezadateľné práva sa postupne dostávali z teoretickej roviny [4] do zákonodarstva jednotlivých krajín. Dnes tvoria jadro európskeho vnímania sociálneho štátu.

Podstata sociálneho štátu úzko súvisí s teóriami solidarizmu, predstaviteľmi ktorých sú aj sociológovia Auguste Comte a ?mile Durkheim. Vychádzajú z predpokladu, že všetky prvky spoločnosti pri rešpektovaní určitých minimálnych hodnôt a noriem dospievajú k sociálnemu konsenzu. Po druhej svetovej vojne sa prejavuje ako sociálna solidarita majetných s tými, ktorí sú nezavinene práceneschopní. Takáto solidarita v čase mení svoj obsah a jej aktuálne znenie je určené a vynútené neformálnymi zákonmi, ktoré musí človek ako spoločenská bytosť rešpektovať. Úlohou štátu je poznať tieto zákony a transformovať ich do systému sociálneho štátu a tým smerovať k harmonickému vyváženiu všetkých prvkov. Sociálna solidarita však nie je solidaritou schopných s neschopnými, ale je založená na existencii tzv. sociálnych rizík. Ide o riziká, ktoré nie sú závislé od konania jednotlivca a nikto nemôže vopred odhadnúť, či ho v budúcnosti nepostretnú.

Systém súkromného poistenia je založený na zásade, že vysoké riziká sú kryté vysokými poistnými tarifami, zatiaľčo nízke riziká nízkymi. Naopak, solidárne poistenie zavádzané sociálnym štátom je založené na určitej miere dekomodifikácie zaistenia a na solidarite, ktorá umožňuje prispôsobovať poistné tarify príjmom klientov a výplatu kompenzácie zase ich potrebám. Rozdiel medzi oboma systémami poistenia je rozdielom medzi trhovo matematickou spravodlivosťou a sociálnou spravodlivosťou. [5]

So vznikom sociálneho štátu je spojená dekomodifikácia pracovnej sily, ktorú Esping - Andersen charakterizuje ako „stav, kedy je služba poskytovaná v súvislosti s právom jednotlivca a keď si jednotlivec môže udržovať živobytie i bez závislosti na trhu“ [6] . Pracovná sila sa už teda nevníma iba ako tovar. Štát jej poskytuje možnosť čerpať alternatívne príjmy zo štátneho rozpočtu, čím ju čiastočne vyslobodzuje z bezprostrednej závislosti od úspechu na trhu. Miera dekomodifikácie je rozdielna v každom štáte a slúži ako jedno z kritérií delenia sociálnych štátov.

Typológia sociálneho štátu

Skúmanie jednotlivých typov sociálneho štátu nám umožňuje naplniť jeho základné znaky konkrétnym obsahom a odpovedať aj na otázku, do akej miery vedie globalizácia k ich postupnému vzájomnému zbližovaniu. Najčastejšie sa používajú typológie britského sociológa Richarda Titmussa a dánskeho teoretika G?sta Esping-Andersena. V tejto práci sa nimi nebudem podrobne zaoberať, keďže predmetom nasledujúcej kapitoly je komparácia dvoch krajín patriacich k rozličným typom sociálneho štátu. Na tomto mieste zhrniem iba hlavné znaky jednotlivých modelov, pričom použijem rozšírenejšiu Esping- Andersenovu typológiu, ktorá rozoznáva:

