Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén II. ‒ aktéri a štruktúra križiackych výprav

 30. duben 2013  Max Steuer, M.A.   komentáře

Po predstavení kľúčových príčin, priebehu a dôsledkov križiackych výprav (ďalej: KV) sa v tejto časti štúdie pokúsim nájsť zdôvodnenia pre úzku spätosť KV s historickým obdobím stredoveku. Za týmto účelom analyzujem predovšetkým motivácie kľúčových aktérov KV, inými slovami, čo viedlo významných panovníkov a nielen ich k tomu, aby vzali na seba kríž a vydali sa na cestu dlhú tisíce kilometrov, na ktorej konci museli podstúpiť ťažké boje. Pri analýze sa zameriavam na kľúčových svetských (panovníci) a hlavného cirkevného (pápež) aktéra a nesledujem známych rytierov, pútnikov, predstaviteľov rytierskych rádov, miestnych feudálov či externých aktérov (napr. benátski kupci, byzantské vojská).

Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén II. ‒ aktéri a štruktúra križiackych výpravKrižiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén II. ‒ aktéri a štruktúra križiackych výprav

Úvod

Po predstavení kľúčových príčin, priebehu a dôsledkov križiackych výprav (ďalej: KV)[1] sa v tejto časti štúdie pokúsim nájsť zdôvodnenia pre úzku spätosť KV s historickým obdobím stredoveku. Za týmto účelom analyzujem predovšetkým motivácie kľúčových aktérov KV, inými slovami, čo viedlo významných panovníkov a nielen ich k tomu, aby vzali na seba kríž a vydali sa na cestu dlhú tisíce kilometrov, na ktorej konci museli podstúpiť ťažké boje. Pri analýze sa zameriavam na kľúčových svetských (panovníci) a hlavného cirkevného (pápež) aktéra a nesledujem známych rytierov, pútnikov, predstaviteľov rytierskych rádov, miestnych feudálov či externých aktérov (napr. benátski kupci, byzantské vojská).

Definitívnu odpoveď na spätosť KV so stredovekom ponúkne analýza štruktúry KV. Tá sa často opomína v historických prácach a zahŕňa iba vnímanie KV ako vyjadrenia politickej jednoty kresťanského sveta. Cieľom analýzy štruktúry KV je ukázať, že KV boli niečím viac: tvorili jedinečný fenomén, ktorý verne zobrazuje povahu medzinárodného usporiadania stredovekého sveta a ktorý sa od čias stredoveku nikdy nezopakoval. Vďaka špecifickým štrukturálnym charakteristikám tvoriacim inštitúciu križiackej výpravy, ako aj legitimizácii samotných výprav prostredníctvom konceptu svätej vojny, vytvorili a umocnili politickú jednotu kresťanského sveta, ktorá tak bola závislá predovšetkým od úspešnosti samotných výprav. KV tak nepredstavujú iba vyjadrenie politickej jednoty, ale sú príčinou toho, že takáto jednota stredovekých kresťanských štátov mohla vôbec vzniknúť.      

Aktéri križiackych výprav

Kto boli „aktéri KV“? V prvom rade za nich môžeme pokladať panovníkov, ktorí KV viedli. Sem partia Ľudovít VII., Konrád III., Richard Levie Srdce, Filip II. August, Fridrich I. Barbarossa, Fridrich II. či Ľudovít IX. Svätý. Hlavným cirkevným aktérom je pápež, ktorý mal v procese KV jedinečnú, hoci neustále sa meniacu pozíciu. Nakoniec to boli moslimskí panovníci a vojenskí velitelia opačnej, t.j. moslimskej strany, z ktorých najvýraznejším bol Saladin. Medzi aktérov možno zaradiť aj vojenských veliteľov akým je napr. Bohemund z Tarentu, panovníkov Kráľovstva jeruzalemského, z ktorých najznámejší bol Balduin IV., cirkevných hodnostárov či diplomatov rôznych kategórií. Nesmieme zabúdať ani na tých, ktorí do procesov KV zasahovali z externého prostredia, priamo neovplyvneného samotnými výpravami. Sem patria predstavitelia Benátskej republiky (panovník, kupci) a Byzantskej ríše (hlavne byzantský cisár).

