Sedemdňová vojna

Sedemdňová vojnaSedemdňová vojna

Charakter oblasti

Južné Osetsko leží na južnom predhorí Kaukazu. Žije tu vedľa seba 50 rozličných etnických skupín, pričom značná časť z nich patrí do úplne odlišných jazykových skupín. Tieto rozdiely umocňujú vzájomnú neznášanlivosť, ktorá bola v regióne prítomná po storočia. V oblasti Kaukazu vypuklo už pod ruskou nadvládou v 19. storočí niekoľko vojen. V tom čase Rusko bojovalo proti divokým domorodým národom, ale aj proti Peržanom a Otomanom, ktorí dychtili po vysočinách medzi Čiernym a Kaspickým morom. Kaukazské národy, upínajúce sa k svojim starým tradíciám a odmietajúce akýkoľvek pokus cudzincov o ich ovládnutie, boli tŕňom v oku cárskemu Rusku a jeho následníkovi Sovietskemu zväzu. Stalin (jeho otec bol údajne Oseťan) v roku 1922 rozdelil správu nad oblasťou medzi ZSSR a Gruzínsko. Bol to krok, ktorý rozhneval bojovné národy tak, že roztržky vyústili do protestov a bojov, ktoré trvali niekoľko desaťročí.

V rokoch 1989 až 1991 sa odohral posledný kŕčovitý boj ZSSR o udržanie jednoty. Separatistickými regiónmi sa prehnala vlna nacionalizmu, ktorá so sebou priniesla nadšenie a neutíchajúcu nádej, že aj napriek nepriaznivej situácii nič nie je stratené. Čečensko (a mnohé dnes už republiky) vyhlásilo nezávislosť od Moskvy. Oseti dúfali, že rok 1989 bude tým rokom, ktorý aj pre nich prinesie pozitívne zmeny. Avšak snaha Južného Osetska o zjednotenie s príbuzným Severným Osetskom vyšla nazmar. Sám gruzínsky nacionalista Zviad Gamsakhurdia (narodený v roku 1939 v Tbilisi) odcestoval do regiónu, aby sa stretol s protestujúcimi. Napokon boli demonštrácie za nezávislosť jednotného Osetska sovietskou armádou potlačené.

Po rozpade ZSSR sa v Gruzínsku uskutočnilo referendum o nezávislosti krajiny, v ktorom viac ako 90% voličov vyjadrilo svoj súhlas. Krajina 9. apríla 1991 vyhlásila nezávislosť. V prvých slobodných voľbách 26. mája vyhrala so 64% hlasov Gamsakhurdiova strana Spravodlivý Svätý Ilja a jej predseda sa stáva prezidentom. (Ghia Nodia: CONTESTED BORDERS IN THE CAUCASUS. www.poli.vub.ac.be ) Jeho vláda sa niesla v duchu diktatúry, udávačstva a prenasledovania, čo bolo namierené zvlášť proti politickým oponentom. Jedným zo zatknutých bol aj predseda Národnej demokratickej strany Giorgi Chanturia. Už v tom čase sa začína formovať revolučný odboj na čele s komunistami Ševardnadzem, Popkhadsem a Mgeladsem. Ich cieľom je štátny prevrat a zvrhnutie Gamsakhurdiu.

Po vyhlásení nezávislosti Gruzínska a jeho nacionalizácii vďaka propagande Gamsakhurdiu politickí vodcovia Južného Osetska chceli zotrvať radšej v pevnom zväzku s Ruskou federáciou, než sa pripojiť ku Gruzínsku. Sporadické zrážky medzi Južným Osetskom a Gruzínskom (hoci predtým desaťročia spoločne nažívali v mieri a dokonca dochádzalo k premiešaniu rás) pokračovali. Tbilisi vyslalo vojenské jednotky, aby potlačili separatistické hnutie. Začala sa vojna, ktorá stála 2.000 ľudí ich životy.

Výsledkom bojov bol prevrat v Gruzínsku, ktorý stál Gamsakhurdiu jeho prezidentské kreslo. Bol nútený odísť do exilu, kde ešte istý čas vystupoval ako jedniný legitímny vodca Gruzínska. Útočisko mu poskytla vláda odtrhnutej republiky Čečenska generála Džokara Dudájeva. (Zviad Gamsakhurdia: The Nomenklatura Revanche in Georgia. Christopher Story, Vol. 21, N. 9-10, 1993. www.geocities.com ) V exile napísal niekoľko publikácií a propagandistických článkov, okrem iného bol zverejnený aj jeho „otvorený list“ novej gruzínskej vláde, v ktorom nastupujúceho prezidenta Ševarnadzeho obvinil z posluhovačstva Kremlinu a bráneniu samostatnosti a jednotnosti Gruzínska. (Zviad Gamsakhurdia: Open Letter to Eduard Shevardnadze. www.geocities.com ) Eduard Ševarnadze podpísal dohodu s ruským prezidentom Borisom Jeľcinom o prímerí. Obidva štáty súhlasili so stálou prítomnosťou mierových síl Ruska a Gruzínska v regióne. Problémy sa však nekončili. Krajinu zasiahla občianska vojna, v ktorej proti sebe stáli „zviadisti“ uznávajúci exilovú vládu a „mhekdroini“ (bojujúci proti vláde už za čias Gamsakhurdiu) podporujúce Ševarnadzeho, ktorý mal dobré vzťahy a americkou vládou Georgea Busha a ministrom zahraničných vecí Jamesom A. Bakerom. Navonok prozápadný demokratický vodca, no vo vnútri sa Ševarnadzeho režim od toho predošlého veľmi nelíšil. Gruzínsko upevnilo svoju teritoriálnu integritu silou, každá snaha separatistických regiónov o odtrhnutie sa od republiky bola potlačená silou.

V ružovej revolúcii v roku 2003 Michail Saakašvili zvrhol Ševarnadzeho a sám sa stal prezidentom. Jedným z prvých krokov jeho vlády bolo získanie separatistických regiónov Južné Osetsko a Abcházko späť pod gruzínsku nadvládu. Tretia separatistická oblasť Adžária chcela mier a zostala súčasťou Gruzínska, kým v ostatných dvoch prebehlo referendum za nezávislosť.

Saakašvili obviňuje Rusko z dodávok zbraní a financovania separatistov v obidvoch regiónoch. Podľa neho Kremľu nejde ani tak o nezávislosť národov, ako o posilnenie svojho postavenia na Kaukaze, oblasti známej vďaka svojmu nerastnému bohatstvu (prebieha tadiaľto systém ropovodov a plynovodov Ruskej federácie, ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan prepravujúci čierne zlato z ropného poľa Azeri-Chirag-Gunešli v Kaspickom mori do Turecka, turkménsko-iránsky ropovod Korpeže-Kurt Kui, Kaukaz je predmetom záujmu spoločného energetického projektu Turecka a Grécka a nateraz odloženého projektu EÚ Baku-Erzurum, ktorý má nahradiť Gazi-Magomed-Gazakh vybudovaný ešte za čias ZSSR a i.) a o podkopanie gruzínskych snáh stať sa členom Severoatlantickej aliancie. Rusko stihlo väčšine obyvateľstva v Južnom Osetsku a Abcházku vydať ruské pasy a snaží sa byť v pozícii akéhosi poručníka pre ochranu „svojich“ štátnych príslušníkov. Mnoho kaukazských národov preto neváha vziať do ruky zbraň proti Gruzínsku, takže Rusko určite nemá v tomto spore núdzu o dobrovoľníkov.

Záujmy Južného Osetska

Oseti sú gruzínskou etnickou skupinou iránskeho pôvodu. Ich pôvodné sídlo bolo v údolí rieky Don. Do kaukazského regiónu prišli v 13. storočí, keď do údolia Donu začali prúdiť mongolské kočovné kmene. Niektorí Oseti sa úsídlili v Severnom Osetsku – Alánii (súčasť dnešného Ruska), niektorí v Južnom Osetsku. Ďalej tu žijú gruzínski štátni občania, ktorí tvoria jednu pätinu z celkového počtu obyvateľstva územia (70.000), t.zn. asi 14.000. Zvyšok tvoria prevažne Rusi a iné národnosti. (Q&A: Conflict in Georgia. www.bbc.co.uk ) Južné Osetsko sa oddelilo od gruzínskeho teritória vo vojne v rokoch 1991-1992 (podobne ako Abcházko), v ktorej zahynulo viac ako 2.000 ľudí. (We are at war with Russia, declares Georgian leader. www.independent.co.uk ) Nad vtedajším prímerím dohliadalo 500 vojakov mierových síl z Ruskej federácie (ktoré vlastne vznikli len nalepením modrých pások so žltým logom MC na pôvodnú uniformu bežných príslušníkov armády), Severného a Južného Osetska, Gruzínska a OBSE. V referende v roku 2006 hlasovalo 99% Osetov za úplnú samostatnosť. V tom čase však prebiehalo aj iné referendum zorganizované stranou Ľudia za mier v Južnom Osetsku, známej tiež ako Únia spásy Osetov. Výsledky tohto referenda hovoria, ako inak, za udržanie pevného zväzku s Gruzínskom.

