Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén I. ‒ „Deus Lo Vult?“

 30. duben 2013  Max Steuer, M.A.   komentáře

Keď 27. novembra roku 1095 na koncile v Clermonte pápež Urban II. predniesol výzvu na oslobodenie Božieho hrobu vo Svätej zemi, ľudia, ktorí ho počúvali, sa jeho slovami nechali natoľko uniesť, že spontánne začali skandovať slová Boh to chce (Deus Lo Vult!). Krátko nato z Európy do Palestíny vyrazili zástupy kresťanov, najskôr prevažne pútnikov, neskôr však aj ozbrojencov, rytierov a šľachticov, ktorí „počúvli božiu výzvu“. Urbanova kázeň bola natoľko presvedčivá, že výrok Deus Lo Vult sa podľa kroník stal hlavným bojovým pokrikom križiakov (Phillips, 2010: 6).

Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén I. ‒ „Deus Lo Vult?“Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén I. ‒ „Deus Lo Vult?“

Úvod

Keď 27. novembra roku 1095 na koncile v Clermonte pápež Urban II. predniesol výzvu na oslobodenie Božieho hrobu vo Svätej zemi, ľudia, ktorí ho počúvali, sa jeho slovami nechali natoľko uniesť, že spontánne začali skandovať slová Boh to chce (Deus  Lo Vult!). Krátko nato z Európy do Palestíny vyrazili zástupy kresťanov, najskôr prevažne pútnikov, neskôr však aj ozbrojencov, rytierov a šľachticov, ktorí „počúvli božiu výzvu“. Urbanova kázeň bola natoľko presvedčivá, že výrok Deus Lo Vult sa podľa kroník stal hlavným bojovým pokrikom križiakov (Phillips, 2010: 6).

Ak čítame záznamy o Urbanovom prejave, mimochodom jednom z najpresvedčivejších a najpôsobivejších prejavov v dejinách, nevyhnutne sa nám ponúka otázka: tlmočil pápež skutočne Božiu vôľu? Samozrejme, odpoveď na ňu nebudem hľadať v náboženských učeniach. Uvedenú otázku treba rozumieť v zmysle, do akej miery boli náboženské faktory determinujúce pri vzniku a priebehu križiackych výprav (ďalej: KV).  

Pred hľadaním odpovede na túto otázku definujem KV ako predmet skúmania tejto práce, krátko charakterizujem prístupy k ich štúdiu a vysvetlím, ktorý prístup bude v nadchádzajúcej analýze dominovať. Následne stručne popíšem priebeh hlavných KV s využitím jednej z možných klasifikácií výprav. Nakoniec sa pozriem na dôsledky KV pre medzinárodné vzťahy v stredoveku.   

Hoci by predstavenie a definovanie KV nemalo chýbať v žiadnej práci, ktorá sa nimi zaoberá, text, ktorý nemá aspoň tisíc strán, nemôže ašpirovať na ich analýzu v plnom rozsahu.[1] Preto sa v tomto príspevku sústredím na KV ako medzinárodnopolitický fenomén. Koniec koncov, len ťažko by sa dalo pochybovať o tom, že KV patria medzi stavebné kamene medzinárodných vzťahov. Dejiny diplomacie (Bachrušin et al., 1961: 131) o nich píšu ako o „jednej z najdôležitejších etáp v dejinách medzinárodných vzťahov a diplomacie“.  Zároveň tvoria „najrozsiahlejšiu vojnu, akú Európa viedla pred rokom 1200. Je to zjavné z počtu vojakov nasadených do boja“ (Mundy, 2008: 53).     

KV predstavovali nielen kľúčovú etapu medzinárodnej politiky v stredoveku, ale aj formovali a ovplyvňovali vzťahy medzi európskymi štátmi navzájom a katolíckym, ortodoxným a islamským svetom. Interpretovať ich možno ako príklad koncepcie politickej jednoty kresťanského sveta, ktorý sa spojil so zdanlivo jediným cieľom – oslobodiť Jeruzalem. Znamenalo by to, že kresťanské štáty v stredoveku reprezentovali jedno spoločenstvo (political community), ktoré stálo proti inému spoločenstvu – islamským štátom. Tak by mala éra KV verne zobrazovať povahu medzinárodného systému v stredoveku, ktorý predchádzal versaillskému usporiadaniu medzinárodných vzťahov so základným princípom mocenskej rovnováhy medzi autonómnymi sekulárnymi štátmi (Kissinger 1999). Táto paralela medzi KV a medzinárodnými vzťahmi v stredoveku je podnetná pre hľadanie odpovede na ďalšiu otázku, a to, do akej miery príčiny, priebeh a dôsledky KV vyplývajú z charakteristických znakov a spoločenských vzťahov v stredoveku.