V predchádzajúcom odseku som navrhol jednu z možností klasifikácie aktérov zapojených do križiackych konfliktov. Podrobnejšie sa zameriam na dve kategórie z nich – svetských (panovníkov) a cirkevných (pápeža).

Za „kráľovskú“ býva považovaná Tretia výprava (1189-1192). A to nie náhodou: na jej čele stáli kresťanskí panovníci troch západných veľmocí (Anglicko, Francúzsko a Svätá ríša rímska), proti ktorým stálo vojsko vplyvného vládcu Egypta, Saláh al-Dína. Pomer síl sa vyrovnal, keď sa Fridrich Barbarossa utopil v rieke Salef a nemecké križiacke vojsko sa rozpadlo. Podľa nemeckého historika je účasť na KV začiatkom apoteózy tohto slávneho nemeckého panovníka. „[Cisár] Barbarossa poňal výpravu veľkolepým spôsobom“, no bol „iba námestníkom Kristovým, ochotným priniesť akúkoľvek obeť pre svojho Pána. [...] Hlúpa nehoda pripravila Barbarossu o radosť, ktorej by sa mu dostalo, keby oslobodil Jeruzalem“ (Rapp, 2007: 148-149). Ak k tejto myšlienke pridáme spôsob zobrazenia Fridricha na dobových ilustráciách (pozri napr. Tyerman 2005: 33), vidíme, že tento panovník je úzko spájaný s ideálom križiaka bojujúceho v mene svojho Boha za ušľachtilý cieľ. Ďalším argumentom v prospech dominancie ideových a náboženských motivácií v prípade Fridricha je skutočnosť, že cisár plne uznával a rešpektoval princíp duálneho vedenia kresťanstva – pápeža a cisára (ibid.: 151). Panovník mal doma pevnú pozíciu a tým, že sa vydal na KV, veľa riskoval, pričom toho mohol z vecného hľadiska dosiahnuť iba málo. Aj mizivú šancu oslobodiť božie mesto si cenil viac, než stabilný trón a veľký vplyv, ktorým disponoval v Európe.

Z panovníkov, ktorí sa vydali na Tretiu KV, priniesla výprava miesto v dejinách najmä Richardovi I., ktorý sa stal synonymom rytierstva a odvahy. Richard však na rozdiel od Fridricha nevládol svojmu kráľovstvu (Anglicku) dlho (iba od roku 1189) a ani mu nepriniesol stabilitu. Keď Jeruzalem padol do rúk moslimov, Richard apeloval na všetky spoločenské vrstvy v Anglicku a zdôrazňoval existenciu širšieho politického spoločenstva najmä medzi vtedajšími elitami (Tyerman 2005: 450). Vo Svätej zemi potom Richard svojimi úspechmi rýchlo zatienil francúzskeho kráľa Filipa II. a spôsobil ťažké chvíle aj samotnému Saladinovi. Richardove konanie v nadchádzajúcom období bolo predovšetkým strategické, nie rytierske. Dokazuje to, že po dobytí Akkonu dal popraviť všetkých vojnových zajatcov (Hindley, 2009: 205). Aj na základe týchto faktov možno skonštatovať, že Richardove motivácie sa od Fridrichových líšili, hoci náboženský prvok bol tiež ich súčasťou.[2] Richard dúfal v úspechy v križiackom ťažení a v slávu, ktorú by mu víťazstvá priniesli po celej Európe. Takáto povesť by mohla slúžiť k upevneniu jeho pozície na anglickom tróne. Dobyť Jeruzalem sa mu však nepodarilo, keďže si „uvedomil, že aj keby mesto dobyl, dlho by ho proti moslimskej presile neudržal“ (Gažáková, 2008: 51). Vyjednal preto so Saladinom už vyššie spomínanú dohodu a vrátil sa domov. Ako anglický kráľ však nijakým spôsobom nevynikol – jeho miesto v dejinách mu zabezpečili výlučne KV.