  1. liberálny štát – je charakteristický nízkym stupňom dekomodifikácie pracovnej sily, dominantnou úlohou rodiny v poskytovaní sociálnej pomoci a nízkymi dávkami zo strany štátu, ktoré majú motivovať k rýchlemu obnoveniu samostatnosti. Prejavom zodpovednosti zamestnanca je individuálne súkromné poistenie pre prípad straty práceschopnosti,
  2. konzervatívny (korporativistický) štát – založený na vnútrotriednej solidarite a zachovávaní statusových rozdielov medzi obyvateľmi. Sociálne dávky sú poskytované z fondov sociálneho poistenia. Obyvatelia, ktorí do systému neprispievali sú síce podporovaní zo štátneho rozpočtu, ich životná úroveň je však oveľa nižšia. Úlohou štátu je podporovať, nie nahradiť, existujúce formy solidarity (rodina, charita),
  3. sociálno - demokratický štát – poskytuje obyvateľom rovnosť na pomerne vysokom životnom štandarde. Jeho základom je univerzálny systém sociálneho poistenia a vysoká miera zamestnanosti. Stabilita sa dosahuje prostredníctvom dohôd medzi sociálnymi partnermi,
  4. rudimentárny model – Esping- Andersen ho do svojej typológie pridal až neskôr. Označujú sa ním štáty južnej Európy, v ktorých vládli často autoritárne režimy a nemajú takmer žiadnu tradíciu sociálnej politiky. Nízke sociálne dávky pripomínajú liberálny model, v krajine je však rozšírená tzv. šedá ekonomika a neformálny sektor. Niektoré skupiny majú výhody vysokej dekomodifikácie pracovnej sily, ostatné sú odkázané na rodinu a charitu, čo spôsobuje korupciu.
Tab. č. 1: Esping - Andersenova typológia sociálnych štátov
Model sociálneho štátuLiberálnyKonzervatívnySociálno-demokratickýRudimentárny
PrincípIndividuálna zodpovednosťSociálne poistenieUmiernený egalitarizmusPrimárna solidarita
Pokrytie základných potriebVeľmi nízkeZávislé od predošlých príspevkovDostatočnéVeľmi nízke
Stupeň redistribúcieStrednýNízkyVysokýNízky
Stupeň dekomodifikácie pracovnej silyNízkyStrednýVysokýZávislý od triednej príslušnosti
Príklad štátuVeľká BritániaSRN, RakúskoŠvédskoTaliansko
vlastné vypracovanie na základe štúdia Esping-Andersen [6]

Kritika zo strany pravice

Pre klasickú liberálnu teóriu je príznačný individualizmus a chápanie štátu ako „garanta pravidiel hry“, ktorý má v zásade iba ochraňovať spoločnosť pred násilím (zo strany ostatných štátov i zo strany jednotlivcov), starať sa o verejné statky, ktoré nemôžu byť obstarané súkromnými osobami a ochraňovať práva a slobody občanov. Všetko ostatné vyrieši trh. Jednotlivec musí prijať zodpovednosť za svoju osobu a ak na trhu zlyhá, je to iba dôsledok jeho nedostatočnej predvídavosti, úsilia alebo sporovlivosti. V tomto prípade sa musí spoľahnúť sám na seba, alebo na pomoc charitatívnych organizácií.

Liberálna kritika sociálneho štátu sa opiera predovšetkým o argument, že stanovenie minimálnej mzdy zapríčiňuje nárast nákladov na nízkokvalifikovanú prácu. Firmy sa teda usilujú takéto pracovné miesta redukovať, následkom čoho je rast nezamestnanosti a chudoby. Najviac je týmto trendom postihnutá tá časť pracovnej sily, ktorú chcel štát pôvodne chrániť. Vytvorenie sociálnej siete spôsobuje zneužívanie sociálnych dávok, zníženie motivácie pracovať a postupný morálny rozklad spoločnosti. Vysoké dane znižujú ekonomickú aktivitu v krajine a ohrozujú i spravodlivosť, ktorá je chápaná ako právo na zisk nadobudnutý legálnou činnosťou na trhu. Sú preto často označované ako „legalizované okrádanie vlastného obyvateľstva štátom“7. Akákoľvek redistribúcia príjmov sa vníma ako zásah do tejto spravodlivosti. Príliš veľké výdavky štátu na sociálnu pomoc a prebujnený štátny aparát vedú k zadĺženosti ekonomiky. O chorých a slabých sa má starať rodina, cirkev alebo obec. Okrem toho sa možno poistiť proti neočakávaným udalostiam, pričom ideálne je súkromné poistenie založené na trhových princípoch, ktoré nepriamo pôsobí ako stimul výkonnosti a produktivity práce.