Záujmy Gruzínska

Gruzínsko obviňuje Rusko z anektovania vlastného teritória (v rámci hraníc uznaných medzinárodným právom) a inštalácie bábkovej proruskej vlády pod vedením Eduarda Kokoityho a iných politikov, ktorí sú bývalými príslušníkmi ruskej armády a FSB. (KOKOITY, Eduard Dzhabeyevich. www.russiaprofile.org ) Návrat separatistických území pod gruzínsku kontrolu je výsledkom snahy aj prezidenta Michaila Saakašviliho, ktorý sa dostal k moci po ružovej revolúcii. (Saakashvili: Returning of Abkhazia is the main goal of Georgia. www.caucaz.com ) Južnému Osetsku odmietol udeliť úplnú nezávislosť, avšak dostalo územnú autonómiu v rámci federatívneho štátu. Gruzínsko dokonca neuznáva názov provincie Južné Osetsko a preferuje starý názov Samachablo alebo Tschinvali (podľa hlavného mesta). Pre Gruzínsko má strategický význam aj samotná skutočnosť, že Južné Osetsko hraničí s Ruskom. Práve tadiaľto prebieha tunel Roki. Tunel, vedúci pod mohutným pohorím Kaukaz, je jednou z mála ciest do Ruska a dá sa povedať, že ten, kto kontroluje túto cestu, kontroluje hranicu. Podľa správ SIPRI (Stockholm International Peace Research Institute) Vojenské výdavky dosahujú za posledné dva roky 6% HDP. (SIPRI Yearbook 2008. www.sipri.org ) Hoci vláda v Tbilisi odmieta tvrdenie, že zbrojenie je namierené proti separatistickým územiam, vláda Južného Osetska už niekoľkokrát vyjadrila svoje znepokojenie. (Special Report: Military Build-Up in the Caucasus. www.iwpr.net ) Gruzínsky premiér Givi Targamadze pripísal zbrojenie k snahe priblížiť sa k štandardom NATO a stať sa členom Aliancie. (Defense Spending, Number of Troops Increased. Civil.ge) Krajina má úzke vzťahy so Spojenými štátmi a podieľa sa na mierovej operácii v Iraku. USA zasa pomáhajú vo vyzbrojovaní a výcviku gruzínskych vojakov (za prítomnosti vlastných vojenských poradcov) a asistovali pri stiahnutí gruzínskych jednotiek z Iraku po tom, čo ruské vojská vpadli do Južného Osetska.

Záujmy Ruska

Majoritným obyvateľstvom Južného Osetska sú ruskí občania. Občianstvo získali buď narodením alebo naturalizáciou po vojne v rokoch 1991-1992. Rusko považuje intervenciu do Južného Osetska za mierovú misiu s úlohou chrániť ruských občanov a vojenské posádky požívajúce mandát mierových síl od roku 1992. (S Ossetia bitterness turns to conflict. www.bbc.co.uk ) Ruský prezident chce prinútiť Gruzínsko dodržiavať mier a mierovú zmluvu z roku 1992, obnoviť status quo a naďalej pôsobiť v rámci mierových síl pod mandátom OBSE. (Medvedev tells Bush Russia aims to force Georgia to accept peace. www.en.rian.ru ) Vláda v Južnom Osetsku je závislá od Ruska, ktoré nesie dve tretiny jeho ročného „štátneho“ rozpočtu. Navyše Gazprom, akcionárska spoločnosť pod kontrolou vlády v Kremli (Medvedev je bývalým predsedom akcionárskeho spoločenstva Gazpromu), financuje výstavbu nových plynovodov a celkovej infraštruktúry. V roku 2007 Vladimir Putin predstavil 200 miliardový zbraňový program s vyhliadkami na nasledujúcich sedem rokov, počas ktorých bude Južné Osetsko z ruských peňazí financovať nákup moderných zbraňových systémov a vojenský výcvik s účasťou ruských vojenských poradcov. (Russian soldiers who died in Georgia conflict hailed as heroes by Kremlin. www.telegraph.co.uk ) Vďaka tejto angažovanosti vzrástol ročný rozpočet Ruskej federácie na obranu na 22%. ( Russian fighting machine is showing its age, say military analysts. www.timesonline.co.uk ) Gruzínsko podstúpilo 5. januára 2008 referendum o vstupe do NATO. Išlo v podstate o nezáväzný prieskum verejnej mienky. Podľa oficiálnych výsledkov volebnej komisie 77% voličov bolo za vstup, 23% proti. Napriek pozitívnemu výsledku referenda a celkovej pripravenosti, počas summitu v Bukurešti na veľké sklamanie gruzínskej vlády NATO neponúklo krajine Akčný plán členstva v Aliancii (ani Ukrajine). Čím sa vyhovelo osobnému želaniu už bývalého ruského prezidenta Vladimira Putina. (Vladimir Putin tells summit he wants security and friendship. www.timesonline.co.uk ) Oficiálnou príčinou tohto rozhodnutia bola snaha prinútiť Gruzínsko, aby si najprv vyriešilo svoje vnútorné problémy. Nemecká kancelárka Angela Merkelová počas stretnutia s ruským prezidentom potvrdila, že želaniu Gruzínska bude v budúcnosti vyhovené. Neurčila však presný dátum začatia pristupového konania. Kým Rusko už stihlo uznať nezávislosť Južného Osetska a Abcházka, Spojené štáty spolu s EÚ uznávajú územnú celistvosť gruzínskeho štátu. Na rozdiel od postoja ku Kosovu s rozdielnym etnickým zložením. NATO v tomto prípade podporilo rozhodnutie kosovskej vlády vyhlásiť (hoci jednostranne) nezávislosť, Rusko zasa teritoriálnu integritu Srbska. Je potrebné na tomto mieste dodať, že prípad Kosova stavia Rusko do pozície morálne zvýhodneného. Už počas jedného zasadnutia v Bruseli ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov varoval šéfku americkej diplomacie Condoleezu Riceovú, že uznanie nezávislosti Kosova zasadí do sveta nebezpečný precedens. (In Georgia Clash, a Lesson on U.S. Need for Russia. www.nytimes.com )

Preteky v zbrojení

Expert na politické vzťahy v kaukazskom regióne Archil Gegešidze považuje zbrojenie Gruzínska za opodstatnené. Súhlasí s názorom ministra obrany Davidom Kezerašvilim, že finančné prostriedky z USA sa používajú na nákup nových zbraňových systémov, ktoré moderná armáda potrebuje a časť z nich slúži na zaplatenie výdavkov spojených s vyslaním 2.000 člennej posádky do Iraku. Gruzínsko zaostávalo vo výzbroji za krajinami v regióne (ako napríklad Arménsko a Azerbajdžan) v kvalite i kvantite. Potrebuje profesionalizovať armádu, aby sa mohlo stať členom NATO. Výdavky na zbrojenie sa stretli s pochopením v parlamente (6% z HDP, čo sa rovná výdavkom na sociálnu a zdravotnú starostlivosť). Program schválila aj opozícia (na čele s Pikriom Čikhradzem z frakcie Nové práva), len požaduje väčšiu transparentnosť. Predseda koaličnej strany Národného hnutia David Kirkitadze priznal tento nedostatok. Je to nevyhnutné, keďže ide o program chúlostivého charakteru, akým zbrojenie v tak nestabilnom regióne nepochybne je a v mnohých prípadoch sa tu rozprávame o vojenskom tajomstve. Mimovládna organizácia Spravodlivosť a Sloboda pod vedením Iraklija Sesiašviliho namieta, že ministerstvom obrany zverejnený rozpočet nezahrňuje väčšie výdavky. Pritom poukazuje na správu dvora auditorov, ktorí objavili nezrovnalosti vo výdavkoch ministerstva v rokoch 2005-2006 (ešte pod vedením bývalého ministra Iraklija Okruašviliho). Vojenský komentátor pre týždenník Kviris Palitra Iraklij Aladašvili bol jedným z tých, ktorý začali vlastné vyšetrovanie vo veci. Tvrdí, že v roku 2005 Gruzínsko zakúpilo od Ukrajiny 15 nákladných vozidiel, pričom každé z nich stálo 42.000 dolárov. O dva mesiace neskôr bolo kúpených ďalších 10 vozidiel rovnakého typu, ale už za cenu 52.000 dolárov za kus. Čím štátna pokladnica prišla o cca 100 tisíc dolárov. Aladašvili preto navrhuje zriadenie „generálneho inšpektorátu“ pod vedením prezidenta (a zároveň vrchného veliteľa vojsk), ktorý by monitoroval výdavky a zabránil zbytočným finančným stratám. Gruzínsko už v Bruseli prednieslo svoj dlhodobý plán strategickej obrany. Ministerstvo obrany zverejnilo detaily navýšenia vojenských výdavkov, počty vojenského personálu a zbraní. Tajomstvom zostáva položka „nákup zbraní, vojenského vybavenia a materiálu.“ Podľa predstaviteľov ministerstva je to preventívne opatrenie namierené proti Rusku, aby, ako hovorí zástupca predsedu komisie pre národnú bezpečnosť a obranu (zriadenú v rámci ministerstva obrany) Nika Rurua, nebolo schopné ovplyvniť potenciálnych dodávateľov a podkopať tak plány v budúcnosti.

Samozrejme názory ruských politických predstaviteľov a nimi podporovaných separatistických oblastí sa líšia. Boris Chočiev, zástupca premiéra (de facto) vlády Južného Osetska a hlavný vyjednávač s Tbilisi zašiel tak ďaleko, že zo súčastnej bezpečnostnej situácie na Kaukaze obvinil západné štáty: „Sme ohromení postojom krajín, ktoré na jednej strane od nás požadujú odzbojenie a na druhej vyzbrojujú agresora, Gruzínsko.“ (Caucasus Reporting Service. www.iwpr.net ) Analytik v Tbilisi Archil Gegešidze sa snaží presvedčiť gruzínsku vládu, aby aj napriek doterajším snahám vyvinula väčšie úsilie a presvedčila Abcházko a Južné Osetsko, že zbrojenie nie je namierené proti nim: „Musíme vysvetliť druhej strane, že sila našej armády neslúži proti ich záujmom, ale slúži spoločnému záujmu nášho štátu.“ (Caucasus Reporting Service. www.iwpr.net ) Politický analytik Paata Zakareišvili patrí k tým, ktorých navýšenie výdavkov na zbrojenie hlboko znepokojuje: „Vyslali sme jasnú správu – to, že armáda je naším dôležitým prostriedkom na riešenie sporov.“ (Caucasus Reporting Service. www.iwpr.net )

Zábery s ruskými vojakmi sediacimi na obrnených vozidlách prechádzajúcich cez gruzínske mestá sa stali jedným z trvácnych momentov tejto vojny. Fotografické a filmové materiály však skresľujú skutočnosť, ktorá zostáva laikom ukrytá. Išlo o zastarané vozidlá s ľahkou výzbrojou bez známok pohodlia, v ktorých teplota dosahuje kritický bod, takže vojaci boli nútení väčšinu času počas postupu tráviť vonku. Podľa vojenského experta na Rusko z Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie so sídlom v Londýne plukovníka Christophera Langtona „aspoň mohli (vojaci) rýchlo reagovať, ak by došlo k útoku.“ Na invázne vojsko bývalej superveľmoci ruská 58. armáda nevyzerala ako moderná bojová jednotka. Víťazstvo nad Gruzínskom bolo výsledkom drvivej prevahy v počtoch, nie použitia precíznych „inteligentných“ zbraní. Svoju úlohu v bleskovej porážke gruzínskej armády zohrala aj ruská „bojová príručka“ v štýle sovietskych stratégií založenných na detailnom plánovaní, ktoré necháva málo priestoru pre flexibilitu. Rusi sa poučili z amerického ťaženia v Iraku a Afganistane a z vlastných skúseností na Balkáne. Napriek tomu bola operácia v Gruzínsku vedená v duchu „starej školy“ s vybavením pochádzajúcim z časového obdobia studenej vojny.