Čo sú križiacke výpravy a ako ich môžeme skúmať?

Pojem križiacka výprava (crusade) pochádza z francúzštiny a znamená „vziať si na seba kríž“.[2] Podľa jednej definície sa jedná o svätú vojnu rozbehnutú na výzvu pápeža s cieľom oslobodiť Svätú zem. Ide teda o formu púte rozšírenú o vojenský element (Anderson and Bellenger, 2003: 87). Tento termín popisuje udalosti, ktoré David Hume nazval „najmarkantnejším a najtrvácnejším momentom ľudskej pochabosti v dejinách“ (Tyerman, 2005: xi). Avšak ak popisujeme KV horeuvedenou úzkou definíciou, nie je medzi ne možné zaradiť výpravy, ktorých cieľom nebola Svätá zem, ale východná Európa či dokonca „kacírske“ územia kresťanskej Európy. Preto je príhodnejšia širšia definícia, ktorá za KV považuje všetky vojny vychádzajúce z konceptu svätej vojny, ktoré odobril pápež svojím vyhlásením ako boj proti inovercom.  

Definičné nezrovnalosti naznačujú existenciu rôznych prístupov k skúmaniu KV. Tradicionalistický prístup sa sústredí iba na výpravy smerujúce do Svätej zeme, pluralistický za ne pokladá všetky výpravy „autorizované pápežom“ a zdôrazňuje, že termín sa stal súčasťou modernej slovnej zásoby a používa sa aj v zmysle „boj proti niečomu“ (Lock, 2006: 289). Tento prístup pokladám za hodnotnejší, keďže dokáže pokryť väčšiu dejinnú etapu a adekvátne vysvetliť udalosti, ku ktorým dochádzalo vo východnej Európe či územiach, na ktorých prevážili alternatívne interpretácie kresťanskej viery. V žiadnom prípade však nemožno súhlasiť s ideologickými definíciami KV, ktoré boli súčasťou marxizmu-leninizmu a ktoré za ne považujú napr. „vojenské kolonizačné akcie Európanov na Východe, ku ktorým dochádzalo v období rokov 1096-1270“ (Kominskij a Skazkin, 1957: 266).[3] Paradoxne, fakt, že KV sa zaoberali aj Marx a Engels, poukazuje na ich neoddeliteľnú spätosť s akokoľvek prekrútenou interpretáciou stredovekých dejín.

KV sú najtypickejšou charakteristikou stredoveku, a preto nečudo, že sa tešia značnému vedeckému aj populárnemu záujmu. Je však dôležité neinterpretovať KV v romantických literárnych súvislostiach (hrdinskí rytieri bojujúci proti neveriacim), ale predovšetkým ako špecifický spôsob vedenia vojny, ktorej prirodzenou súčasťou, tak ako u všetkých vojen, boli propaganda, stereotypy, predsudky a kultúrne mýty (Tyerman, 2005: 3-4). Tejto zásady sa budem pridržiavať pri krátkej sumarizácii KV ako historických udalostí.  

Príčiny križiackych výprav

Za východiskovú príčinu KV sa pokladá „všeobecné rozšírenie a hlbšie osvojenie kresťanskej viery západoeurópskou spoločnosťou“ (Štefan, 1995: 166). V KV sa tiež odráža „premena západokresťanskej spoločnosti a sústredenie rozhodovacích a výkonných právomocí v rukách vedúcich osobností bohatých šľachtických rodov“ (ibid.). Posledný faktor mal viesť k tomu, že mladší synovia šľachticov „nemali čo robiť“ a „hľadali svoje miesto pod slnkom“ aj prostredníctvom účasti na KV (ibid.). Tieto príčiny vychádzajú zo symbiózy náboženských (rozšírenie kresťanstva) a svetských (vplyv šľachty) faktorov.