Posledným svetským aktérom, na ktorého sa pozriem bližšie, je egyptský vládca Saladin. Bez dlhšieho popisu jeho životnej dráhy[3] by sa jeho kariéra dala rozdeliť na tri obdobia: egyptské (1169-1174), sýrske (1174-1186) a dobyvateľské palestínske (1186-1193) obdobie (Gažáková, 2008). Vojenské úspechy súvisiace s víťazstvom pri Hattíne a dobytím Jeruzalema spadajú do posledného obdobia, ktoré je záverečnou životnou kapitolou starnúceho vladára. Saladin bol nielen pre moslimský, ale aj pre urodzený ľud Západu „svojím spôsobom hrdina a Dante na neho pamätal pekným miestom vo svojom pekle“ (Mundy 2008: 59). Saladinove motivácie hodnotím ako komplexnejšie než Fridrichove (čisto náboženské, oslobodenie Božieho mesta) i Richardove (túžba po sláve a upevnenie si pozície na domovskom tróne). Tieto sa skrývajú aj v Saladinovom konaní: náboženské sa prejavili napr. pri vyhlásení džihádu proti Jeruzalemu a samotné zapojenie do konfliktov a osobné vedenie moslimskej armády proti „neveriacim“ mu zabezpečilo slávu a vytvorilo z neho nespochybniteľného vládcu Egypta a Sýrie.

Už aj spomínaný citát od Mundyho však naznačuje, že Saladinove konanie vo významnej miere určovala šľachetnosť a rytierstvo, hoci toto slovo sa v moslimskom svete nepoužívalo v rovnakom význame, ako v Európe. Keď dal Richard pobiť obrancov Akkonu, Saladin ho istý čas vnímal značne negatívne. „Žiadny z panovníkov toho druhého nepovažoval za vojnového zločinca, formálne si boli rovní. Napriek tomu Saladin nikdy nesúhlasil s osobným stretnutím s Richardom. Neskôr sa medzi Saracénmi a križiakmi opäť vytvoril vzťah charakterizovaný rytierskosťou a dvorným správaním“ (Hindley, 2009: 206). Táto myšlienka názorne ukazuje, že Saladin šľachetnosť a rytierskosť uprednostňoval pred vojenskou stratégiou a efektívnosťou, čo mu sťažilo boj proti Richardovi. Anglický kráľ dosiahol viaceré víťazstvá, napríklad pri Arsufe aj Askalone.

Zaujímavé sú vyjednávania o prímerí, ktoré skončili známou dohodou z októbra 1192. To, že obaja králi sa vzájomne obdivovali (ibid.: 214), dokazuje, že bol prednesený návrh, podľa ktorého sa mala Richardova sestra Johana vydať za Saladinovho brata al-Adíla, ktorého Richard dokonca v marci 1192 pasoval za rytiera Tento návrh však vzbudil v kresťanskom svete také zdesenie, že ho pápež zakázal. (ibid.: 219-222). Charakter vzťahov medzi Richardom a Saladinom vhodne ilustruje aj posolstvo, ktoré si vymenili pred Richardovým odchodom zo Svätej zeme. Richard odkázal Saladinovi, že o tri roky sa vráti s väčšou armádou a dobyje Svätú zem (samozrejme, nikdy sa to nestalo). Saladin mu na to odpovedal, že „ak by mal prísť o svoje územia, nikto ich nie je hoden získať viac než kráľ Anglicka“ (ibid.: 227). Tieto dôkazy naznačujú, že hoci vzťah medzi Saladinom a Richardom mal svoje „temné okamihy“, vo všeobecnosti možno historickú tradíciu, ktorá ho pokladá za priateľský a otvorený, pokladať za pravdivú.

Na záver tejto časti sa pozriem na to, akú úlohu mala v KV cirkev reprezentovaná rímskymi biskupmi, t.j. pápežmi. Niet pochýb o tom, že v prvej etape by KV nemohli byť zrealizované a už vôbec nie úspešné bez zapojenia a iniciatívy pápežov, počnúc Urbanom II., ktorý v Clermonte predniesol už spomínanú výzvu za oslobodenie Božieho hrobu. Vďaka hlavne prvým trom KV sa „kolektívna identita rímskokatolíckej cirkvi pod vedením pápeža posilnila“ (Davies, 2005: 375). Neskoršie výpravy sa však značne vymkli spod rúk pápežov. To je zreteľné najmä od piatej výpravy, ktorú viedol exkomunikovaný cisár Svätej ríše rímskej Fridrich II., bez ohľadu na nesúhlas Gregora IX. Takýto postup by bol pri prvých výpravách nemožný. Dôvodom tohto javu je, že „svetskí panovníci zistili, že ak odoberú velenie KV pápežom, získajú podporu ľudu“ (Mundy, 2008: 57). To, čo sa čiastočne prejavovalo už pri motiváciách Richarda I, sa pri panovníkoch, akým bol napríklad Ľudovít IX., prejavilo v plnej miere. Tento kráľ sa považoval za „prirodzeného vodcu latinskej Európy“ a plánoval „viesť zjednotenú Európu do veľkej križiackej výpravy“. Vznikla tak prekrútená interpretácia svetskej a cirkevnej moci, v ktorej bol „Svätou zemou svetský štát a národ sám“ (ibid.). Samozrejme, Ľudovítov sen sa rozplynul v sérii neúspechov a porážok počas dvoch KV, ktoré viedol. Aj jeho kanonizovanie však dokazuje, ako blízko sa k tejto interpretácii, kombinujúcej svetskú a cirkevnú moc, priblížil.