Ruské vojská vtrhli do Gruzínska nielen s neadekvátnou ochranou transportných vozidiel, ale aj s nedostatočným hĺbkovým prieskumom a bez vytýčenia cieľov útoku pre bombardéry. Stratili štyri lietadlá v paľbe gruzínskej protilietadlovej obrany (Gruzíncom sa podarilo zajať dvoch pilotov – majora Vjačeslava Markoviča a plukovníka Igora Zinova), ktorú iróniou osudu sami postavili. Jedným z lietadiel bol aj nadzvukový Tupolev Tu-22, bombardér známy pod kódovým označením NATO ako „Blinder.“ Plukovník Langton považuje gruzínske protilietadlové systémy sa vysoko mobilné, z tohto dôvodu bolo od ruského velenia nanajvýš nezodpovedné a ľahkomyselné vysielať lietadlá do vojnovej zóny bez toho, aby tomu predchádzal prieskum napríklad pomocou UAV a UCAV. Ruské bombardéry teda na potenciálne ciele nalietavali naslepo. Generál Anatolij Kornukov, bývalý vrchný veliteľ ruského letectva, sa vyjadril pre moskovský magazín Independent Military Review, že neschopnosť včas vyradiť z hry gruzínsku protilietadlovú obranu pred príletom Tu-22 znamenalo poslanie posádky lietadla na smrť. Strata lietadla na území tak malého nepriateľa bola nešťastná. Strata vrchného veliteľa vojsk, ktorý utrpel ťažké poranenia šrapnelmi počas jeho cesty v ozbrojenom konvoji po Južnom Osetsku, už zaváňala ľahostajnosťou. Generál 58. armády Anatolij Khrulyov nemal počas svojej jazdy vzdušnú ochranu. Možno bolo pre ruských vojakov ešte viac nepríjemné zistenie, že zbrane ich nepriateľov sú modernejšie alebo v oveľa lepšom stave. Zástupca riaditeľa Ruského analytického centra pre stratégie a technológie Konstantin Makijenko pre The Moscow Times prezradil, že ruské sily museli operovať v prostredí technologickej podradenosti:

  1. zastaralé obrnené transportéry a absenciou viac vrstvého pancierovania na ochranu pred protitankovými strelami.
  2. absencia hĺbkového prieskumu pomocou napr. UAV pre vyhľadávanie gruzínskych systémov protivzdušnej obrany.
  3. žiadne precízne riadené zbrane (rakety, bomby), namiesto toho použitie kontajnerových bômb pre spáchanie čo možno najväčšej škody.
  4. absencia stíhacej ochrany pre bombardéry.
  5. absencia ochrany vojenských konvojov.

Na druhej strane vojna v Gruzínsku ukázala, že v porovnaní s 90. rokmi ruská armáda znamenite pokročila. V tom čase vo vojenskom velení vládla korupcia, medzery vo velení a pochabé financovanie. To všetko extrémne narušilo štruktúru kedysi tak mocnej Červenej armády. Snáď nikde nenájdeme pre to lepší príklad ako v dvoch čečenských vojnách, kde bojovali hlavne mladí a neskúsení branci, odvedení do služby len krátko pred nasadením v teréne. V Gruzínsku to už boli prevažne profesionálni vojaci, hoci ruské ministerstvo obrany priznalo, že sa na vojnových operáciách zúčastnili aj rezervisti. Podľa Matthewa Clementsa z Jane's Information Group ruská armáda ukázala viac nasadenia a flexibility, než tomu bolo v 90. rokoch, ukázala schopnosť poslať vojakov do prvej línie a dostať ich odtiaľ von v čo možno najkratšom čase. Jednou z mnohých priorít je rekonštrukcia armády a veľká časť z finančných prostriedkov získaných z nerastného bohatstva plynie práve na tento účel. Po tom, čo výdavky na zbrojenie vzrástli na 22%, plánuje sa nákup novej vojenskej techniky v hodnote 100 miliárd libier. Počas vojny Rusko zastavilo spoluprácu s NATO. Ministri zahraničných vecí členských štátov na oplátku na výnimočnom zasadnutí v Bruseli vyhlásili, že sa nebude konať žiadna rada NATO/Rusko, kým posledný ruský vojak neopustí územie Gruzínska. Napriek tomu chcel ruský prezident podľa vlastných slov „zabrániť novej studenej vojne.“ Dmitri Medvedev na stretnutí s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou v piatok 15. augusta v čiernomorskom turistickom rezorte Soči povedal, že Rusko sa snaží o dobré a otvorené vzťahy s Európskou úniou a Spojenými štátmi. Národným zájmom Ruska podľa prezidenta nie je vybudované vzťahy s inými štátmi okliešťovať, ale vzájomná spolupráca v dobrej viere. Kancelárka kritizovala vojnové snahy Ruskej federácie, jeho odvážne ťaženie nazvala neprimeraným a požadovala okamžité stiahnutie ruských vojsk z Gruzínska. (Merkel, Medvedev Clash Over Russia's War in Sochi Talks. www.dw-world.de ) Išlo o jednu z podmienok tzv. šesťbodového mierového plánu, ktorý francúzsky prezident (a súčastný predseda Rady EÚ) Nikola Sarkózy predložil v mene EÚ na stretnutí v Moskve v utorok 12. augusta a v Tbilisi v stredu 13. augusta. Medvedev zostal počas rokovania neoblomný spievajúc stále tú istú pesničku o humanitárnej intervencii. Varoval, že Rusko nebude váhať a zasiahne rovnakou silou aj v budúcnosti, ak bude citíť, že sa jeho občania nachádzajú v ohrození, je garantom bezpečnosti v kaukazskom regióne a ruské mierové jednotky zostanú v Gruzínsku. Merkelová vyjadrila súhlas s prítomnosťou mierových síl a zahraničných pozorovateľov. Zároveň podporila „demokraticky zriadenú vládu“ v Tbilisi a obhajovala právo každého štátu slobodne rozhodnúť, či sa chce stať členom NATO. No kým Gruzínsko a jeho prezident dali jasne najavo svoj záujem o vstup do Aliancie, Medvedev jasne zaútočil na Saakašviliho výrokom, že hlavným cieľom je „nastoliť mier a zaistiť, aby už nikdy nikto neprišiel na tak hlúpu myšlienku.“ (Merkel, Medvedev Clash Over Russia's War in Sochi Talks. www.dw-world.de ) Ruský veľvyslanec v Berlíne Vladimir Kotenev si neodpustil narážku na gruzínsku vládu s istou dávkou dramatičnosti a pre časopis Bild povedal: „Ženy a deti sú vraždené, kostoly praskajúce utečencami sú zapaľované a celé dediny sú vyhladzované.“ V čase stretnutia ruského prezidenta s nemeckou kancelárkou do Gruzínska zavítala na štátnu návštevu Condoleezza Riceová, aby s Michailom Saakašvilim prediskutovala podmienky mierovej zmluvy, ktorej sa budeme venovať v kapitole Vyhlásenie prímeria a šesťbodový mierový plán.

Vojnové operácie:

Bojová zostava Gruzínska

Gruzínske, ruské sily i jednotky Južného Osetska a Abcházka sú vybavené predovšetkým sovietskou technikou. No Gruzínsko vďaka svojej ambícii stať sa členom NATO a dobrými vzťahmi so západnými krajinami má vo svojom arzenály aj západnú techniku a výzbroj.

Letectvo: 10 lietadiel Su-25KM, ktoré boli vylepšené izraelskou spoločnosťou Elbit System a 2 inštruktážne Su-25UB, šesť L-39, deväť L-29, tri vrtulníky Mi-24, šesť UH-1H a šesť Bell-212.

Pechota: asi 200 tankov T-55 a T-72 SIM-1, obrnené pásové vozidlá BVP-1, BVP-2, MT-L, obrnené kolesové vozidlá BTR-80, BTR-70ID, turecké obrnené vozidlá Otokar Cobra, Landrovery z Veľkej Británie a Humvee z USA, samohybé húfnice 2S3 Akatsija, 2S7 Pion a 152 mm SpGH DANA, vlečné protinakové húfnice T-12, D-30 a 152 mm húfnica 2A36, protitankový granátomet RPG-7, raketomety RM-70 (z Českej republiky a Slovenska), BM-21 a LAR-160, pušky AK-47, SVD Dragunov, útočné pušky M4 Carbine, M-24 a M-82, nemecké pušky Heckler&Koch G36 a malý počet izraelských IMI Tavor TAR-21. Ukrajina dodala Gruzínsku taktiež zbrane vrátane rakiet AA, obrnených transportérov a malých zbraní.