Podľa môjho názoru tri predstavené tvrdenia z veľkej miery nezachycujú príčiny KV. Po prvé, i keď rozšírenie kresťanskej viery bolo isto nevyhnutným faktorom pre KV, prečo by to malo viesť k ich vyhláseniu?[4] Po druhé, úvaha o mladších synoch je z veľkej časti mýtus, keďže „križiakmi sa nestali iba mladší synovia z rodín, ale aj celé rodiny vrátane vysokopostavených lordov“ (Lock, 2006: 298-299). Nakoniec, za príčiny KV už vôbec nemožno pokladať „hladomory a epidémie, ktoré boli vo feudálnej Európe stálym zjavom“ či „masové hnutie roľníctva“ (Kominskij a Skazkin, 1957: 267). Takéto interpretácie sú ideologicky ovplyvnené a nijako nevysvetľujú,  prečo KV prebehli práve v ranom stredoveku a nie v inom historickom období.

Skutočné príčiny KV možno rozdeliť na krátkodobé, ktoré viedli k vyhláseniu konkrétnej KV (prvej, druhej, tretej...) a dlhodobé, ktoré ich tradícii vôbec umožnili vzniknúť. Dlhodobé príčiny vyplývajú hlavne zo snahy pápeža posilniť pápežskú autoritu a rozšíriť vplyv kresťanskej cirkvi (Osaďan, 2008: 8). KV boli pre pápežov výhodné, keďže „organizácia križiackych ťažení sa stala jedným z nástrojov nátlaku pápežov na európskych vladárov. Poskytovala novú zámienku k zasahovaniu rímskej kúrie do vnútorného života európskych štátov. KV boli zdrojom ďalších pápežských príjmov a nástrojom zvyšovania pápežovej prestíže“ (Bachrušin et al., 1961: 131). Zároveň by sme však nemali zabúdať na zjavnú, ale často opomínanú príčinu: potrebu „obrany kresťanskej viery, ochranu pútnikov na ceste do Svätej zeme a pútnických miest, ktoré navštevovali“ (Phillips, 2010: 9). Nadšené prijatie pápežovej výzvy svetskými štátmi možno potom zdôvodniť potrebou medzinárodného rytierskeho stavu prejaviť svoju vojenskú silu a výsledok snahy „hľadania vonkajšieho nepriateľa“ (ibid.: 10). Pri identifikácii dlhodobých príčin sa ukazuje, že náboženské faktory sú ťažko oddeliteľné od svetských faktorov.

Krátkodobé príčiny jednotlivých výprav je vhodné sumarizovať zároveň s popisom ich priebehu. Avšak tu sa dostávame ku komplikácii – história sa nedokáže zhodnúť ani len na tom, koľko ich bolo, nieto ešte na ich presnom priebehu. V našom prostredí sa zaužíva počet siedmich výprav, ktoré vynechávajú ťaženia Fridricha II., ale za plnohodnotnú výpravu nie veľmi prekvapujúco pokladajú ťaženie uhorského kráľa Ondreja II. (pozri Osaďan, 2008: 11). Zahraničné zdroje výpravy počítajú zväčša odlišne, pričom ich počet sa líši od piatich do deviatich. Často je pritom medzi výpravy zahrnuté ťaženie Fridricha II., ale výprava Ondreja II. sa medzi ne nezapočítava.[5]

Priebeh križiackych výprav[6]

Detailná analýza by sa mala zaoberať každou z deviatich KV osobitne, ale pre ciele tohto príspevku je postačujúce využiť najmä v zahraničí populárnu klasifikáciu od historika Rileyho-Smitha, ktorá rozlišuje medzi tromi fázami KV: „pubertálnou“, „dospelou“ a „zrelou“.[7]