V postmodernom období krízy klasického modelu rodiny by však bolo presadzovanie takéhoto modelu skôr akousi paródiou na sociáldarwinizmus. Ak aj zabudneme na pojmy ako sociálne práva či solidarita, je z čisto pragmatického hľadiska na ochranu mieru a bezpečnosti nevyhnutné zaistenie určitého minimálneho životného štandardu všetkých občanov. Nehovoriac o tom, že takýto štandard je základnou podmienkou liberálnej demokracie a rovných príležitostí na trhu práce. Vyššie dane môžu byť teda vnímané ako určitý poplatok za zaistenie tejto bezpečnosti. Hoci rovnaká daň, ktorú liberáli väčšinou presadzujú, stimuluje ekonomickú činnosť a tým vytváranie pracovných príležitostí, v konečnom dôsledku pôsobí negatívne najmä na stredné vrstvy, ktoré posúva bližšie k hranici chudoby. Liberáli veria, že zníženie celkových príjmov do štátneho rozpočtu, ku ktorému zníženie dane z príjmu vedie, prinúti nakoniec štát okresať výdavky do sociálnych oblastí. V skutočnosti má však vláda skôr tendenciu riešiť výpadok v štátnom rozpočte presunom daňového bremena na fyzické osoby formou zvyšovania nepriamych daní. Jediný, kto profituje sú nadnárodné koncerny, ktoré vo svojej snahe minimalizovať náklady umiestňujú výrobne do krajín s najnižšou cenou práce. Výrobky však predávajú v štátoch s vyššou kúpnou silou. Úroveň kúpnej sily v oblasti svojho dočasného pôsobiska ich teda vonkoncom nezaujíma. Akonáhle cena práce vzrastie, sťahujú závody do výhodnejšej oblasti. Krátkodobý pokles nezamestnanosti nemusí teda vždy viesť k naštartovaniu ekonomiky, najmä ak je takýto vývoj poznačený rastom vrstvy tzv. pracujúcej chudoby.

Liberálne argumenty o strate záujmu o prácu pri poskytnutí sociálnych dávok majú zmysel iba vtedy, ak je cena práce porovnateľná s týmito dávkami. Takýmto situáciám musí sociálny štát predchádzať, občanovi sa musí oplatiť pracovať. V opačnom prípade nejde o lenivosť a morálny úpadok spoločnosti, ale skôr o prirodzené ekonomicky racionálne správanie. A práve minimálna mzda je jednou z foriem ako môže štát takejto situácii zabrániť. Za normálnych okolností nebola potvrdená súvislosť medzi štedrou sociálnou politikou štátu a mierou nezamestnanosti. Tá závisí v prvom rade od počtu pracovných miest v ekonomike. Človek ako homo oeconomicus zrejme uprednostní život zamestnaného človeka.

Nemáme ani záruku, že sa zamedzením progresívneho zdaňovania zvýši motivácia investovať. Príklady krajín s dlhodobo nízkym tempom rastu a nedostatočnou investičnou činnosťou, kde sociálny štát prakticky neexistuje, hovoria skôr o tom, že prehlbovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými vedie k umŕtvovaniu kapitálu. Vo vyspelých krajinách, vyznačujúcich sa snahami o zmiernenie priepastí, sú hlavným zdrojom investičného kapitálu spravidla úspory stredných vrstiev. [8]

Liberálny pohľad na organizáciu spoločnosti je tradične najmä pohľadom vyšších, prípadne stredných vrstiev spoločnosti, ktoré svoje úspechy rady pripisujú výhradne svojim schopnostiam a cítia sa ukrátené prispievaním na svojich menej šťastných spoluobčanov, ktorí si navyše svoje horšie sociálne postavenie zapríčinili sami svojou neochotou pracovať. Zatiaľ však nepoznáme spôsob, ako by takto organizovaný štát mohol reálne fungovať a najmä ako by mohlo občianstvo bez svojho sociálneho rozmeru garantovať plné uplatňovanie občianskych a politických práv.