Loďstvo: 30 plavidiel rôznych typov. Hlavné námorné sily tvorí raketový čln Dioskursia triedy Combattante II zakúpený v roku 2004 od Grécka a vyzbrojený raketami Exocet MM38 a raketový čln Tbilisi triedy 206MP Vikhr zakúpený od Ukrajiny v roku 1999 a vyzbrojený raketami P-15M (potopený 9.8.2008).Ďalej dva bojové člny 106K Vydra od Bulharska, tri hliadkové člny 1400M Grif, asi päť člnov 1398B Aist, okolo 20 člnov pobrežnej stráže rôznych typov zakúpených od Turecka, Grécka, Rumunska, USA a Nemecka.

Armádu tvorí asi 26.900 mužov v zbrani a 100.000 rezervistov: 1. brigáda bola prevelená z Iraku, aby bránila hlavné mesto Tbilisi. Domovskú základňu má spolu so ženijnou brigádou v Gori. 2. brigáda zo Senaki utrpela ťažké straty počas bojov v Kodorskom údolí. 3. brigáda z Kutaisi (kde je umiestnený aj prápor protivzdušnej obrany) podporovala 4. brigádu v postupe do Južného Osetska. Vojnu prežila relatívne v celku. 4. brigáda vo Vaziani je najsilnejšou gruzínskou bojovou formáciou. Tvorila predvoj v útoku na Južné Osetsko, pričom utrpela veľké straty na životoch i materiále. 5. brigáda, dislokovaná v Khelvachauri a Khoni, tvorí rezervu a do bojov nezasiahla. Po obsadení mesta Gori ruskými jednotkami sa stiahla do obranných pozícií. Do tejto zostavy patrí aj samostatný prápor ľahkej pechoty umiestnený v Adlia, spojovací prápor v Saguramo spolu so zdravotníckym práporom, technický prieskumný prápor v Kobuleti a prápor vojenskej polície so základňou v Tbilisi.

Do bitky o mesto Tschinvali zasiahli pechotné prápory podporené tankovým práporom z Gori, delostreleckou brigádou zo základní v Gori a Khoni a gruzínske letectvo. Po ruskej invázii sa z Iraku stiahla kompletná 2.000 členná posádka. Jednotky a ich vybavenie previezli do Gruzínska Američania na C-17 Globemaster. Hoci sa gruzínskym vojakom dostalo výcviku v používaní útočných pušiek M4, po vypuknutí vojny sa vrátili k zaužívanej AK-47. V boji sa dopustili niekoľkých osudových chýb. Neboli schopní jednoranových výstrelov, namiesto toho kropili nepriateľa zhlukmi automatickej paľby, ktorá je omnoho nepresnejšia a spotrebúva viac munície. Americký vojenský výcvikový program bol vojnou narušený, možno natrvalo. Gruzínskej armáde bol zasadený tvrdý úder. 1. a 2. brigáda, tankový prápor so základňou v Gori a väčšina jednotiek gruzínskeho delostrelectva v prvej línii už vlastne nie sú schopné boja.

Bojová zostava Ruskej federácie

V oblasti Južného Osetska sa vojenských operácií zúčastnili príslušníci mierovej misie, najmenej dva posilnené prápory 19. motorizovanej streleckej divízie (Severné Osetsko) 58. armády, 76. vzdušná výsadková divízia VDV (Pskov), 98. vzdušná výsadková divízia (Ivanovo), špeciálne jednotky GRU (ruská rozviedka) a Specnaz zo 45. samostatného prieskumného pluku VDV (Moskva), jedna rota špeciálneho práporu Vostok a jedna rota špeciálneho práporu Západ 42. motostreleckej divízie (Čečensko). Bojovú zostavu Ruska dopĺňa armáda Južného Osetska a neidentifikované paramilitárne jednotky neznámeho počtu.

V Abcházku to boli jednotky 131. osobitnej motostreleckej brigády, ktorá bola pôvodne zarátaná medzi mierové sily, VDV a pozemné a letecké sily Abcházka. Do bojovej zostavy v tejto oblasti patrila aj námorná úderná skupina pozostávajúca z Čiernomorskej flotily:

Krížnik RFS Moskva triedy Slava, torpédoborec Smetlivy triedy Kašin, vyloďovacie plavidlá Saratov triedy Aligator a César Kunikov a Jamal triedy Ropucha-I, menšie vyloďovacie plavidlo Koida, protiponorkové korvety Kasimov, Povarino a Suzdalets triedy Griša-V, korveta Miraž triedy Nanuška-III, raketový čln Samum triedy Bora, prieskumné plavidlo Ekvator triedy Moma, mínolovky Žukov a Turbinist triedy Natja a napokon vlečná loď MB-31 triedy Sorum.

Vzdušná podpora bola realizovaná pod velením generálplukovníka Alexandra Zelina bombardérmi 4. vzdušnej armády operujúcej nad Južným Osetskom, Abcházkom a Gruzínskom (Tupolev Tu-22M3, Suchoj Su-24, Suchoj Su-25) a leteckými transportnými jednotkami, ktoré asistovali pri leteckom presune 76. a 98.vzdušnej výsadkovej divízii, jednotkám Specnaz 45. samostatného prieskumného pluku v Južnom Osetsku a jednotkám VDV v Abcházku. Počas bombardovania cieľov v Gori došlo k použitiu kontajnerových bômb s trieštivými náložami (RBK-250) a pravdepodobne aj balistických rakiet stredného doletu (12 Toška-U, v kóde NATO SS-21 Scarab a Iskander SRBM, v kóde NATO SS-26 Stone).

Okrem toho ruský spravodajský kanál RTR Planeta priniesla niekoľko reportáží o stretnutí osetského „národného zoskupenia“ (Narodnoe opolchenije), dobrovoľníkov z Vladikaukazu a iných častí Ruska. Ich počet sa odhaduje na desiatky až stovky. Jedna takáto skupina sa sformovala v Severnom Osetsku s názvom Voisko.

Žoldnieri

V dobe konflliktu bolo v Gruzínsku 127 amerických vojenských inštruktorov a 1.000 mužov stálej americkej posádky zo základne v talianskom meste Vicenza, ktorá je leteckou základňou síl Southern European Task Force, ďalej príslušníci 21. veliteľstva podpory a logistiky umiestnenom v nemeckom Kaiserslautene, 3. práporu 25. pluku námornej pechoty umiestnenom v Brook Park v americkom štáte Ohio a 1. práporu 121. pechotného pluku z Národnej gardy amerického štátu Georgia. (Posledná menovaná sa zúčastnila cvičenia Immediate Response 2008.) Americké jednotky boli umiestnené aj na základni Vaziani neďaleko Tbilisi. Hoci do bojov aktívne nezasiahli, na Kaukaz dorazilo mnoho zahraničných žoldnierov z USA, Veľkej Británie a Ukrajiny, ktorí podporili gruzínske jednotky. Ich participáciu v konflikte odsúdil ruský premiér Vladimir Putin v rozhovore pre CNN a generálplukovník Anatolij Nogovitsyn prezentoval fotokópiu amerického cestovného pasu, ktorý bol údajne nájdený blízko Tschinvali. Držiteľ pasu bol identifikovaný ako Michael Lee White, bývajúci v Houstone, narodený v 1967. Neskôr bol držiteľ nájdený v USA a účasť v konflikte alebo zdržiavanie sa v tom čase na Kaukaze poprel. Tvrdil, že pas mu ukradli na letisku v Moskve v roku 2005.

Na druhej strane ani Rusko neváhalo siahnuť po chladnokrvných „freelanceroch.“ Fotografie Arkadija Babčenka obleteli svet a odkryli oveľa viac, než si novinár dokázal predstaviť. Na záberoch sa okrem usmievajúcich sa Osetov a ruských vojakov objavili aj zarastení paramilitári sediaci na ruských obrnených vozidlách s bielym označením Vostok (Východ). Hrdo o sebe prehlásili, že sú Čečeni slúžiaci Práporu Vostok pod velením Sulima Jamadájeva, ktorý má spolu so svojimi bratmi Ruslanom, Badrudinom a Issom povesť nemilosrdného zabijaka, vojnového zločinca a člena podsvetia. Sulim má zároveň tú česť pýšiť sa titulom „Hrdina Ruska.“ Po vojnách v Čečensku Jamadájev prijal amnestiu a prešiel na druhú stranu. Stal sa členom ruských špeciálnych jednotiek SPECNAZ, v rámci ktorých bol neskôr sformovaný Vostok. Ich činnosť je tak sporná, že súčasný čečenský prezident Kadyrov požadoval v apríli 2008 ich rozpustenie – boli totiž Jamadájevovci zapletení do krvavej prestrelky v meste Gudermes. Išlo pravdepodobne o vyrovnanie si účtov medzi mafiánskymi skupinami. Kremeľ odmietol...