Prvá fáza zahŕňa roky 1102-1187, čiže začína po prvej KV a zahŕňa obdobie, kedy bol Jeruzalem po kontrolou kresťanov. Prvá výprava do nej nie je zahrnutá preto, lebo nie vždy býva vždy považovaná za križiacku; má byť iba akousi jej „protoverziou“ (pozri napr. Lock, 2006: 292-293). Výprava v rokoch 1096-1099 bola priamou reakciou na výzvu Urbana II. ako aj na výzvu byzantského cisára Alexia I., ktorý žiadal kresťanský svet o pomoc v boji proti seldžudským Turkom. Hoci prvá výprava nemala jednoznačného veliteľa, vďaka obrovskému počtu vojakov a zároveň výhode, ktorú prinášali islamské frakcie bojujúce medzi sebou navzájom, sa križiakom podarilo dobyť významnú časť Svätej zeme vrátanie zmocnenia sa Jeruzalema 15. júla 1099. K porazenej strane sa však nedisciplinované križiacke vojská zachovali nesmierne kruto – všetkých moslimov v meste popravili. Následne napriek želaniam byzantského cisára, ktorý dúfal, že dobyté územia získa pod svoju kontrolu, vytvorili štyri križiacke štáty (Edesské grófstvo, Tripolské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a Jeruzalemské kráľovstvo) (Duiker and Spielvogel, 2011: 307).[8] V nadchádzajúcich rokoch sa však moslimovia postupne zjednotili proti spoločnému nepriateľovi v už aj tak búrlivom regióne, ktorým boli, samozrejme, križiaci. Križiacke štáty boli ohrozené a aj preto sa v rokoch 1147-1149 uskutočnila druhá KV pod vedením Ľudovíta VII. a Konráda III. Sprevádzal ju rad neúspechov, ktorý sa skončil návratom oboch panovníkov domov.[9]

Neúspech druhej KV, ktorý predstavoval „zlomový bod v dejinách KV“ (Nicolle 2010a), sa ďalej stupňoval po vzostupe úspešného vládcu Egypta a neskôr i Sýrie Saladina.[10] Tomu sa v roku 1187 pri Hattíne podarilo uštedriť križiackej armáde pod vedením neschopného Guya z Lusignanu zdrvujúcu porážku, ktorú zavŕšil dobytím Jeruzalemu v tom istom roku. Reakcia kresťanov na seba nenechala dlho čakať a KV tak vstúpili do svojej druhej, „dospelej“ fázy (1187-1229). Tú predstavujú tri výpravy, po skončení ktorých získali križiaci pod vedením (exkomunikovaného) Fridricha II. opätovnú, hoci dočasnú kontrolu nad Jeruzalemom v rokoch 1229-1244.[11] Zaujímavá je štvrtá KV (1202-1204), ktorej predstavitelia očividne „zablúdili na dlhej ceste“ a namiesto Jeruzalema dobyli Konštantínopol, kde na necelých šesťdesiat rokov založili Latinské cisárstvo. Niektorí tvrdia, že táto KV bola katastrofou pre celé kresťanstvo, keďže v dôsledku oslabenia Byzantskej ríše sa tá nedokázala ubrániť pred tlakom Turkov. V skutočnosti však práve dlhodobá prítomnosť križiakov v Konštantínopole napomohla neskoršej spolupráci západu a Byzantíncov (Tyerman, 2005: 62). Byzantská ríša by si s Turkami ani bez tohto „incidentu“ nedokázala poradiť.

Z poslednej, „zrelej“ fázy KV (1229-1291) stoja za spomenutie iba dve výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. v rokoch 1248-1254 (cieľom bolo dobyť Káhiru) a 1270 (cieľom bolo postupovať na východ od dobytého Tunisu). Ani jedna z nich nebola úspešná, pričom druhá stála život bojovného francúzskeho kráľa, ktorý bol v tom čase hrdinom celej Európy. Za poslednú, deviatu, výpravu, sa pokladá výprava Eduarda Anglického (1271-72), ktorá mala vyslobodiť z moslimského zovretia zmenšujúce sa územie križiackych štátov. Tento cieľ sa nepodarilo naplniť a neodvratným záverom KV vo Svätej zemi bolo dobytie hlavného mesta a pevnosti križiakov Akkonu v roku 1291.[12]