Pohľad konzervatívcov na sociálny štát je v zásade podobný. Hlavnou odlišnosťou je zdôrazňovanie znechutenia z približovania alebo miešania rôznych vertikálnych sociálnych úrovní a nespokojnosť s triednym antagonizmom, ktorý plodí kapitalizmus [9] . V spoločnosti má panovať prísna tradičná hierarchia, ktorá počíta s prirodzeným rozdelením na bohatých a chudobných, ktoré je iba samozrejmým dôsledkom práva na súkromné vlastníctvo. Sociálna nerovnosť vychádza z nerovnosti intelektuálnej a tiež z rozličných preferencií jednotlivcov.

Sociálny štát je kritizovaný pre svoju podporu byrokratizácie a odvádzanie ľudských zdrojov z produktívneho výrobného sektora do sektora vládneho. Konzervativizmus je spájaný najmä s podporou inštitúcie rodiny a cirkvi, ktorých úpadok spájajú jeho prívrženci so vzrastajúcou závislosťou občanov na štáte. V takomto prebujnenom štáte rastú tendencie k despotizmu a k stále väčšej kontrole každodenného života jeho obyvateľov. Toto kritizujú i liberáli. Výsledkom redukcie štátnych intervencií do ekonomiky by však nakoniec bolo pravdepodobne vynútené ďalšie rozrastanie štátneho aparátu, tentokrát však jeho represívnych zložiek. Pre konzervatívcov predstavuje určité východisko privatizácia sociálneho sektora, čo má prispieť i k rastu efektivity spravovania tejto oblasti. Ako príklad takéhoto riešenia môže slúžiť Veľká Británia za vlády Margaret Thatcher.

Mnohí kresťania kritizujú sociálny štát i kvôli tomu, že ľudí vlastne núti k štedrosti a solidarite, čo je v rozpore s Kristovym učením o dobrovoľnom dávaní. Čím viac prostriedkov sa prerozdelí formou daní, tým menšia je schopnosť a ochota financovať charitatívne organizácie.

Zatiaľ čo ideálom mnohých liberálov je prekvapivo beztriedna spoločnosť, ako dôsledok neovplyvňovaného pôsobenia všemocnej neviditeľnej ruky trhu, konzervatívci (spravidla príslušníci vyšších vrstiev) sú zástancami striktného triedneho rozdelenia spoločnosti. Jediná rovnosť, ktorú uznávajú, je rovnosť pred Bohom a pred pozemskými zákonmi. Akékoľvek sociálne prerozdeľovanie je vzburou proti prirodzenému poriadku vecí a spôsobuje nestabilitu. Štát sa má obmedziť iba na opatrenia smerujúce proti prejavom najhoršej chudoby. Aj táto pomoc má byť podmienená vlastnou aktivitou žiadajúceho. Takéto videnie však do značnej miery ponižuje osoby, ktoré sa- nie vlastnou vinou- dostali do zlej sociálnej situácie. Štát sa v žiadnom prípade nemá usilovať o vyrovnávanie príjmových a majetkových rozdielov, nahrádzanie dobrovoľného poistenia predvídateľných rizík povinným poistením, sociálno-inžinierske úsilie o zvyšovanie pôrodnosti prostredníctvom výšky sociálnych dávok pre rodiny, alebo zasahovanie do vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. [10]

Z takýchto kritík vidíme problematickosť stanovenia optimálnej hranice medzi štátom a trhom, medzi „neviditeľnou“ a „viditeľnou rukou“ v hospodárstve. Táto hranica nie je raz navždy daná a názory na jej umiestnenie sa vyvíjajú zväčša v závislosti na aktuálnych vládnych úspechoch či zlyhaniach. Sociálny štát je teda v každom prípade zmiešanou ekonomikou, ktorá neustále hľadá zlatú strednú cestu medzi laissez faire a vládnym riadením hospodárstva za účelom vytvorenia čo najlepších podmienok pre vznik efektívnej humánnej spoločnosti.