Vostok podlieha priamo ruskému veleniu, konkrétne veliteľstvu GRU (ruská rozviedka). Putin prepustil z okov najhoršiu spodinu ľudskej spoločnosti v uniformách. Putin chce, aby Gruzínci trpeli, skutočne trpeli a Čečenci sú vo svete najväčšími expertmi, ako to zariadiť. Prítomnosť neregulárnej armády zároveň dodáva tej ruskej akési „rúško kredibility.“ Ak predstavenstvo Ruskej federácie vyhlási, že ruskí vojaci sa nepodieľajú na zverstvách páchaných na gruzínskom obyvateľstve, technicky hovorí pravdu (ak nerátame letecké útoky a ostreľovanie raketometmi zamerané na civilné objekty). Túto činnosť majú na výplatnej páske čečenskí gangstri. Svoje vozidlá si označili bielym nápisom, veď majú byť na čo hrdí a tiež by boli neradi, ak by si ich ruskí spojenci splietli s nepriateľom a stlačili spúšť. Výsledkom je, že nie vždy treba veriť všetkému, čo sa píše v oficiálnych stanoviskách a vysiela v televízii. Tak napríklad správa, že do bojov v Gruzínsku sa zapojili dobrovoľníci zo Severného a Južného Osetska, znamená, že boli špeciálne pre túto príležitosť najatí žoldnieri buď za peniaze alebo imunitu alebo oboje. Na svetlo sveta sa dokonca dostal aj kódový názov invázie „Spálená zem.“

Bitka o Tschinvali (Cchinvali)

Mestá Tschinvali a Gori sú situované v rozsiahlom údolí rieky Liakhvi. Vzdialenosť medzi nimi je asi 32 km. Tschinvali a tunel Roki sú primárnymi cieľmi gruzínskej obrany, pretože ide o strategické body oproti hranici s Ruskom. Gruzínska armáda vstúpila do Južného Osetska v ranných hodinách 8. augusta po raketometnom útoku (samohybné raketomety BM-21 Grad a RM-70) v Tschinvali. O trištvrte na päť ráno oznámil gruzínsky minister pre reintegráciu Temuri Jakobašvili, že mesto je obkľúčené. Nasledovali hodiny stáleho raketometného bombardovania. Gruzínci vstúpili síce do mesta, avšak stretli sa tu so silným odporom zo strany miestnych rebelov. Na základe správ médií gruzínska armáda prišla o niekoľko tankov a došlo aj k boji muža proti mužovi. Rebelov sa podarilo vytlačiť z centra mesta. Gruzínske sily zároveň zapálili palác prezidenta Južného Osetska. Po niekoľkohodinovom intenzívnom pouličnom boji bola veľká časť Tschinvali pod kontrolou armády. Hoci gruzínske médiá uvádzali, že Tschinvali už bolo dobyté a Gruzínsko má pod kontrolou viac ako dve tretiny provincie, z mesta stále prichádzali správy o húževnatom odpore rebelov. Ruské ministerstvo obrany potvrdilo stratu 13 vojakov zo stálej posádky, ktorí zahynuli v boji proti Gruzíncom. Ďalších 150 bolo zranených v raketometnej paľbe z gruzínskej strany. (Defense Spending, Number of Troops Increased. Civil.ge) V ten istý deň ruská pechota prekročila hranicu do Južného Osetska zo Severného Osetska – Alánie za leteckej podpory. Do Tschinvali vstúpili s dvomi obrnenými prápormi (150 tankov) ruskej 58. armády. (Russian tanks enter South Ossetia. www.bbc.co.uk ) Michail Saakašvili hovoril o ruskej „otvorenej, neskrývanej agresii“ a varoval pred „zopakovaním 68. roku.“ Zároveň nariadil stiahnutie gruzínskych vojakov z Iraku.

  1. augusta bol ranený veliteľ 58. armády generálporučík Anatolij Khrulyov, keď na jeho konvoj zaútočili gruzínski vojaci. Táto skutočnosť ale nezmenila konečnú porážku Gruzínska, ktorého jednotky sa museli stiahnuť do vzdialeného Gori. Po preskupení započali novú ofenzívu. Za stáleho ostreľovania raketometmi pechota zvádzala urputné súboje na predmestiach. Ostreľovanie mesta sa skončilo krátko pred polnocou, kým pozemné boje v južných častiach Tschinvali pokračovali celú noc. Počas bojov civilné obyvateľstvo zostalo v úkrytoch bez prístupu k potravinám a vode. Ani z jednej strany neboli podniknuté opatrenia pre evakuáciu civilných osôb. Saakašvili predniesol návrh o prímerí a stiahnutí svojich vojsk z Tschinvali. Vojaci dostali rozkaz viac nebojovať a stiahnuť sa do vnútrozemia. Návrh Saakašviliho podporila aj vláda USA. Prezident George W. Bush vyzval obidve strany na zastavenie bojov, ktoré ohrozovali mier v celom regióne. Za týmto účelom do oblasti pricestoval americký vyslanec a splnomocnenec ministerstva zahraničných vecí Matthew J. Bryza pre euroázijské vzťahy. Rusko na navrhované prímerie neodpovedalo...
  2. augusta spojené ruské a osetské vojská získali späť kontrolu nad mestom. Zástupca ruského ministra zahraničných vecí Grigorij Karasin súhlasil s mierovými rozhovormi, pričom Gruzínsko vyzval pre stiahnutie vojakov za hranice provincií a podpísanie právneho aktu o zrieknutí sa použitia sily voči Južnému Osetsku a Abcházku. Ústup gruzínskych vojakov z južných predmestí znepríjemňovali ukrytí ostreľovači.

Okupácia Gori

Gori je grúzínske mesto blízko hranice s Južným Osetskom. Ide o posádkové mesto a zároveň východzí bod v dvoch gruzínskych ofenzívach proti Tschinvali. Ruské vzdušné sily ho niekoľkokrát počas vojny zbombardovali, takže väčšina mesta leží v troskách. Túto správu potvrdil poradca juhoosetského prezidenta pre ekonomické záležitosti Vakhtang Dzhigkájev prostredníctvom telefonického rozhovu.

  1. augusta zasiahli bomby obytnú štvrť neďaleko miestnej vojenskej základne. Zástupkyňa gruzínskeho ministra vnútra Eka Zguladzeová síce pripustila, že išlo predovšetkým o vojenské objekty, avšak ruské lietadlá zasiahli aj verejné trhovisko v meste, zničili a poškodili niekoľko obytných blokov a školu, pričom 60 civilistov zahynulo.

Večer 10. augusta sa začala evakuácia mesta. Nasledujúci deň hovorca Vysokého komisára OSN pre utečencov oznámil, že Gori opustilo približne 56.000 civilistov. Napokon sa z mesta stiahli aj gruzínski vojaci. Armáda ustúpila až do hlavného mesta Tbilisi. Napriek masovému ústupu všetkých príslušníkov gruzínskych ozbrojených síl bombardovanie Gori neustaľovalo. Boli zničené administratívne budovy, poškodená univerzita a nemocnica. Minister zahraničných vecí Ruskej federácie Sergej Lavrov hovoril o 1.500 mŕtvych. Svetová organizácia za ochranu ľudských práv Human Rights Watch obvinila Rusko z použitia trieštivých bômb (RBK-250, každá z nich obsahuje 30x2. [5] mm trieštivých protipancierových nábojov PTAB) počas bombardovania civilných oblastí po celom Gori, ktoré sa odohralo 12. augusta. O deň neskôr Rusi vstúpili do mesta. Svetlo do už beztak neprehľadnej situácie vniesol hovorca gruzínskeho ministerstva obrany. Vjačeslav Borisov vyhlásil, že mesto sa nachádza pod spoločnou kontrolou ruských jednotiek a gruzínskej polície. Rusi mali vyprázdniť mesto hneď ako odstránia vojenské vybavenie a explozívne materiály z vojenských skladov. Rusi však dva dni po obsadení mesta, kedy sa vlastne očakával ich odchod, začali s faktickou okupáciou. Zlyhanie vo vyjednávaní medzi znepriatelenými stranami vyústilo do do otvorenej konfrontácie medzi ruskými a gruzínskymi jednotkami na kontrolným stanoviskách. Nepadli žiadne výstrely, ruské tanky donútili Gruzíncov ustúpiť.

Humanitárni pracovníci, opisujúci situáciu v Gori ako „zúfalú,“ boli schopní zaobstarať obyvateľom mesta len limitované zásoby potravín. Stalo sa tak 15. augusta, keď Rusko čiastočne uvoľnilo blokádu. Ruský veľvyslanec v OSN Vitalij Churkin nielenže nepripustil tvrdenie, že ruské jednotky okupujú Gori, dokonca odmietol, že by sa vojaci v meste vôbec niekedy nachádzali, alebo že mesto leží v ruinách. 17. augusta Human Rights Watch zverejnila správu o aktuálnej humanitárnej situácii v Južnom Osetsku. Podľa správy ozbrojené osetské milície prečesávajú Gori, rabujú obydlia a obchody a zapaľujú okolité dediny. Neznámy počet ľudí sa stal obeťami únosov. Mnoho etnických Gruzíncov preto začína opúšťať svoje domovy. Ruská organizácia pre ochranu ľudských práv označila tieto útoky za „pogromy.“ Posledné ruské vojenské formácie opustili Gori 22. augusta. Starosta Gigi Ugulav poveril úrady, aby sa postarali o kontrolu a návrat utečencov. Najbližše ruské kontrolné stanovisko sa presunulo z Gori do päť kilometrov vzdialenej dediny Karaleti.

Bitka v údolí Kodori

  1. augusta Abcházko vyhlásilo mobilizáciu a vyzvalo rezervistov, aby z provincie vytlačili zbytky gruzínskych jednotiek. Na príkaz prezidenta Sergeja Bagapša boli ozbrojené sily v stave najvyššej pohotovosti. Okrem toho sa pohli smerom k hranici medzi Abcházkom a Gruzínskom ruské jednotky. Prešli cez hlavné mesto provincie Sukhumi. Rusko zároveň poslalo Čiernomorskú námornú flotilu, aby blokovala gruzínske pobrežie. Súčasťou bojového zväzu bola aj vlajková loď – raketový krížnik Moskva, ktorý vyplával z ruskej námornej základne v Sevastopoli na krymskom pobreží Ukrajiny. Podľa abcházkej autonómnej vlády ruská flotila priplávala na požiadanie miestnej samosprávy a vojakov mierových síl. Príčinou bola prezencia gruzínskych vojnových lodí neďaleko pobrežia. Tajomník Bezpečnostnej rady Gruzínska Alexander Kakha Lomaia potvrdil, že došlo k bombardovaniu (čiernomorského) prístavu Poti a základne v Senaki, pričom cieľom útokov sa stali aj civilné objekty a infraštruktúra.