Hoci sen o dobytí Svätej zeme sa pádom Akkonu rozplynul, KV boli užitočným nástrojom boja proti „nepriateľom kresťanstva“ a používali sa aj neskôr. Avšak „KV v starom štýle, veľké medzinárodné ťaženie na obranu kresťanstva (passagium generale), sa nepodarilo uskutočniť“ (Soukup, Svátek et al. 2010: 10). KV „neskorého stredoveku“, ako ich nazýva Soukup (2010), však už nespočívali na účasti širokých vrstiev ľudu; tí sa do nich zapájali iba nepriamo prostredníctvom materiálnych darov. Ťaženia proti nekresťanom na územie dnešnej Litvy a „kacírom“ v Európe (napr. Albigéncom) boli efektívnym využitím inštitúcie KV na boj proti nepriateľom cirkvi, avšak základný cieľ pôvodnej idey, ktorú zhmotnil Urban II. vo svojom prejave v Clermonte, t.j. oslobodenie Božieho hrobu, sa z nich akosi vytratil.

Dôsledky križiackych výprav

Existuje viacero interpretácií dôsledkov KV. Okrem vplyvu KV na ďalší vývoj medzinárodných vzťahov môžeme identifikovať ďalšie dimenzie, akými sú nielen rozvoj obchodu medzi Východom aj Západom, ale aj predávanie odpustkov, obchodovanie s dobytými územiami, tvorba pamfletov, divadelných hier, malieb či literárnych diel, predávanie relikvií vrátane domnelých úlomkov Pravého kríža etc. Negatívnym dôsledkom KV je zintenzívnenie prenasledovania Židov i rozvoj protiislamskej, resp. protikresťanskej propagandy (podľa toho, z ktorej perspektívy sa na KV pozeráme).[13] Ďalšie dôsledky by sa dalo identifikovať v oblastiach politických náboženských, ekonomických i kultúrnych (pozri Lock, 2006: 443). Mnohé z nich sú dodnes predmetom skúmania.   

Pokiaľ ide o medzinárodné vzťahy medzi Západom a Východom, diplomatické kontakty sa jednoznačne vďaka KV zintenzívnili, no nie nutne v pozitívnom duchu. Skôr sa dá súhlasiť s tým, že odkaz KV sa prejavil v „úsilí démonizovať nekresťanov“ a prispel „k vytvoreniu odkazu náboženského násilia“ vo Svätej zemi (Duroselle, 2002: 203). KV predstavovali bod obratu (turning point) nielen v európskych dejinách, ale aj vo vzťahoch Európy s Východom: spôsobili značné zhoršenie týchto vzťahov. To neplatí iba pre kresťanský a moslimský svet – KV viedli k vyhroteniu sporov aj medzi latinským a gréckym kresťanstvom. Niekde sa tento fakt interpretuje ako prejav prehlbujúceho sa „antagonizmu medzinárodného charakteru“ (Bachrušin et al., 1961: 133). Ak si spomenieme na fiasko štvrtej KV, nie je to žiadne prekvapivé zistenie.  

Z perspektívy moslimských obyvateľov Svätej zeme KV nepriniesli nič pozitívne. Skôr v nich prehĺbili opovrhovanie voči „Frankom“ (tak nazývali križiakov), ktorých hodnotili ako „necivilizovaných bojovníkov, ktorí okrem odvahy ničím nedisponujú“ (Tignor et al., 2011: 394). KV pre nich nikdy nepredstavovali existenčnú hrozbu, keďže kľúčové centrá ich moci neležali na pobreží Stredozemného mora, ale vo vnútrozemí (ibid.: 395). O KV sa pozitívne nevyjadrujú ani arabskí kronikári. V prevažnej miere o nich rozprávajú ako o „kultúrnom konflikte“, v ktorom je islam nadradený nad kresťanstvom. (Gabrieli, 2010: 5-12). Tieto svedectvá predstavujú jednoducho opačnú stranu informačnej vojny, kde tieto spisy zohrávali podobnú úlohu, ako dnes najnovšie články v dennej tlači. Z hľadiska dlhodobého časového horizontu teda prevážili negatívne dôsledky KV, čo mohlo byť aj výsledkom toho, že ich ciele sa nepodarilo naplniť a aj pre druhú stranu (z perspektívy križiakov smerujúcich do Svätej zeme ňou boli moslimovia) predstavovali iba zdroj trápenia a obetí na životoch.