Ako vidíme, motivácie aktérov zapojených do KV sa značne líšili, hoci náboženský prvok bolo možné identifikovať vo väčšej či menšej miere v každom z nich. Aj to vyvoláva otázky vzhľadom na názory, že KV mali v skutočnosti svetské ciele. Vhodne to ukazuje výrok rímskeho kňaza Huberta, podľa ktorého mali KV napĺňať ciele nie na zemi, ale v nebi: „Nevadí, ak sa počet kresťanov na Zemi zníži vplyvom úmrtí v bojoch, hlavne, že sa do neba dostanú takí, ktorí by inak nemali šancu prekročiť jeho brány“ (Anderon and Bellenger 2003: 110). Tým sa dostávam k obsahu ďalšej časti, v ktorej sa zameriam na KV ako inštitúciu a pozriem sa, či boli skutočne vyjadrením politickej jednoty medzi kresťanskými štátmi.                    

Štruktúra križiackych výprav

Veľká časť nepochopenia KV vyplýva z toho, že dodnes celkom nerozumieme, ako je možné, že k nim vôbec došlo. Krátkodobé aj dlhodobé príčiny ako aj dôsledky sú zväčša objasnené, ale málokto sa zmieňuje o význame KV ako inštitúcie, inak povedané samostatnej entity, ktorú možno charakterizovať ako jeden zo spôsobov vedenia vojny v stredoveku. Realizmus, ktorý za najdôležitejšie pri analýze medzinárodných vzťahov pokladá boj o moc, zlyháva pri snahe vysvetliť KV, pretože ak by aktéri KV túžili získať čo najviac moci, logika by im kázala obrátiť svoju pozornosť proti sebe a získať nové územia aj poddaných v Európe, nie vo vzdialenej Svätej zemi, ktorej dlhodobé udržanie sľubovalo vysoké materiálne i nemateriálne náklady a obete.

Aj z uvedeného dôvodu dnes prevažuje interpretácia KV ako vyjadrenia politickej jednoty a identity kresťanského sveta. Niektorí ich dokonca spájajú s Huntingtonovou koncepciou súboja civilizácií – európskej verzus islamskej (Lock, 2006: 291). Otázne je však, o akej politickej jednote môžeme hovoriť pred vyhlásením prvej KV, kedy Európu tvorili sporiace sa a rozhádané kresťanské kráľovstvá, vzniknuté na troskách Franskej ríše. Príhodná odpoveď na túto otázku je: o žiadnej. Hoci vo väčšine Európy do roku 1095 prebehol proces christianizácie, z politického hľadiska o akýchkoľvek bližších vzťahoch môžeme hovoriť iba ťažko. Preto je namieste myšlienka, že KV sa vyvinuli najskôr ako idea, ktorá spočíva na autorizácii pápežom, odhodlaní križiakov a záruke oslobodenia spod hriechov.[4] Až potom sa KV etablovali v politickom duchu a neskôr sa stali aj nástrojom oslobodenia Európy od kacírstva (ibid.: 295-297).   