Veliteľ ruských mierových síl v Abcházku Alexander Novitsky povedal, že Rusko sa snaží posilniť svoju posádku v Abcházku, a preto tam vyslalo príslušníkov špeciálnych paradesantných jednotiek a 350 obrnených vozidiel vrátane tankov, mobilných raketometov a nákladných vozidiel. Konvoj smeroval do Kodorského údolia, ktoré bolo zatiaľ v rukách gruzínskych jednotiek. Sergej Bagapš dal Gruzínsku ultimátum, aby z údolia stiahlo svojich vojakov. 11. augusta sa k výzve pridalo aj Rusko. Gruzínsko ultimátum odmietlo. Abcházke lietadlá a raketomety bombardovali gruzínske pozície dva dni. Abcházky prezident tvrdil, že na operácii proti Gruzínsku sa nepodieľa ruská pechota, ale 1.000 príslučníkov abcházkych špeciálnych jednotiek. Podľa neho získali mestá Azhara a Chkahalta a pokračovali ďalej ku gruzínskej hranici. Vrchný veliteľ abcházkych ozbrojených síl a náčelník generálneho štábu Anatolij Zaitsev vyhlásil, že 250 abcházkych vojakov obkľúčilo gruzínske jednotky v údolí za stálej podpory ruského letectva. Potvrdil to abcházky minister zahraničných vecí Sergej Šamba. Predsedkyňa samosprávy Horného Abcházka Lasha Margianiová vyjadrila znepokojenie nad prítomnosťou armády v území, preto neskôr zástupca gruzínskeho ministra vnútra Eka Zhguladze vyzval abcházkych vojakov, aby údolie opustili.

Obsadenie Senaki

V čase, keď ruské vojská prekročili hranicu do Abcházka a vtrhli do Gruzínska, osetský konflikt začal nadobro eskalovať. Rusi zaútočili na mestečko Senaki a Gruzíncov uzavreli do klieští. Za stáleho útočenia zo smeru obidvoch separatistických provincií gruzínska armáda nemala na výber. Musela ustúpiť a snažiť sa pritom zachrániť všetko, čo sa dá. 30 obrnených transportérov a viac ako 20 prepravných vozidiel s ruskými vojakmi vstúpilo do mesta a obsadilo vojenskú základňu, ktorú v tak krátkom čase Gruzínci museli opustiť. Alexander Novitsky tvrdil, že počas prieskumného letu v oblasti vojenskej základne v Senaki ruské lietadlá zostrelili dve gruzínske helikoptéry. Gruzínske ministerstvo zahraničných vecí vydalo správu, že abcházke milície sa stiahli v smere k rieke Inguri až na hranicu svojej provincie. Rebeli okupovali dve dediny blízko mestečka Zugdidi, 13 dedín v okrese Tsalenjikha a okolie vodnej elektrárne na rieke Inguri.

  1. augusta došlo k leteckému útoku na vojenskú základňu vo Vaziani na periférii Tbilisi a blízko ropovodu Baku-Tbilisi-Ceyhan. Oproti tomu si gruzínske velenie nárokuje zostrelenie štyroch ruských lietadiel. Dva zostrely potvrdil zástupca náčelníka generálneho štábu Ruskej federácie a zároveň jeho hovorca generálplukovník Anatolij Nogovitsyn.

Čierne more

Po tom, čo 9. augusta 2008 bol Čiernomorskou flotilou zasiahnutý a potopený gruzínsky raketový čln Tbilisi, NATO zvýšilo počet plavidiel v Čiernom mori na desať. Ruská strana nebola spokojná s tým, že humanitárnu pomoc doviezol americký torpédoborec USS McFaul triedy Arleigh Burke. Preto obvinila USA z dodávok zbraní na podporu Gruzínska. NATO však odmietlo akékoľvek ruské obvinenia z toho, že bojové lode sa nachádzajú v Čiernom mori práve kvôli vypuknutiu vojny. Plavidlá sa podľa oficiálneho stanoviska aliancie zúčastňovali vojenského cvičenia spolu s Bulharskom a Rumunskom a takisto boli na rutínnej prehliadke prístavov na pobreží mora. Na druhej strane Nogovitsyn tvrdil, že NATO vyčerpalo svoj limit, čo sa týka prítomnosti bojových plavidiel vo vodách Čierneho mora na základe Konvencie z Montreux a varoval západné krajiny pred vyslaním ďalších lodí. Zároveň dodal, že Ruská federácia bude monitorovať činnosť cudzích plavidiel. Na margo ruskej prítomnosti v Čiernom mori, ukrajinský prezident Viktor Juščenko uvažoval o zvýšení nájomného pre ruskú základňu v Sevastopoli na pobreží Krymského mora. To by ale podľa argumentácie Ruska znamenalo zmeny v používaní prístavu, a teda porušenie dohody z roku 1997, podľa ktorej Ukrajine za prenájom prístavu platí čiastku 98 miliónov dolárov ročne až do roku 2017. Vzápätí však Rusom do karát zahralo Abcházko, ktoré pozvalo svojho „veľkého brata“ na rokovanie ohľadom novej námornej základne v Sukhumi.

Informačná vojna a propaganda

Vyslanec Južného Osetska v Moskve Dmitri Medojev obvinil gruzínske spravodajstvo z dezinformácie a zverejňovania skreslených údajov napríklad o počte obetí. Počas vojny došlo k niekoľkým kybernetickým útokom. Z internetu zmizla stránka Národnej banky Gruzínska a nahradila ju galéria diktátorov z 20. storočia, medzi ktorými bol aj Saakašvili. Bez spojenia zostali portály gruzínskych médií, ministerstva obrany a ministerstva zahraničných vecí, ktorého portál nahradil portrét Saakašviliho a Hitlera. Keďže skúsenosti s podobnými útokmi má z roku 2007 Estónsko, jeho vláda súhlasila s expertíznou pomocou. Do Gruzínska boli vyslaní dvaja IT špecialisti v oblasti informačnej bezpečnosti z Computer Emergency Response Team Estonia. Estónsko zároveň na čas prevádzkovalo portál gruzínskeho ministerstva zahraničných vecí, kancelária poľského prezidenta zasa ponúkla servery vláde pre spravodajské funkcie. Gruzínsko pozastavilo vysielanie ruských televízií a prevádzku ruských domén a všetkých proruských internetových stránok. Hackermi z Tbilisi bola napadnutá televízia Rusko Dnes a RIA Novosti, čo potvrdil aj riaditeľ IT oddelenia RIA Novosti Maxim Kuznecov. Informačná vojna sa začala v podstate okamžite po začatí invázie, keď vypadli takmer všetky gruzínske portály.

Vyhlásenie prímeria a šesťbodový mierový plán

  1. augusta Medvedev považoval značnú časť operácie „na prinútenie Gruzínska uzatvoriť mier s Južným Osetskom“ už za skončenú, napriek tomu sa Putin vyjadril, že „Moskva dovedie svoju misiu v regióne do konca.“ Tschinvali bolo v tom čase pod kontrolou posilneného kontingentu ruských mierových síl. Neskôr v ten istý deň Michail Saakašvili podpísal zmluvu o prímerí, ktorú navrhla EÚ. No vláda v Kremli dokument odmietla a navyše šesť gruzínskych vrtuľníkov zaútočilo na Tschinvali. Po neúspešnom podpísaní zmluvy o prímerí nasledovala bitka v Kodorskom údolí, ktoré zatiaľ bolo v rukách Gruzíncov a kam práve od 11. augusta smeroval konvoj ruských obrnených vozidiel. Gruzínsky veľvyslanec v Londýne obvinil ruské lietadlá z bombardovania civilných objektov bez ohľadu na vyhlásenie prezidenta Medvedeva o skončení operácie. Na druhý deň 12. augusta prišlo oficiálne vyhlásenie ruského prezidenta a najvyššieho veliteľa vojsk o zastavení vojenských aktivít v Južnom Osetsku. Hovorca generálneho štábu Anatolij Nogovitsyn však oznámil, že prieskumné operácie budú pokračovať. Z Gori sa zatiaľ šírili správy o pokračujúcich bojoch a drancovaní, ktoré majú na svedomí paramilitárne jednotky. Na druhej strane sa do éteru dostali mylné správy o tom, že ruské tanky postupujú na Tbilisi. Situácia bola tak zmätená, že gruzínske ministerstvo vnútra muselo v priamom prenose upokojovať obyvateľstvo. Korešpondenti pre britskú televíziu Sky News Stuart Ramsay a Jason Farrell potvrdili len, že v Gori sa nachádza niekoľko tankov, ktoré boli poškodené alebo zničené v bojoch. Al Jazeera prinášala správy o budovaní ruskej armády v prístave Poti a zničení niekoľkých gruzínskych plavidiel. Generálplukovník Anatolij Nogovitsyn informoval o sporadických stretoch medzi gruzínskymi odstreľovačmi a ruskými jednotkami. Nepriateľom odkázal, že ruskí vojaci budú odpovedať na provokácie.

Sťahovanie ruských vojsk na pozície uvedené v dohode o prímerí sa naplánovalo na 22. augusta. V krajine zostane 500 vojakov mierových síl po oboch stranách hranice Gruzínska s Južným Osetskom. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov očakával, že stiahnutie armády do východzích pozícií prebehne do piatich dní. Napriek tomu v Gruzínsku zostalo niekoľko ruských kontrolných stanovísk blokujúcich hlavnú východno-západnú diaľnicu spájajúcu Tbilisi s prístavmi na pobreží Čierneho mora. Ruská strana vydala stanovisko, ktoré bolo zverejnené v The Moscow Times a uvádza sa v ňom, že „zastavenie bojových akcií nie je to isté ako úplné stiahnutie vojsk.“ (A Two-Sided Descent Into Full-Scale War. www.washingtonpost.com ) Anatolij Nogovitsyn potvrdil, že Rusko bude udržovať tzv. náraznikové zóny okolo Južného Osetska a Abcházka a robí si nárok aj na gruzínske mesto Senaki. Zároveň dodal, že vojská sa stiahnu za „hranicu svojej zodpovednosti, ale kvôli obrovskému množstvu materiálu to zaberie niekoľko týždňov.“ Na území Gruzínska sa postupne vybuduje 18 dlhodobých kontrolných stanovísk s jedným na predmestí Gori.