Záver

Analýza príčin, priebehu a dôsledkov KV poskytuje odpoveď na prvú z dvoch otázok nastolených v úvode, a to na úlohu náboženských faktorov pri vzniku a priebehu KV. Napriek snahám niektorých výskumov interpretovať KV čisto ako výsledok mocenských zápasov stredovekých vládnucich vrstiev bol náboženský impulz pri ich vyhlásení a prvotnej nadšenej odozve nepopierateľne prítomný. Na druhej strane, pravdu v sebe skrýva aj interpretácia hovoriaca o využití (zneužití) tohto impulzu na materiálne a svetské ciele konkrétnych jednotlivcov alebo skupín. Táto symbióza medzi svetskými a náboženskými motiváciami bola zreteľná už pri vyhlasovaní KV – napríklad samotného Urbana k vyhláseniu KV motivovalo „aj v Oriente zopakovať veľké úspechy španielskej reconquisty“, konkrétne tých z Toleda, Valencie a Lisabonu (Duroselle 2002: 203). Je pravdepodobné, že bez vhodnej „konfigurácie“ udalostí (potreba obrany kresťanstva na Blízkom východe – oslobodenia Božieho hrobu, snaha pápežov posilniť svoj vplyv a európskych kresťanských panovníkov získať nové územia) by sa tak mohutné ťaženia ako KV nepodarilo zorganizovať.

Pri snahe odpovedať na otázku vzťahu medzi charakteristikami stredovekého sveta a príčinami, priebehom a dôsledkami výprav však prevažne deskriptívny prístup nepostačuje. Na základe predchádzajúcej analýzy možno iba skonštatovať, že takýto vzťah existuje a je významný, pretože KV sú dominantou predovšetkým stredoveku a v predchádzajúcich a nadchádzajúcich obdobiach sú ťaženia im podobné viac než zriedkavosťou. Za cieľom konkrétnejšej odpovede je podľa môjho názoru potrebné obrátiť pozornosť na menej prebádané aspekty KV – aktérov, ktorí boli ich „hnacím motorom“ a štruktúru KV.[14] Iba analýza mikroúrovne (aktéri) a makroúrovne (štruktúra KV) môže ašpirovať na vysvetlenie bezpodmienečnej spätosti križiackych výprav so stredovekom.      

Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová

Text neprošel jazykovou korekturou.

Titulní obrázek převzat z: www.wikipedia.cz

Literatúra

ANDERSON, R. and D. A. BELLENGER (2003): Medieval Words: A Sourcebook. London: Routledge.

BACHRUŠIN, S.V. [et al.] (1961): Dějiny diplomacie I. Praha: SNPL.

DAVIES, N. (2005): Evropa. Dějiny jednoho kontinentu. Praha: Prostor & Academia, 2005.

DUIKER, W.J. and J. J. SPIELVOGEL (2011): Essential World History, Volume I: To 1800 – 6th Edition. Boston: Wadsworth.

DUROSELLE, J. B. (2002): Dejiny Európy a Európanov. Bratislava: Fortuna Print.

GABRIELI, F. (2010): Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha: Argo.

KISSINGER, H. (1999): Umění diplomacie. Praha: Prostor.

KOMINSKIJ, J. A. and S. D. SKAZKIN [eds.] (1957): Dějiny středověku 1. Praha: SNPL.

LATHAM, A. A. (2012): Theorizing Medieval Geopolitics: War and World Order in the Age of the Crusades. London: Routledge.

LOCK, P. (2006): The Routledge Companion to the Crusades. London: Routledge.

MUNDY, J. H. (2008): Evropa vrcholného středověku 1150-1300. Praha: Vyšehrad.

NICOLLE, D. (2007): První křížová výprava 1096-1099: Dobytí Svaté země. Praha: Grada.

NICOLLE, D. (2008): Třetí křížová výprava 1191: Richard Lví Srdce, Saladin a zápas o Jeruzalém. Praha: Grada.

NICOLLE, D. (2010a): Druhá křížová výprava 1148: Pohroma před branami Damašku. Praha: Grada.

NICOLLE, D. (2010b): Pád Akkonu 1291: Krvavý zánik křižáckých států. Praha: Grada.