Ďalším príhodným vysvetlením KV, ktoré ich neinterpretuje ako vyjadrenie politickej jednoty, je poukázanie na zaradenie KV ako „svätej vojny katolíckeho Západu proti moslimskému Východu“ (Bachrušin et al., 1961: 131-133). Svätá vojna je jedným z typov spravodlivej vojny, ktorá spočíva na dôvodoch vychádzajúcich z náboženských interpretácií (bližšie pozri Phillips, 2010: 19-23). Teoretické ospravedlnenia svätej vojny vychádzajú z diel sv. Ambróza a Augustína, avšak dnes ich už cirkev nepovažuje za legitímne. Svätá vojna je špecifickým konceptom zodpovedajúcim stredovekému svetu. Je kombináciou ofenzívnej, defenzívnej i náboženskej vojny (ibid.: 291). Ako typ legitímnej náboženskej vojny je „konceptuálnym oxymoronom“, ktorý kombinuje grécko-rímske, biblické, teologické a politické tradície. KV však predstavujú iba jednu formuláciu kresťanskej svätej vojny, ktorej pôvod je omnoho starší a v istých podobách pretrváva až do súčasnosti (pozri Tyerman, 2005: 64-85).

Ako vidíme, pri analýze KV musíme zohľadniť aj ich interpretáciu ako svätej vojny, čím sa nevyhnutne dopracovávame ku kľúčovej, náboženskej dimenzii výprav. Kvalitnú analýzu, ktorá z hľadiska teórií medzinárodných vzťahov spadá pod konštruktivistický prístup, ponúka Latham (2012).

V analýze stredovekej  geopolitiky Latham ukazuje, že interpretácie stredoveku poukazujúce na špecifický medzinárodný poriadok (t.j. politickú jednotu či univerzalizmus) zlyhávajú v snahe vysvetliť KV (Latham 2012: 1). KV podľa neho predstavujú jedinečný fenomén, charakteristický výlučne pre stredoveké medzinárodné vzťahy, ktorý mohol nastať iba po splnení troch podmienok. Po prvé, pápež musel získať „schopnosť vyvolávať vojny“. Pred KV cirkev nemala prostriedky a ani autoritu na takýto čin. Rok 1095, kedy na pápežovo volanie do zbrane zareagovali predstavitelia svetskej moci kresťanských štátov, je tak z tohto pohľadu prevratný.

Po druhé, záujmy pápežstva, ktoré bolo reformované silnými jednotlivcami (Gregor VII., neskôr Inocent III.), boli sociálne konštruované, t.j. patrila medzi ne úprimná snaha o oslobodenie a následnú obranu Jeruzalemu. S tým súvisia aj hlboké „štrukturálne antagonizmy“ medzi kresťanskou vierou hlásajúcou mier a vedením vojny v mene Božom.

Po tretie, došlo k evolúcii KV ako inštitúcie, ktorej súčasťou sú dvaja aktéri: už spomínaný pápež schopný vyvolávať vojny a tzv. „križiak“, u ktorého náboženské záujmy dominujú nad svetskými záujmami. Križiak je bojovník, ktorý cez vojenskú službu cirkvi dúfal v oslobodenie spod hriechov. Jeho primárnym záujmom bolo vykúpenie, no nástrojom pre dosiahnutie vykúpenia nebola modlitba, ale boj (ibid.: 108-126). Až po splnení týchto podmienok sa mohli KV ako špecifický spôsob organizovaného násilia, t.j. už spomínaná svätá vojna, rozvinúť.

Táto nová, hoci pomerne komplikovaná, interpretácia, potvrdzuje, že KV neboli iba prejavom politickej jednoty kresťanského sveta. Predstavovali špecifický fenomén, ktorý mohol fungovať iba pri splnení špecifických podmienok. Politická jednota v zmysle kresťanského univerzalizmu v 12.-13. storočí sa sformovala až po vyhlásení KV a posilnila sa obzvlášť po páde Jeruzalema v roku 1187. Neskôr, keď silné podnety pre jej pretrvanie nevznikli, sa jednota oslabila, čo viedlo k oslabeniu samotných KV (Tyerman, 2007). Podľa renomovaného historika možno KV  „porozumieť iba v ich vlastných pojmoch a čase“ (Tyerman, 2005: 136-144). Vďaka tomu predstavujú asi najtypickejší prejav stredovekého sveta, reflektujúci odlišné myslenie tých čias a protiklady, ktoré sa v ňom skrývali.