Kritika radikálnej ľavice

Sociálny štát býva chápaný ako triumf ľavicovej politiky a jeho prípadné rozširovanie sa spája obvykle s rozličnými socialistickými, resp. sociálno- demokratickými vládnymi koalíciami, hoci existujú i pragmatické výnimky. Ako som však uviedla vyššie, welfare state je bytostne zviazaný s teóriami solidarizmu a sociálneho konsenzu. Proti týmto predstavám radikálne vystupujú ideológie, ktoré vychádzajú z rozporuplnosti a protikladnosti záujmov jednotlivých spoločenských tried. Konflikty, ktoré tak vznikajú, vnímajú pozitívne ako zdroj pohybu a pokroku.

Typickým predstaviteľom teórií konfliktu je neomarxizmus. Hoci samotný Karl Marx sa nástupu moderného sociálneho štátu nedožil, jeho kritika kapitalizmu dáva jasne tušiť aká by bola jeho reakcia naň. Zatiaľ čo pravica takejto politike vyčíta prílišné zasahovanie do trhového mechanizmu, neomarxisti vidia ako najväčší problém to, že neodstraňuje príčiny sociálnych problémov, iba sa usiluje kompenzovať ich následky. Sociálny štát, podľa nich, vôbec nerieši vnútorné rozpory v spoločnosti a čiastkové úpravy majú za cieľ jedine zvýšenie disciplíny pracujúcich, demobilizáciu radikálnych socialistov a zisk voliča. Už jeho vznik, ako akýsi ústupok vládnucich vrstiev, vynútený nárastom nepokojov a hrozbou prevratov nás má varovať, že je mienený iba ako provizórium, ktoré navyše prináša kapitálu značné výhody. Akonáhle však spoločenské rozpory opäť vystúpia na povrch, ukáže sa, že sociálny štát len dočasne kompenzoval nedostatok legitimity systému založeného na veľkom vlastníctve. Je totiž plne závislý na potrebách a podmienkach akumulácie kapitálu, a preto nemôže natrvalo napĺňať nádeje na blahobyt nevlastníkov. [11]

Sociálna politika predstavuje síce bezprostrednú výhodu pre pracujúce vrstvy, v súčasnej situácii však môže byť uskutočňovaná iba v záujme vládnucej triedy, ktorá si tak ešte posilňuje svoje postavenie v štáte väčšou byrokratizáciou a nedemokratickým rozhodovaním o každodennom živote pracujúceho. Štát týmto preberá na seba zodpovednosť za „obnovu podmienok na produkciu“. To v praxi predstavuje starostlivosť o reprodukciu pracovnej sily, o ktorú sa predtým staral zamestnávateľ mzdou. Znížením čistej mzdy sa de facto nariaďuje občanovi, na čo má použiť časť prostriedkov, ktoré si za svoju prácu zaslúžil, čím sa kapitál uisťuje, že sa bude reprodukovať nielen pracovná sila ako taká (príspevky v materstve a rodičovstve), ale navyše pôjde i o silnú, zdravú (bezplatná zdravotná starostlivosť) a vzdelanú (povinná školská dochádzka, bezplatné školstvo) pracovnú silu. Kontrola systému vzdelávania štátom (rozumej kapitálom) naviac zabezpečuje tú správnu ideologickú prípravu budúcich pracujúcich a špecializáciu počas štúdia, ktorá zabraňuje pochopeniu širších spoločenských súvislostí a teda podpore neomarxizmu. Rôzne formy podpory v nezamestnanosti a sociálnych dávok, ktoré umelo udržujú armádu nezamestnaných, sú iba rafinovanou snahou vládnucej vrstvy smerujúcou k znižovaniu celkovej úrovne miezd v krajine a zabezpečenie lojality proletariátu ku kapitálu.