OSAĎAN, R. (2008): Križiaci – bojovníci v mene cirkvi. In: Historická revue, 19:11.

PHILLIPS, CH. (2010): Križiacke výpravy – ilustrované dejiny. Bratislava: Reader's Digest Výber.

RILEY-SMITH, J. (2005): The Crusades: A History. New Haven: Yale University Press.

SOUKUP, P., SVÁTEK, J. [et al.] (2010): Křížové výpravy v pozdním středověku: kapitoly z dějin náboženských konfliktů. Praha: Lidové noviny.

ŠTEFAN, P. [ed.] (1995): Dějiny evropské civilizace. Praha: Paseka.

TIGNOR, R. [et al.] (2011): Worlds Together, Worlds Apart: A History of the World from the Beginnings of Humankind to the Present – 3rd Edition. New York: W.W. Norton & Company.

TYERMAN, CH. (2005): The Crusades: A Very Short Introduction. Oxford: OUP.

TYERMAN, CH. (2007): God's War: A New History of the Crusades. London: Penguin Books.


[1] Medzi diela, ktorým sa tento cieľ do istej miery podarilo naplniť, patrí monografia Ch. Tyermana (2007).

[2] Tento pojem sa však pre ťaženia začínajúce v 11. storočí etabloval až ex post, konkrétne v 16. storočí, kedy ho začali používať francúzske kroniky (Phillips 2010: 6).

[3] Takéto interpretácie, ktoré KV považujú za dôkaz existencie a posilňovanie triedneho boja, potom znižujú kvalitu inak pomerne obsiahlych historických textov vzniknutých v minulom režime. KV sú tak jednou z mála tém zo starších dejín, pri ktorých nie je jednoduché získať z prác podobného typu objektívne informácie.

[4] Obzvlášť ak berieme do úvahy mierové posolstvo, ktoré je súčasťou kresťanského učenia.

[5] Ďalšiu diskusiu o počte ťažení ponúkajú Phillips, 2010: 8-9 a Tyerman, 2005: 16-18.

[6] Detailnejší prehľad poskytuje napríklad Tyerman (2005, 2007), z českých a slovenských zdrojov je zatiaľ najlepší Phillips (2010). Na našom knižnom trhu dlho chýbala monografia, ktorá by dôsledne analyzovala príčiny, priebeh a dôsledky KV. Zmenilo sa to koncom roka 2012, kedy v češtine vyšla publikácia oxfordského historika Ch. Tyermana s názvom Svaté války. Dějiny křížových výprav, originál ktorej (Tyerman 2007) využívam aj v tomto príspevku.

[7] Pozri Riley-Smith (2005: 112-214). V origináli sa jedná o fázy crusading in adolescence, coming of age maturity. Stručný prehľad argumentov Rileyho-Smitha ponúka Latham (2012: 145-150). Táto periodizácia zahŕňa aj KV, ktorých cieľom nebola Svätá zem a ktorými sa tu osobitne nezaoberám. 

[8] Analýzu prvej KV ponúka Nicolle (2007).

[9] Pre analýzu druhej KV pozri Nicolle (2010a).

[10] Osobnosťou Saladina sa podrobnejšie zaoberám v druhej časti príspevku.

[11] Analýzu tretej KV pozri v Nicolle (2008). Aktérmi tejto KV sa zaoberám v druhej časti príspevku.

[12] Zaujímavé rozprávanie o priebehu a závere obliehania ponúka Nicolle (2010b).

[13] Bližšie k dôsledkom tohto druhu pozri Tyerman, 2005: 87-108.

[14] Bližšie k tomu pozri II. časť príspevku (Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén II. – Aktéri a štruktúra KV).

Jak citovat tento text?

Steuer,, Max. Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén I. ‒ „Deus Lo Vult?“ [online]. E-polis.cz, 30. duben 2013. [cit. 2017-09-24]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/kriziacke-vypravy-ako-medzinarodnopoliticky-fenomen-i-a8210-deus-lo-vult.html>. ISSN 1801-1438.

Autor Max Steuer, M.A.

Autor:

Od 2015: Univerzita Komenského v Bratislave, teória politiky (PhD. štúdium)


[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.67 hvězdiček / Hodnoceno: 3x


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(