Záver

Tento príspevok sa zaoberal medzinárodnopolitickými aspektmi križiackych výprav. Jeho cieľom bolo ilustrovať KV ako fenomén charakteristický pre stredoveké usporiadanie medzinárodných vzťahov. Súčasťou textu bola analýza motivácií aktérov zapojených do KV, ktorá potvrdila zistenie vychádzajúce z popisu príčin a priebehu KV. Prvotným motívom, prečo sa kresťania z rozmanitých spoločenských vrstiev vydali na KV, bol motív náboženský. Jednoducho, jednalo sa o „prejav vernosti a zanietenia Bohu“ (Lock, 2006: 298-306). Preto bolo potrebné pozrieť sa na KV aj ako inštitúciu, inak povedané, špecifický spôsob vedenia vojny, známy pod pojmom svätá vojna. Pri tomto type vojny je potrebné zohľadniť špecifické štrukturálne charakteristiky spájajúce sa s kresťanskou cirkvou a autoritou pápeža. Ich opomenutie má za následok neschopnosť vysvetliť skutočný charakter KV. Ten spočíva v ich interpretácii nielen ako vyjadrenia politickej jednoty kresťanského sveta, ale aj ako príčiny vzniku tejto jednoty, ktorá sa v najsilnejšej miere prejavila po znovudobytí Jeruzalema Saladinom formou vyhlásenia tretej KV, na ktorej participovali panovníci z inak prevažne znepriatelených kresťanských ríš. Kresťanský svet mal za bežných okolností ďaleko od idealistickej koncepcie politického spoločenstva, no spoločný cieľ reprezentovaný KV aspoň na istý čas viedol k prerušeniu vzájomných konfliktov a sústredeniu sa na spoločného nepriateľa.

Negatívny dopad KV podstatne prevýšil pozitívny efekt v oblastiach zdieľania vedomostí, budovania kontaktov či rozvoja obchodu. Napriek tomu ich aktérov nemožno súdiť podľa súčasných etických a morálnych štandardov, keďže tie v stredoveku vôbec neexistovali (Lock, 2006: 442). Desivejším zistením je skutočnosť, že hoci KV by mali predstavovať uzavretú kapitolu dejín, nie je to tak. Obzvlášť po 11. septembri, kedy americký prezident G. W. Bush svojimi výrokmi vytváral paralelu medzi KV a vojnou proti terorizmu, či naopak snahami teroristov udržiavať nažive svätú vojnu (džihád) proti západným „križiakom“, hrozí, že idea KV, ktorá predstavuje uzavretú kapitolu špecifického historického obdobia, sa bude ďalej zneužívať na militaristické ciele.

Tieto paralely však v skutočnosti neexistujú a predstavujú iba prázdne slová. KV sa skončili, keď „upadla autorita pápeža a rytierstvo sa transformovalo na iné typy sociálnych zoskupení. KV ako spôsob manažovania medzinárodných vzťahov sa nehodili do politiky, diplomacie a vojny 16. a 17. storočia. Ich problémom bolo prepojenie s náboženstvom a duchovným svetom, pričom politika nadobúdala čoraz sekulárnejšiu podobu“ (Tyerman, 2007: 930). Hoci islamský džihád ako politický nástroj stále pretrváva, kresťanstvo už na tento účel slúžiť nemôže. Dokazuje to, že v roku 2000 sa pápež Ján Pavol II. odhodlal k neobvyklému kroku: ospravedlnil sa židom, moslimom aj ortodoxným kresťanom za kultúrne mýty, stereotypy a predsudky, ktoré KV prebúdzajú, a interpretoval ich ako „akt intolerancie a násilia“ (Tyerman, 2005: 3).

Po roku 1648 charakterizoval Európu vestfálsky systém medzinárodných vzťahov, ktorý bol postavený na sekulárnych základoch a realistických princípoch mocenskej rovnováhy. Tento systém vznikol „po konečnom zrútení stredovekých túžob po univerzalite – koncepcie svetového poriadku, v ktorej sa zmiešali tradície rímskeho impéria a katolíckej cirkvi“ (Kissinger, 1999: 53). Politická jednota, ktorá medzi kresťanskými štátmi v stredoveku existovala, by však nebola možná bez KV, ktoré boli podmienkou jej vzniku aj jej najsilnejším vyjadrením. Aj preto po zrútení univerzality a vytvorení sekulárneho vestfálskeho systému KV „už nemali šancu pretrvať“ (Tyerman, 2007: 931) a predstavujú tak uzavretú kapitolu dejín. Kapitolu, ktorá však stále, ako to aj táto štúdia naznačuje, ponúka námety na ďalší výskum ako aj zamyslenie. KV ostávajú neodmysliteľne späté so stredovekom, s politickým myslením, aktérmi a medzinárodnými vzťahmi tejto historickej éry. Lepšie než čokoľvek iné tvoria názornú ukážku, ako stredoveký medzinárodný systém v stredoveku vyzeral, a čo všetko ho ovplyvňovalo. Tiež, obzvlášť z hľadiska skúmania ich dôsledkov a ako každá vojna, predstavujú zdroj ponaučenia nielen pre študentov a študentky histórie, politológie a teórie medzinárodných vzťahov, ale aj pre líderky, lídrov a spoločnosť súčasného sveta.  

Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová

Text neprošel jazykovou korekturou.

Titulní obrázek převzat z: www.wikipedia.cz    

Literatúra

ANDERSON, R. and D. A. BELLENGER (2003): Medieval Words: A Sourcebook. London: Routledge.

BACHRUŠIN, S.V. [et al.] (1961): Dějiny diplomacie I. Praha: SNPL.

DAVIES, N. (2005): Evropa. Dějiny jednoho kontinentu. Praha: Prostor & Academia, 2005.

GAŽÁKOVÁ, Z. (2008): Saladin – víťaz nad križiakmi. In: Historická revue, 19:11.

HINDLEY, G. (2009): Saladin a počátky džihádu. Praha: Baronet.

KISSINGER, H. (1999): Umění diplomacie. Praha: Prostor.

KOMINSKIJ, J. A. and S. D. SKAZKIN [eds.] (1957): Dějiny středověku 1. Praha: SNPL.

LATHAM, A. A. (2012): Theorizing Medieval Geopolitics: War and World Order in the Age of the Crusades. London: Routledge.

LOCK, P. (2006): The Routledge Companion to the Crusades. London: Routledge.

MUNDY, J. H. (2008): Evropa vrcholného středověku 1150-1300. Praha: Vyšehrad.

OSAĎAN, R. (2008): Križiaci – bojovníci v mene cirkvi. In: Historická revue, 19:11.

PHILLIPS, CH. (2010): Križiacke výpravy – ilustrované dejiny. Bratislava: Reader's Digest Výber.

RAPP, F. (2007): Svatá říše římská národa německého. Praha: Paseka.

TYERMAN, CH. (2005): The Crusades: A Very Short Introduction. Oxford: OUP.

TYERMAN, CH. (2007): God's War: A New History of the Crusades. London: Penguin Books.


[1] Pozri príspevok Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén I. – „Deus Lo Vult?“.

[2] Tu môže byť opäť názorná ukážka z ideologicky podfarbenej literatúry, podľa ktorej bol Richard „pokladaný za stelesnenie všetkých európskych cností, za najstatočnejšieho a najsilnejšieho zo všetkých európskych rytierov, avšak v skutočnosti bol krutým a bezuzdným násilníkom“ (Kominskij a Skazkin 1957: 279). Hoci všetky spomínané prvky niektoré etapy Richardovho života odrážajú, život tohto panovníka nemožno zjednodušiť do takéhoto vyhlásenia.

[3] Túto detailne popisuje vo svojej knihe Hindley (2009).

[4] S účasťou na KV totiž súviseli viaceré križiacke privilégiá (odpustky majetkového charakteru, sľub vykúpenia od hriechov, idea martýrstva v prípade, že križiak padne mečom nepriateľa) etc. Zároveň platilo, že morálny štandard križiaka v stredoveku bol hodnotený ako vysoký (Lock, 2006: 297) 

Jak citovat tento text?

Steuer,, Max. Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén II. ‒ aktéri a štruktúra križiackych výprav [online]. E-polis.cz, 30. duben 2013. [cit. 2017-11-20]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/kriziacke-vypravy-ako-medzinarodnopoliticky-fenomen-ii-a8210-akteri-a-struktura-kriziackych-vyprav.html>. ISSN 1801-1438.

Autor Max Steuer, M.A.

Autor:

Od 2015: Univerzita Komenského v Bratislave, teória politiky (PhD. štúdium)


[Nahoru ↑]


Hodnocení

Zatím nikdo nehodnotil


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(