  1. augusta ruskí vojaci opustili Gori. Ruské vedenie pritom citovalo správu Joint Control Commission for Georgian-Ossetian Conflict Resolution (organizácia vytvorená v roku 1992 po skončení vojny v Gruzínsku. Členmi sú Gruzínsko, Rusko, Južné Osetsko a Severné Osetsko) z roku 1999, ktorá hovorí o 8 kilometrovom „bezpečnostnom koridore“ okolo Južného Osetska s posádkami mierových síl. Rusko chce udržať rovnako stálu vojenskú posádku na východno-západnej diaľnici. „Všetky aktivity našej armády spadajú do šesťbodovej mierovej zmluvy, ktorú podpísali ruský a francúzsky prezident,“ povedal generálplukovník Nogovitsyn. Rusko chce kontrolovať okrem iného aj Poti, hlavný gruzínsky prístav. Hoci nepatrí do spomínanej náraznikovej zóny. Tri dni nato Ruská federácia uznala nezávislosť obidvoch separatistických regiónov.

Na mierovom pláne pre kaukazský región sa spolu dohodli Dmitri Medvedev, prezident Južného Osetska Eduard Kokoity a Abcházka Sergej Bagapš. Dohoda bola podpísaná 14. augusta. Mierový plán schválil dva dni pred podpísaním francúzsky prezident Nicolas Sarkózy. V tú istú noc plán odsúhlasil gruzínsky prezident Saakašvili. Sarkózyho pôvodný plán mal len prvé štyri body, Rusko doplnilo ďalšie dva. Gruzínske doplnenia mierovej zmluvy boli zamietnuté:

  1. Zákaz návratu k použitiu sily.
  2. Definitívne zastavenie nepriateľských aktivít.
  3. Slobodný prístup k humanitárnej pomoci (zamietnutý dodatok: a povolenie návratu utečencov)
  4. Ozbrojené sily Gruzínska sa musia stiahnuť do svojich stálych pozícií, t. zn. na vojenské mierové základne.
  5. Ozbrojené sily Ruskej federácie sa musia stiahnuť na líniu, kde boli dislokované v čase vypuknutia konfliktu. Počas čakania na medzinárodnú odozvu, ruské mierové jednotky zaujmú pozície a príjmu nevyhnutné bezpečnostné opatrenia. (zamietnutý dodatok: po dobu šiestich mesiacov).
  6. Medzinárodná debata ohľadom budúceho štatútu Južného Osetska a Abcházka a spôsobov udržania trvalej bezpečnosti v oblasti. (zamietnutý dodatok: na základe rozhodnutí OSN a OBSE).

Nicola Sarkózy sa snažil o odstránenie štatútu Južného Osetska z mierovej zmluvy, pretože ho o to požiadal gruzínsky prezident. Napokon však Sarkózy presvedčil Saakašviliho, aby zmluvu podpísal bez zmien. Predchádzal tomu dvojhodinový telefonický rozhovor s Medvedevom, ktorý gruzínske požiadavky neústupčivo odmietol. Najkritickejší je piaty bod. Rusko ním vlastne oficiálne a bez nátlaku našlo ospravedlnenie pre zotrvanie na Kaukaze a pokračovanie v nepriateľských aktivitách. Na základe tvrdenia International Herald Tribune, ktoré získali od zástupcu gruzínskeho ministra zahraničných vecí Giga Bokeria, súčasťou mierovej zmluvy bol aj Sarkózyho list obsahujúci dodatok vymedzujúci zotrvanie ruských ozbrojených síl mimo územia separatistických regiónov. OBSE po podpísaní šesťbodového plánu spornými stranami pod Medvedevovým dohľadom vyslalo do regiónu 200 pracovníkov, pričom deväť z nich sú vojenskí pozorovatelia. OBSE pošle ďalších 100 pracovníkov, aby monitorovali prímerie. Po počiatočnom odmietnutí prítomnosti takéhoto počtu pozorovateľov, Rusko napokon súhlasilo. Bolo obrovským problémom dostať do oblasti dostatočnú humanitárnu pomoc, pretože niektorým pracovníkom OBSE bol zamietnutý vstup do Tschinvali a Gori ruskými jednotkami a paramilitárnymi skupinami. Prezident Južného Osetska odmietol umiestnenie medzinárodných pozorovateľov. EÚ a OBSE obvinili Rusko, že nedodržiava medzinárodné zmluvy, ktoré ratifikovalo a stupňuje medzinárodné napätie tým, že udržiava unilaterálne bezpečnostné zóny, čo vlastne nie sú ničím iným ako ruskými okupačnými zónami vo vnútri nesporného teritória Gruzínska.

Dôsledky vojny na Kaukaze

Boje na Kaukaze sa začali 8. augusta a skončili ratifikáciou mierovej zmluvy, ktorá vstúpila do platnosti 15. augusta. Vo vojne, ktorá vošla do histórie ako „sedemdňová,“ boli buď úplne zničené alebo ťažko poškodené všetky letecké montážne dielne vrátane Tbilaviamšeni v Tbilisi, letiská, obytné a ekonomické objekty, infraštruktúra a prístav v Poti, kde osem až jedenásť lietadiel zasiahlo prepravné kontajnery a lodenice. Osudu neuniklo ani medzinárodné letisko v Tbilisi. Gruzínsky minister pre reintegráciu Temúr Jakobašvili však agentúrne správy o útoku na civilné letisko v Tbilisi odmietol slovami, že lietadlá „zaútočili na továreň vyrábajúcu bojové lietadlá“ (práve vyššie uvedenú Tbilaviamšeni). V Tschinvali 20% budov bolo poškodených, 10% úplne zničených. Na tomto mieste došlo k použitiu trieštivých náloží z raketometu BM-21 Grad podobne ako v Gori, kde bolo zničených 41 z 50 budov. Po vojne zostali zamínované oblasti v Južnom Osetsku.

Podľa Human Rights Watch pred začatím vojenskej operácie používali gruzínske sily neúmerné násilie vyúsťujúce do strát na životoch civilistov v Južnom Osetsku. Po vypuknutí vojny túto „funkciu“ prevzali Rusi a úmyselne útočili na civilné konvoje v Južnom Osetsku a okrese Gori, ktoré sa iba snažili uniknúť z vojnovej zóny a zachrániť si holé životy. Je otázne, do akej miery sa ruskí vojaci a iní paramilitári podieľali na rabovaní a vypaľovaní, únosoch a terorizovaní obyvateľstva, čím doslova vyhnali ľudí z domu a znemožnili im návrat. Organizácia nazvala tento konflikt ako ináč než katastrofou a apelovala na umiestnenie pozorovacej skupiny na ochranu civilných životov a vytvorenie prostredia bezpečnosti, ktoré by umožnilo utečencom návrat domov a vyslanie expertíznych skupín, ktoré vypracujú podrobnú analýzu ohľadom ochrany ľudských práv a donútia miestne úrady k spolupráci pri hľadaní vojnových zločincov, ktorých je v krajine aj po tak krátkom vojnovom konflikte viac než tamojšia vláda dokáže zvládnuť.

Je potrebné dodať, že počas vojny v Gruzínsku neziskové organizácie definitívne nezvládli svoju úlohu. Problém nastal najmä pri prechode hraníc do utečeneckého tábora v Alagire. Human Rights Watch, Vysoký komisár OSN pre utečencov ani Federatívny migračný úrad vo Vladikavkaze si neboli vedomí počtu utečencov a toho, čo sa po prechode hraníc s nimi stalo: mnohí z nich sa pridali k paramilitárnym jednotkám alebo pravidelne prekračovali hranice v oboch smeroch a organizácie ich registrovali viackrát. Preto o celkovom počte utečencov všetkých národností existujú len odhady, tie najpesimistickejšie hovoria o 170 tisícoch. Rovnako nie je známy presný počet odídencov, ktorí sa po skončení konfliktu vrátili domov.

Ďalším problémom sa stali únosy či už civilistov alebo príslušníkov ozbrojených síl na oboch stranách, genocída, rabovanie, úmyselné zakladanie požiarov, odvetné vraždenie, ktorého svedkami sme sa stali už v Kosove, využívanie zajatcov na nútené práce, čo netrápilo ani ministra vnútra Južného Osetska Michaila Mindzajeva, ktorý len dodal, že „Gruzínci začali po sebe upratovať.“ Riaditeľ ruskej vyšetrovacej komisie Alexander Bastrykin obvinil gruzínske vojská z používania trieštivých bômb proti schovávajúcim sa civilistom v zrúcaninách domov v Južnom Osetsku. Gruzínsko zasa obvinilo Rusko z bombardovania Gori 12. augusta trieštivými bombami, kedy tu zahynul aj holandský žurnalista Stan Storimans. Násilie v krajine pokračovalo aj po oficiálnom vyhlásení prímeria 14. augusta, najmä vďaka paramilitárom. Hoci ruský minister vnútra Rašíd Nurgaljev povedal, že budú podniknuté potrebné akcie, výsledkom boli len ďalšie popravy. Ruskí vojaci obsadili cestu z Javy do Tschinvali, aby zabránili nepriateľským útokom. Generálmajor Vjačeslav Borisov, veliteľ 76. vzdušnej výsadkovej divízie a veliteľ vojsk v Gori, priznal, že na gruzínskom obyvateľstve boli páchané ukrutnosti. Neskôr Eduard Kokoity taktiež priznal, že podiel na zločinoch proti civilnému obyvateľstvu nesú aj Oseti. Násilie nezastavila ani výzva fínskeho ministra zahraničných vecí a predsedu OBSE Alexandra Stubba, ktorý konfliktný región navštívil dvakrát. Francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner poukázal na podozrenie, že ruské vojská sa snažia vytvoriť homogénne Južné Osetsko a ako prostriedok používajú pestrú paletu prostriedkov od zastrašovania až po etnické čistky.