Napriek tomu proti sociálnemu štátu netreba bojovať, keďže pre pracujúci ľud ide určite o relatívne zlepšenie podmienok v porovnaní s presadzovaním tzv. trhovej ekonomiky bez prívlastkov. Treba ho však chápať ako prostredie na mobilizáciu, radikalizáciu a prípravu povstania v boji o každý ďalší cieľ a nie ako cieľ samotný. [12]

Ako protiargument možno stačí pohľad na štáty, kde sa takéto ideológie presadili. Teoreticky však stačí i zamyslieť sa nad financovaním sociálneho štátu. Pri existencii progresívneho daňového systému, ale i v prípade rovnakej dane prispievajú na chod štátu vo veľkej miere predovšetkým vyššie príjmové skupiny. Znižovanie sociálnej solidarity sa tak v reálnej politike prejavuje najmä postupným odbúravaním sociálneho štátu a nie jeho samotnou existenciou. Naproti tomu politika komunistických strán v štátoch, kde tvoria legitímnu súčasť politického systému, hovorí skôr o snahe zvyšovať príspevky a dávky ako o ich krátenie, ktoré by mohlo viesť k radikalizácii más a za určitých okolností k zmene režimu.

Otázkou teda je, komu sociálny štát prospieva viac v dnešnej globalizovanej ekonomike, kde o pracovnú silu nie je núdza. Pre kapitál je v určitom zmysle vyššia miera nezamestnanosti naozaj výhodná, štátu ako takému však jednoznačne škodí. Znižuje totiž kúpnu silu obyvateľstva, čím spomaľuje ekonomický rast a špirálovito sťažuje vytváranie nových pracovných príležitostí. Zhoršuje tiež vnímanie krajiny v medzinárodných vzťahoch. Každá rozumná vláda sa preto snaží nezamestnanosť znižovať, samozrejme, nie na úkor efektívnosti a rastu produktivity práce. Umelá prezamestnanosť totiž problém nerieši o nič viac.


Poznámky pod čarou a zdroje

[1] Ide o prvý komplexný návrh systému sociálneho zabezpečenia vo Veľkej Británii, ktorý Beveridge vypracoval v roku 1942. Inšpiroval sa pritom Zákonom o sociálnom zaistení, ktorý presadil F. D. Roosevelt v roku 1935 v USA.

[2] Hobbes, T.: Výber z diela. Sloboda, Praha, 1988.

[3] Večeřa, M.: Sociální stát. Východiska a přístupy. Sociologické nakladatelství, Praha, 1993. s. 50

[4] T.H. Marshall: Občianstvo a sociálna trieda. Londýn, 1949

[5] Keller, J.: Soumrak sociálního státu. Sociologické nakladatelství, Praha, 2005. s. 62

[6] Esping- Andersen, G.: The Three Worlds of Welfare Capitalism. Polity Press, Cambridge, 1990, s. 21-22

[7] Dinga, Ján, Spravodlivá rovná daň? [http://www.prave-spektrum.sk/article.php?187]. 18. február 2006

[8] Ilša, J.: Transformácia ekonomiky a sociálny štát. Prednáška na konferencii „Ekonomika- prostriedok pozitívnych zmien“. Bratislava, 21.6.2001

[9] Večeřa, M.: Sociální stát. Východiska a přístupy. Sociologické nakladatelství, Praha, 1993. s. 37

[10] Dostál, O.: Konzervatívny pohľad na chudobu. Prednáška na konferencii „Chudoba v slovenskej spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe“, 14.11.2005, Bratislava

[11] Keller, J.: Soumrak sociálního státu. Sociologické nakladatelství, Praha, 2005. s. 17

[12] Welfare State [http://www.che-lives.com/home/modules.php?name=News&file=article&sid=97]. 20 február 2006

Jak citovat tento text?

Krajčíková, Jana. Sociálny štát (1) [online]. E-polis.cz, 8. leden 2007. [cit. 2024-03-28]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/socialny-stat-1.html>. ISSN 1801-1438.

Autor Jana Krajčíková

Autor:

Autorka je studentka 4. ročníku Fakulty politických věd a mezinárodních vztahů na Univerzitě Mateja Bela v Banskej Bystrici.


[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.45 hvězdiček / Hodnoceno: 20x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!