Celkový počet mŕtvych ostáva dodnes neznámy. Predpokladá sa, že v bitke o Tschinvali zahynulo viac ako 2.000 civilných osôb (vrátane niekoľkých zahraničných reportérov). Ruské straty predstavujú asi 64 vojakov a 323 zranených. Predseda gruzínskej Rady národnej bezpečnosti Alexander Lomaia potvrdil stratu 200 vojakov, ktorí zahynuli v pouličných bojoch v Tschinvali a pri leteckom bombardovaní vojenských základní na viacerých miestach v Gruzínsku. Vyšetrovania ohľadom pozadia konfliktu a identifikácie obetí stále prebiehajú. (Georgian row over origins of war. www.bbc.co.uk )

Medzinárodné reakcie

Ruská federácia sa teraz musí postaviť ostrej kritike zo strany USA, Veľkej Británie, Poľska (ktoré si okrem raketového dáždnika od USA vyžiadalo rakety Patriot), Švédska a Pobaltských štátov. Americká vláda pohrozila vážnymi dôsledkami v americko-ruských vzťahoch. Švédsky minister zahraničných vecí Carl Bildt a predseda Komisie ministrov Rady Európy prirovnal vysvetľovanie invázie ruskými predstaviteľmi k „ospravedlňovaniu nacistickej invázie Hitlerom.“ Nemecká kancelárka Angela Merkelová ešte počas bojov vyzvala obidve strany, aby zložili zbrane a rešpektovali teritoriálnu integritu Gruzínska. (Avšak nemecký vojenský pridelenec v Moskve v internom dokumente obhájil inváziu Ruska ako opodstatnenú.) Taliansko sa postavilo na stranu Ruska. Podľa talianskeho ministra zahraničných vecí Franca Frattiniho si „nemôžeme dovoliť vytvoriť protiruskú koalíciu v Európe.“ Dialóg NATO/Rusko sa zdá byť stále problematický a Svetová obchodná organizácia pohrozila Rusku vylúčením z G8. (Russia: How “foreign political reality” has changed since war in Georgia eyed. www.g8live.org )

V každom prípade Gruzínsko 12. augusta podalo podnet na Medzinárodný súdny dvor, ktorý ho prijal 15. augusta. Ruská federácia je obvinená z porušenia Konvencie o eliminácii všetkých foriem rasovej neznášanlivosti. Prípad dostal pracovný názov Gruzínsko vs. Ruská federácia a v súčasnosti prebiehajú čítania.

Na vojnu v Gruzínsku zareagoval aj ruský trh. Burzy zaznamenali najväčší prepad od mája 2007. V deň začatia invázie štandard akciového indexu moskovskej burzy poklesol o 13:45 SEČ o 6% vrátane tzv. blue chips, akcií najstabilnejších firiem ako Lukoil Holdings. Ruský Rubeľ klesol o 1% svojej hodnoty v devízovom košíku. Gruzínske finančné trhy tiež neobišiel negatívny dopad vojny: korporácia Fitch Ratings znížila hodnotu schopnosti splácania dlhu a v ohrození boli zahraničné investície, kým korporácia Standart and Poor‘s znížila úverové hodnoty. Gruzínsko nemá významnejšie ropné a plynové rezervy, je však dôležitou tranzitnou cestou dodávajúcou nerastné suroviny do západnej Európy. Obavy rástli najmä o ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan z 30% vo vlastníctve BP na čele s britským magnátom Mikeom Townsendom. Potrubie bolo odstavené pred vypuknutím konfliktu 6. augusta z dôvodu výbuchu v Turecku, ku ktorému sa prihlásila PKK. Ruské lietadlá zaútočili na prístav Poti, kde ústi ropovod Baku-Supsa, bol takisto uzavretý a rovnako plynovod Baku-Tbilisi-Erzurum (tzv. Juhokaukazská trať vedúca zo Šah Deniz v Azerbajdžane) z bezpečnostných dôvodov. Dodávky boli obnovené po vyhlásení prímeria. Cenou „ľahkej ropy“ (obsahuje menej ako 0.5% sýry) táto udalosť nijako neotriasla, znížila sa o 4.82 dolára na 115.20 dolárov za barel na komoditnej burze v New Yorku.

Bc. Marianna Kyselová

Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov

Banská Bystrica

Zdroje:

  1. Energy Information Administration. www.eia.doe.gov
  2. Russian fighting machine is showing its age, say military analysts.

http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/europe/article4583383.ece

  1. LSO conductor Valery Gergiev leads defiant South Ossetia concert.

http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/europe/article4579829.ece

  1. Moscow halts military co-operation with Nato. http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/europe/article4582283.ece
  2. Russia dismisses Nato's 'empty words' as it stands firm in Georgia. http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/europe/article4568150.ece
  3. International Herald Tribune. www.iht.com
  4. NZZ Online. www.nzz.ch
  5. Georgia to Hold Plebiscite on NATO Membership. http://www.civil.ge/eng/article.php?id=16434
  6. Ghia Nodia: CONTESTED BORDERS IN THE CAUCASUS. http://poli.vub.ac.be/publi/ContBorders/eng/contents.htm
  7. Zviad Gamsakhurdia: The Nomenklatura Revanche in Georgia. Christopher Story, Vol. 21, N. 9-10, 1993. http://www.geocities.com/shavlego/zg_1d.html
  8. Zviad Gamsakhurdia: Open Letter to Eduard Shevardnadze. http://www.geocities.com/shavlego/ZG_Letter_SH.htm
  9. Q&A: Conflict in Georgia. http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/7549736.stm
  10. We are at war with Russia, declares Georgian leader. http://www.independent.co.uk/news/world/europe/we-are-at-war-with-russia-declares-georgian-leader-889266.html
  11. Tamar Janelidze: Historische Hintergründe und politische Motive des abchasischen

Separatismus in Georgien. Philosophisch-Sozialwissenschaftliche Fakultät

der Universität Augsburg, 2005.

  1. www.russiangeorgianwar.blogspot.com
  2. www.eng.globalaffairs.ru
  3. Georgia: blockade threat risks escalating conflict. http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/europe/article4526577.ece
  4. www.georgiandaily.com.
  5. Richard Weitz: GEORGIAN-RUSSIAN RECONCILIATION PROVES SHORT-LIVED. http://www.cacianalyst.org/?q=node/4827
  6. Central Asia-Caucasus Analyst. Vol. 10, No. 21, 29.10.2008.
  7. Yuri Mamchur: Russia v. Georgia: Four Painful Lessons. http://www.russiablog.org/2008/08/russia_v_georgia_four_painful.php
  8. KOKOITY, Eduard Dzhabeyevich. http://www.russiaprofile.org/resources/whoiswho/alphabet/K/kokoity_e_d
  9. Saakashvili: Returning of Abkhazia is the main goal of Georgia. http://www.caucaz.com/home_eng/depeches.php?idp=402&PHPSESSID=df4e939cd1a29e87f8be61d25abd8f74
  10. What is Georgia's rebel South Ossetia region?

http://uk.reuters.com/article/topNews/idUKL855785020080808?pageNumber=2&virtualBrandChannel=0&sp=true

  1. Ekaterina Stepanova: South Ossetia and Abkhazia: Placing the conflict in context.

http://books.sipri.org/files/misc/SIPRIPB0811.pdf

  1. Special Report: Military Build-Up in the Caucasus. http://www.iwpr.net/?p=crs&s=f&o=337250&apc_state=henh
  2. SIPRI Yearbook 2008. http://yearbook2008.sipri.org/
  3. Defense Spending, Number of Troops Increased. http://civil.ge/eng/article.php?id=18784
  4. S Ossetia bitterness turns to conflict. http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/7549662.stm
  5. Russian tanks enter South Ossetia. http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/7548715.stm
  6. Medvedev tells Bush Russia aims to force Georgia to accept peace. http://en.rian.ru/russia/20080809/115925621.html
  7. Russian soldiers who died in Georgia conflict hailed as heroes by Kremlin. http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/europe/russia/2569650/Russian-soldiers-who-died-in-Georgia-conflict-hailed-as-heroes-by-Kremlin.html
  8. www.summitbucharest.ro
  9. Vladimir Putin tells summit he wants security and friendship. http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/article3681609.ece
  10. Merkel, Medvedev Clash Over Russia's War in Sochi Talks.

http://www.dw-world.de/dw/article/0,2144,3567243,00.html

  1. In Georgia Clash, a Lesson on U.S. Need for Russia. http://www.nytimes.com/2008/08/10/world/europe/10diplo.html?_r=2&ref=asia
  2. www.globalsecurity.org
  3. Russian Ships Steam Toward Georgia as Conflict Grows. http://www.bloomberg.com/apps/news?pid=20601087&sid=aPLDNxutvt7M
  4. www.caucaz.com
  5. Update Report No. [2] Georgia.

12 August 2008. http://www.securitycouncilreport.org/site/c.glKWLeMTIsG/ b.4423477/#CM

  1. Georgian row over origins of war. http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/7750194.stm
  2. Georgian interior minister's testimony, 27.10.2008. http://halldor2.blogspot.com/2008/11/georgian-interior-minister.html
  3. http://smallwarsjournal.com/blog/2008/08/flash-point

    Jak citovat tento text?

    Kyselová, Marianna. Sedemdňová vojna [online]. E-polis.cz, 9. prosinec 2008. [cit. 2019-11-22]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/sedemdnova-vojna.html>. ISSN 1801-1438.

    [Nahoru ↑]


    Hodnocení

    Zatím nikdo nehodnotil


    Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[28. leden 2019]
Časopis hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na emailovou adresu: reda…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(